Hrdinstvo aj nezmyselné obete blokády Leningradu

06.02.2019 06:00
Leningrad, blokáda, 1942
Zničený dom. Leningrad, r. 1942 Autor:

O blokáde Leningradu, ktorej 75. výročie prelomenia sme si pripomenuli pred niekoľkými dňami, som prečítal množstvo kníh, štúdií, článkov a spomienok. Všetky, aj tie vedecké, sa samozrejme len veľmi ťažko zaobídu bez emócií. V prípade tejto bezprecedentnej tragédie počas druhej svetovej vojny to ani inak nejde. Z poslednej služobnej cesty v Moskve som si priniesol knihu Aleša Adamoviča a Daniila Granina s názvom Blokadnaja kniga. Pomaly ju čítam a vstrebávam množstvo príbehov ľudí vystavených nepredstaviteľnému utrpeniu, poníženiu a neriešiteľným situáciám.

So všetkou tou hrôzou v obkľúčenom Leningrade sa museli vyrovnávať aj deti. Absurditu vojny najviac potvrdzujú práve ich osudy. V kapitole Leningradské deti nájdete príbeh, ktorý zachytila L. A. Mandrykinová:

Vychádzam zo svojho dvora, vedľa Generálneho štábu a… pri bránke sedí chlapec. Videlo sa mi, že môže mať šesť rokov. Opýtala som sa: „Čo tu robíš?“ A on hovorí: „Prišiel som sem umrieť.“ „Umrieť? Pozri sa, aký si ty, mohol si sem prísť, tak neumieraš. Kde bývaš?“ „Žijem na Mojke. Máme veľmi temný dvor, aj byt je veľmi temný. A tu vonku je také svetlo. Prišiel som sem umrieť.“ Vzala som ho so svojimi dievčatami do archívu. Dali sme mu napiť teplej vody, dali sme mu nejaké kôročky. A trochu stolárskeho gleju. A on nám povedal: „Ak to prežijem, vždy budem jesť tento glej.“

Myslela som si, že má šesť rokov. Ale ukázalo sa, že jedenásť. Spýtala som sa ho: „Tak prečo si sem prišiel? Nikoho nemáš?“ Odvetil: „A ty nechápeš? Keby som kohokoľvek mal, neprišiel by som. Otec je na fronte, mama umrela, leží. Sestrička umrela.“ Odviedla som ho do izby a povedala som im jeho adresu, ktorú poznal, išli tam s ním. Neviem, čo sa s ním potom stalo.

Oklieštená pravda o utrpení

Koľko beznádeje, osobnej tragédie dieťaťa je v tomto zdanlivo jednoduchom príbehu malého chlapca. A takých bolo v čase nacistickej blokády tisíce. Len málo z nich malo šťastný koniec. Aký však šťastný koniec mohol existovať v marazme hladu, mrazu, neprestajného ostreľovania a bombardovania mesta, z ktorého nebolo úniku.

Našli by sme v histórii vari tisíce miest, pevností alebo hradov, ktoré sa obliehatelia rozhodli, že ich donútia ku kapitulácii vyhladovaním. Nie je však ani jedno, ktoré by odolávalo tak neuveriteľne dlho a ktoré by napokon obliehanie po neuveriteľných takmer 900 dňoch prelomilo.

Samozrejme, dnes sa dá Stalinovmu politickému vedeniu vyčítať, že obetí bolo priveľa. Určite je to tak. Treba však vidieť vtedajšiu situáciu v širších súvislostiach. Leningrad pútal nacistické sily, ktoré nemohli byť v potrebnom počte presunuté k Moskve. A bojová línia Leningrad – Moskva – Stalingrad bola na konci roku 1941 až do začiatku roku 1943 kľúčová pre celý vývoj Veľkej vlasteneckej vojny.

Mohol by som v tomto príspevku písať o hrdinstve obrancov mesta, o nesmiernom úsilí obyvateľov v mene víťazstva. Bola by to však len oklieštená pravda o tom, čo sa tam odohrávalo. Táto tragédia je však zložená z tisícov osudov drobných ľudí, ich trápení a utrpení. Osobnej obetavosti, no aj ziskuchtivosti, delenia sa o posledný krajec, ale aj zlodejstva a necitlivosti.

Mnoho Leningradčanov si písalo denníky, ktoré sú najdôveryhodnejším zdrojom informácií, ako aj tesne po vojne zozbierané spomienky tých, čo prežili. Stalinská heroizácia obrany Leningradu mala prekryť veľké chyby, ktoré sa udiali na najvyšších miestach. Bolo ľahšie hovoriť o hrdinstvách ako o utrpení často nezmyselne obetovaných ľudí, najmä detí a starcov.

Genocída Leningradčanov nebola ani dobrou vizitkou Wehrmachtu, a preto sa i v Nemecku akoby táto etapa vojny v tichosti obchádzala a zamlčovala. V Rusku sa začalo o „iných“ stránkach leningradskej blokády hovoriť až v deväťdesiatych rokoch a kľúčové diela historikov majú datovanie väčšinou po roku 2000.

Fakty, fakty, fakty

Sankt Peterburg, sídlo cárskej ríše založené Petrom Veľkým, symbol ruskej moci. Po boľševickej revolúcii ho premenovali na Leningrad. Mesto sa stalo jedným z hlavných terčov nacistickej agresie proti Sovietskemu zväzu. Adolf Hitler rozhodol, že ho treba navždy vymazať z mapy a jeho pozostatky zaorať brázdami árijských kolonizátorov.

Podľa plánu Barbarossa sa útok Nemecka na Sovietsky zväz začal 22. júna 1941. Už koncom leta stáli nacisti pred bránami Leningradu v rámci operácie Nordlicht (Polárna žiara). Sovieti boli na vojnu absolútne nepripravení. Napriek tomu, že sa na obranu vlasti hlásili státisíce ľudí, nedostatok techniky a zbraní bol fatálny. Nacisti postupovali na východ neuveriteľne ľahko a rýchlo. V sovietskych radoch obrancov vládol zmätok.

Už v auguste bol Leningrad obkľúčený z troch strán. Vtedy tam žilo okolo 2,5 milióna ľudí. Nacisti zajali obrovské množstvo sovietskych vojakov. Hitlerovo nariadenie vyhubiť obyvateľov mesta na Neve sa zdalo z hľadiska nacistickej „logiky“ jasné. Nikoho z obkľúčenia nepustiť, ani nikoho nebrať do zajatia. Veď kto by živil toľko utečencov?! Napokon 8. septembra nemecké vojsko uzavrelo kruh okolo Leningradu.

Hitlerova taktika zničenia mesta útokom sa nepozdávala jeho generálom. Báli sa urputných pouličných bojov a veľkých strát. Mali predsa pod kontrolou všetky prístupové cesty, stačilo mesto hermeticky uzavrieť a čakať, kým hlad zlomí odpor. V obkľúčení ostalo viac ako 700-tisíc starých alebo vážne chorých ľudí, ako aj vyše 400-tisíc detí.

Morálku obrancov mesta a jeho obyvateľov sa nacisti rozhodli zlomiť delostreleckou paľbou a masívnym bombardovaním. Len do konca roku 1941 Leningrad zasypali bombami 272-krát. Čísla v dejinách nie sú vždy tým najdôležitejším meradlom, ale až desivo pôsobí, že nacisti iba za obdobie od septembra do decembra zhodili na mesto 3 295 trhavých a 99 717 zápalných bômb a vystrelili 30 154 delostre­leckých granátov.

Už na začiatku sa nepriateľovi podarilo zničiť mliekareň, sklady potravín a paliva, veľmi intenzívne bombardovali strojárske továrne. V tejto fáze bojov zahynulo vyše 17-tisíc osôb, dvojnásobné boli počty zranených. Ľudia nevedeli, či ráno nájdu ešte fabriku, kde pracovali, a keď sa večer vracali z roboty, nemali ani tušenie, či ešte stojí ich dom.

Podľa údajov popredného ruského historika Andreja Zubova, ktorý editoval rozsiahle Dejiny Ruska v 20. storočí, mal k 22. júna 1941 Leningrad 2 812 134 oby­vateľov. Za 900 dní blokády z nich zahynulo viac ako 850-tisíc, okolo 1,4 milióna sa podarilo evakuovať, no aj z nich boli mnohí natoľko vyčerpaní, že zahynuli. V decembri 1943 zostalo v meste ešte 560-tisíc ľudí.

Najväčší nepriatelia: hlad a zima

Ku koncu roka 1941 sa neustále prehlbovala kríza s potravinami. Bol katastrofálny nedostatok múky. Zaviedli prídelový systém, no dávky sa až päťkrát znižovali. Začiatkom novembra dosiahol prídel chleba 125 gramov na osobu. Obsahoval však málo múky, viac v ňom bolo otrúb a sladu. K tomu minimum mäsa a masti. Pracujúci dostali „až“ 250 gramov chleba.

Situácia bola doslova zúfalá. Podvýživa sa stala denným údelom. Najhoršie na tom boli deti, starí ľudia a chorí. Denná dávka dosahovala iba 460 kalórií, čo predstavuje štvrtinu potrebnú aspoň na udržanie telesnej hmotnosti. Okrem toho obyvatelia trpeli zimou, ktorá sa prihlásila mrazmi už v polovici októbra.

Ľudia začali umierať po tisícoch. Spočiatku ich príbuzní alebo známi vozili zabalených na sánkach do pripravených masových hrobov. Neskôr mŕtvych pribúdalo. Skonávali priamo na uliciach. Zmrznuté telá si ľudia už prestali všímať. Nebolo ich kde pochovať a tí, čo prežili, ich ani nevládali premiestniť.

Za prvé tri mesiace roku 1942 od hladu, zimy a vysilenia zahynulo vyše 300-tisíc Leningradčanov. Skolabovala mestská doprava, nepremávali vlaky. Ľudia všade chodili pešo a zväčša za sebou ťahali sánky. Zima sa stala silnejším nepriateľom ako nacisti. V tú zimu teplota klesla až na mínus 38 stupňov. Nikdy predtým ani potom sa to neopakovalo.

Byty sa nedali vykúriť, ani nebolo čím. V pieckach končil nábytok, parkety aj knihy. Bol katastrofálny nedostatok vody. Nebolo čím splachovať záchody, čo spôsobovalo veľké hygienické problémy. Leningrad doslova zaplavili krysy. V noci nebojácne behali po spiacich ľuďoch zabalených v dekách.

Hlad trápil ľudí najviac. Najskôr si to odniesli domáce zvieratá, následne aj tie zo zoologickej záhrady. Dochádzalo ku krádežiam potravín a potravinových lístkov, a to aj v rámci rodín. Mnohí spomínajú, ako museli ihneď odložiť do tašky pridelený chlieb, aby im z neho ľudia stojaci v rade neuchmatli aspoň kúsok a rýchlo si ho nevložili do úst.

Kanibalizmus i príklady obetavosti

Spustil sa výmenný obchod. Lacno sa predávali vzácne starožitnosti, v obehu boli podľa zistení ruských historikov tony zlata a milióny rubľov. Podarilo sa zadržať mnoho priekupníkov a zhabať u nich veľké množstvá potravín. Objavil sa aj kanibalizmus. Jednoducho, niektorí nevydržali. Je im čo zazlievať? To nie je o nejakej senzácii, ale o absolútnom vysilení, vyhladovaní a strate nádeje. Za kanibalizmus polícia zadržala 2 136 osôb, polovicu z nich popravili. Treba však jasne povedať, že nikoho len tak na mieste nezabili.

Na dno Ladožského jazera položili potrubie na prísun nafty a elektrický kábel vysokého napätia. Na konci roku 1942 sa situácia v zásobovaní trochu stabilizovala a kanibalizmus úplne zmizol. Každý sa v takýchto kritických chvíľach správal inak. Mnohí zatajovali, že ich blízki zomreli, aby mohli na nich dostávať potravinové lístky. Našli sa i takí, čo sa dostali k zásobám potravín a obchodovali s nimi na čiernom trhu.

Boli však aj príklady neuveriteľnej obetavosti a nezištnosti. O jednom z nich rozpráva aj D. Granin vo svojej knihe. Ide o spomienku Iriny Kirjevovej:

Do detského stacionára priviezli dievča. Umieralo. Bola staršia ako ja. Hovorí mi: „Zjedz, prosím, môj chlieb, ja do zajtra nedožijem.“ Ležala hneď vedľa mňa. Postele boli veľmi blízko seba. Pamätám si, ako som celú noc nemohla spať, pretože som rozmýšľala: Vziať chlieb alebo nevziať? Všetci vedia, že ona už nevládze jesť. No keď ten chlieb vezmem, budú si myslieť, že som ho ukradla. A tak veľmi som chcela jesť. Strašný boj so sebou: Je to cudzie! A tak som chlieb nevzala. Nuž, keď teraz sa hovorí: hladný môže čokoľvek urobiť, aj ukradnúť, ja si spomínam na svoje pocity, pocity dieťaťa. Keď cudzie, aj keď mi ho ponúkli, bo vziať som aj tak nemohla. A dievča do rána naozaj zomrelo a jej kúsok chleba zostal pod vankúšom.

Napriek takejto situácii, keď tisíce najslabších boli fakticky odsúdení na smrť hladom, miestne stranícke nomenklatúry a predstavitelia bezpečnostných zložiek dostávali prídely údenej salámy, mäsových konzerv, čokolády a dokonca aj kaviáru. Je paradoxné, že na začiatku vojny, keď do Leningradu prichádzali vlaky so zásobami potravín z obsadzovaných území, Andrej Ždanov, ako najvyšší predstaviteľ komunistov v Leningrade, žiadal ich zastavenie, aby nedošlo k „prezásobeniu“ mes­ta.

V decembri 1941 sa Sovietom podarilo zastaviť nacistický útok na Moskvu a podnikli úspešný protiútok. Tento prvý obrat priniesol nádej i pre Leningrad. Keby padla Moskva, urputná obrana mesta na Neve by nemala význam.

Na poslednej ceste... Leningrad, r. 1942....
Na poslednej ceste... Leningrad, r. 1942. Fotograf: G. Konovalov Autor: ARCHÍV AUTORA

Cesta života cez Ladožské jazero

Tuhá zima mala pre Leningradčanov aj prínos. Silnel ľad na Ladožskom jazere a črtala sa nádej na otvorenie zásobovacej tepny po zamrznutej hladine. Cestu života otvorili už v novembri. Najskôr malé množstvá potravín priviezli konské záprahy, následne nákladné autá. Do mesta tak prepravili okolo 270-tisíc ton potravín a 90-tisíc ton paliva. Bolo to však stále málo.

Vracajúce sa vozidlá začali evakuovať civilné obyvateľstvo. V meste mali zostať len robotníci v továrňach a vojaci. Viac ako 160 kilometrov dlhá ľadová cesta však bola veľmi nebezpečná. V meste v zime namerali mínus 38 a na jazere vyše mínus 45 stupňov Celzia. Preprava bola na odkrytých korbách nákladných áut. Napriek neprestajnej streľbe a bombardovaniu nacistami sa podarilo evakuovať viac ako milión ľudí. Z nich bolo veľa sirôt, pre ktoré v zázemí zakladali osobitné domovy.

Cesta cez jazero však nebola jednoduchá. Strach zo smrti bol prítomný na každom kroku. Šoféri nákladiakov mali počas celej jazdy smerom do mesta otvorené dvere napriek treskúcej zime. Šlo o logické opatrenie, aby vodič mohol vyskočiť, keď sa prelomil ľad. Napriek tomu vo vodách jazera skončilo mnoho áut aj s posádkami či so zachraňovanými ľuď­mi:

Všetci sme sa veľmi báli zomrieť na ľade. Prečo? Pretože sme sa báli, že nás zjedia ryby. Hovorili sme, že lepšie, ak nás zabijú na zemi, nech nás aj roztrhá na malé kúsky, len nie na ľade. Najmä ja. Bola som bojko. Neskrývam to. Bojko. Bála som sa, že ma ryby zjedia. Od tých čias som sa bála vody, hoci som ako dievča veľmi dobre plávala. Bola som športovkyňa. Dnes sa nemôžem ani kúpať vo vani. Musím len stáť pod sprchou. Dosiaľ sa bojím vody.

To je príbeh Oľgy Meľnikovovej-Pisarenkovej, ktorá zabezpečovala spolu s kolegami ľadovú cestu. Strach z vody zostal pre ňu celoživotnou traumou. Bola však bojko? To určite nie. Za jej činnosť na Ceste života ju vyznamenali radom Bojovej červenej zástavy.

Na jar 1942 však jazero odmrzlo. Zásobovanie prevzali lode, ale tie mali menšie kapacity. Situácia sa zlepšila, no správy z frontov zase neboli povzbudivé. Pri obranných bojoch za prvé štyri mesiace toho roku padlo vyše 300-tisíc vojakov. Podarilo sa aspoň zlepšiť zásobovanie a zima odchádzala.

Na konci roku 1942 zostalo v Leningrade už „len“ 600-tisíc ľudí. Mesto postupne opúšťali ďalšie deti. Konečne vo februári 1943 prišiel do mesta po dlhom čase vlak. Na túto zimu sa ľudia vedeli aj lepšie pripraviť.

V polovici januára 1944 sa začala ofenzíva Červenej armády, ktorá sa skončila definitívnym prelomením blokády. Nacisti ustúpili a konečným dátumom vojenských operácií v tejto oblasti sa stal 27. január. Blokáda trvala neuveriteľných 872 dní. Podľa triezvych odhadov historikov zahynulo okolo milióna Leningradčanov a obrancov mesta.

Múzeum obnovili až po 37 rokoch

V roku 1943 v obkľúčenom meste prijali rozhodnutie o záchrane zbraní a bojovej techniky a o organizácii prvej výstavy pod názvom Hrdinská obrana Leningradu. Slávnostne ju otvorili v roku 1944, onedlho po úplnom prelomení blokády. V roku 1945 výstavu navštívil aj maršal Georgij K. Žukov v sprievode amerického generála Dwighta D. Eisenhowera.

Symbolicky 27. januára 1946 vzniklo Štátne múzeum obrany a blokády Leningradu, ktoré malo pripomínať 900-dňovú apokalypsu mesta. Získalo viac ako 37-tisíc exponátov. Bolo medzi nimi aj mnoho spomienok ľudí, ktorí tragédiu prežili a často nenapĺňali predstavu Stalina a jemu blízkych o tom, ako sa majú dejiny blokády prezentovať.

Napriek tomu, že múzeum malo v rokoch 1946 až 1948 vysokú návštevnosť, stalo sa terčom ostrej kritiky. Dňa 27. januára roku 1949 prišiel do Leningradu vtedajší najbližší Stalinov spolupracovník, tajomník Ústredného výboru KSSZ Georgij M. Malenkov. Podrobil zdrvujúcej kritike predstaviteľov strany v meste a oblasti. Stačil si medzi zasadaniami aj prelistovať sprievodcu múzea. Pritom „jasnozrivo“ zistil, že expozícia nedostatočne reflektuje podiel súdruha Stalina pri obrane Leningradu.

Narýchlo vyslaná komisia ústredného výboru z Moskvy skonštatovala nielen Malenkovom prednesené nedostatky, ale expozíciu označila za antistranícku a úplne ignorujúcu úlohu Stalina pri záchrane mesta. Samozrejme, že komisia mala z tohto pohľadu úplnú pravdu, pretože expozícia ukazovala na hrdinstvo prostých ľudí a vojakov, čo narušovalo potreby oficiálnej propagandy. Potrestali autora výstavy Hrdinská obrana Leningradu S. I. Abakumova, prvého riaditeľa múzea L. L. Rakova a jeho zástupcu G. I. Myškeviča a mnohých ďalších.

Fakticky už roku 1949 sa rozhodlo o postupnom zrušení múzea. Ešte predtým však vznikla nová expozícia, ktorá velebila Stalina a bola namierená proti nedávnym protihitlerovským spojencom. Vedeckí pracovníci však napriek všetkému pokračovali v zbieraní a katalogizovaní nových exponátov. Posledná fáza rozbitia nastala 31. augusta 1951, keď rozhodnutím Sovietu ministrov ZSSR všetky budovy múzea odovzdali ministerstvu vojenskej morskej flotily. Mnoho exponátov bolo zničených, iné rozdistribuovali do iných múzeí. V roku 1952 začala pracovať likvidačná komisia. Osud múzea bol definitívne spečatený.

Ozajstným paradoxom doby bol fakt, že likvidačný protokol bol podpísaný 5. marca 1953, teda v deň smrti J. V. Stalina. Múzeum tak ukončilo všetku svoju činnosť. Rozhodnutie o opätovnom otvorení Múzea blokády Leningradu padlo až 24. apríla 1989! O dva roky sa mestu vrátil jeho pôvodný názov Sankt Peterburg.

Múzeum je spolupracovníkom Múzea SNP v Banskej Bystrici a poskytuje ucelený pohľad na to, ako ľudia denne prežívali útrapy z obkľúčenia. Od 4. júna 2018 je zatvorené, pretože prebieha jeho celková rekonštrukcia s výhľadom znovuotvorenia k 75. výročiu konca druhej svetovej vojny. Časti expozícií formou výstav sa realizujú v iných múzeách v meste a jeho okolí.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#2. svetová vojna #leningradská blokáda #Leningrad
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku