Nebolo nič nezvyčajné, ak sliepočku alebo jahniatko prichýlili pred mrazom dovnútra teplej izby. Skorý súmrak prial spoločenským udalostiam, družným stretnutiam a návštevám. Obľúbené boli aj viacgeneračné stretnutia, počas ktorých starí ľudia rozprávali rôzne príhody zo života, z vojny, deti radi počúvali rozprávky, hádanky. Veľmi obľúbené boli strašidelné príbehy – o mátohách, svetlonosoch, vílach, bosorkách, predzvestiach smrti, či proroctvá o konci sveta. Hoci množstvo príbehov bolo vymyslených ľudskou fantáziou, mnohé z nich niesli v sebe posolstvo o životných hodnotách, skromnosti a vytrvalosti v životných skúškach.
Sane, krnačky, snežnice – to bola vozika
Foto: www.facebook.com/lubiesutton/
Sane patrili k nutnému vybaveniu každého gazdovstva. Rozoznávame niekoľko typov podľa ich použitia. Boli buď jednodielne alebo dvojdielne s vlačuhami. Sane uľahčovali prácu a dopravu počas zimy. Ich tvar bol prispôsobený podľa spôsobu použitia. Nízke holé sane sa používali na zvážanie dlhého dreva, po pridaní drevených alebo prútených bočníc sa na nich dobre odviezol kameň, či stále prepotrebný hnoj. Dávnejšie sa sane zhotovovali zo samorastov, tzv. krivule. Neskôr si chlapi vyrábali sane z jaseňa, hrabu alebo buka. Kované časti si dali zhotoviť kováčom. Malé sánky, tiež krne alebo krnačky, boli veľmi ľahké. Cez zimu ich používali napríklad gazdiné na prepravu bielizne k potoku, vody zo studne alebo nákupu z jarmoku. Vozenie sa na sánkach obľubovali najmä deti.
Chlapi ani v zime neprestali zvážať drevo na koňoch. Lesní robotníci si uľahčovali pohyb po snehu pomocou snežníc – boli to okrúhle pomôcky na obuv, umožňujúci kĺzanie. Ťažkou prácou bolo aj predjarné rozvážanie hnoja na role. Z hnojiska sa na vozoch alebo saniach vyvážal hnoj, dával na kopy, a potom rozhadzoval vidlami. Niektorí pamätníci spomínajú, že hnoj nosili muži i ženy na chrbte v špeciálne upravených plachtách.
Lyže si vyrábali ľudia doma napríklad z jaseňového dreva, no na vozenie poslúžili aj kúsky dosiek z pokazených sudov. Lieskové halúzky slúžili ako oporné palice. Malí i veľkí sa radi guľovali, zo snehu stavali snehuliakov.
Stavanie snehuliaka
Prvé záznamy o stavaní snehuliakov pochádzajú zo 14. storočia zo severských krajín, kde bývalo dostatok snehu. Neskôr sa začal stavať aj v Európe. Poznajú ho však aj v Ázii, no napríklad v Japonsku má len dve gule.
Američania ho začali zdobiť spôsobom známym podnes. Namiesto nosa sa dala veľká mrkva, uhlíky predstavovali oči a gombíky, okolo krku sa viazal šál, na hlavu sa umiestnil hrniec a do ruky metla. Predstavoval tak snežného muža, pána. Na Slovensku sa tradícia udomácnila v 19. storočí, najskôr len pre radosť malých detí. Neskôr si samotné deti začali stavať snehuliakov a pretekali sa, kto postaví väčšieho a krajšieho.
Obava zo zimnice
Ľudia počas zimy konzumovali veľa kapusty, ovocia, pili bylinkové čaje, užívali med, cesnak, cibuľu, aby neprišla na nich choroba z prechladnutia. Prejavom viacerých chorôb bola zimnica, akútny pocit zimy spojený s triaškou.
Dávnejšie si takéto choroby vysvetľovali magicky – že človeka niekto porobil, uriekol. U niektorých slovanských národov bola predstava, že za zimnicou je akási démonická bytosť, ktorá posadla človeka.
Vtedy robili rôzne rituály na ochranu pred zlými silami, okiadzali človeka aromatickými bylinami, zariekali, dávali na čelo a telo studené zábaly. Pri zimnici sa vraj osvedčil nátržník plazivý a čakanka.
Svätoblažejské požehnanie hrdla
Na choroby hrdla malo zaberať aj tzv. svätoblažejské požehnanie, ktoré dávali kňazi veriacim vo sviatok sv. Blažeja. Svätec mal, podľa legendy, zachrániť dusiace sa dieťa, ktoré prehltlo rybiu kostičku. Počas bohoslužby kňazi prikladajú veriacim ku krku posvätené sviece, aby boli chránení pred bolesťami hrdla. Ešte koncom 19. storočia sa na sv. Blažeja konávali blažejácie – obchôdzky učiteľov so žiakmi, aby vybrali pre učiteľa, rechtora vopred dohodnuté naturálie (keďže v tomto období učitelia ešte nemali finančný príjem).
Foto: www.facebook.com/lubiesutton/