Malý sprievodca slovenskými dejinami plesania

, 09.02.2019 08:00
bál, Viedeň
V prepychu a okázalosti sa na prelome 19. a 20. storočia nič nevyrovnalo cisárskym bálom vo Viedni. Autor:

Plesy sú asi takou neodmysliteľnou súčasťou zimy, ako je ňou sneh, ľad či mráz. Klimatická zmena s jej otepľovaním nás možno raz pripraví - hrôza pomyslieť! - o každoročné potešenie z ľadových cencúľov či trblietavých vločiek, nie však o fašiangové krepčenie či o maškarné bály. Tie sú totiž ukotvené hlboko v pamäti národa a v jeho kultúre. Sú nezničiteľné.

Tanečné sály sa na Slovensku neotvárali počas fašiangov len v dňoch celoštátneho smútku alebo keď vojna zúrila už za humnami. Vtedy boli plesy a vôbec zimné radovánky dokonca úradne zakázané. A ešte v časoch, keď sa totalita pokúšala vnútiť verejnosti iný štýl života, ba nové formy zábavy. Našinec sa však vždy vynašiel a pozvoľna vtláčal zhora nalinajkovaným formám starý obsah. Keď smutné časy pominuli, fašiangový duch sa mohol znovu prejaviť v plnej sile a kráse.

„Braček, Frico, tunajšie mladé obecenstvo chce dať asi 5. februára bál a ponevač tu dobrej muziky niet, teda sa spýtaj Marciho, či by tak v ten čas mohol sem s 13 dobrými chlapmi prísť.“ Takýto list písal básnik Janko Francisci svojmu priateľovi Fridrichovi Malatinskému začiatkom januára 1851. Dvadsaťo­semročný básnik bol v tom čase tajomníkom náčelníka stolice v Banskej Bystrici a mal zrejme v popise práce aj takéto organizačné úlohy. Bolo krátko po „meruôsmych“ revolučných rokoch, národovcom nevyšli plány s Viedňou a budúcnosť neveštila nič dobré, ale mládež si chcela aj užiť a práve sa začínali fašiangy.

Iný slovenský spisovateľ, dnes už zabudnutý Ľudovít Gašpar – Zaosek, zachytil v jednej svojej poviedke, ako vtedy vyzeral ples remeselníkov, nie síce v Bystrici, ale v trnavskom hostinci. Citujeme doslova a do písmena:

„Tanec-sála u "Čiernej Kočky“ bola ozdobená bôrovými kytkami z hory smoleníckej, aj bola osvetlená. Vo veľkom lustre horelo 24 lojových sviečok a pri dverách lampa s repicovým olejom, by si niektorí neudreli po te hlavy o nízke dveraje. My, keď sme vkročili do tanc-sále, už dvanásť párov na jednej a dvanásť na druhej strane tancovali francúzsku kvadrilu."

Autor ako skúsený sveták tvrdí, že v ich podaní je to skôr slovenská, než francúzska kvadrila, čiže štvorylka. A nečuduje sa tomu, veď ako píše, „ani jeden z tých burgerlichových tovarišov a frajliniek nemali príležitosť sa tento francúzsky tanec vo Francúzsku naučiť“. Po švorylke nasledoval podľa tanečného poriadku viedenský valčík, „čipčip čárdaš“, mazúrka a francúzsky spoločenský tanec kotilion…

Skupina predtanečníkov na plese bratislavských...
Skupina predtanečníkov na plese bratislavských medikov (koniec 30. rokov) Autor: PETER SALNER A KOL. TAKÁ BOLA BRATISLAVA

Slovák nežiaduci na stoličnom bále

V našom „malom Ríme“ sa v tom čase konali, samozrejme, aj honosnejšie plesy či bály a už vtedy boli prejavom spoločenskej prestíže. „Pre mešťanov to bola príležitosť na rozptýlenie a zároveň slúžili na zoznámenie mladých ľudí a dohodnutie sobášov,“ približuje historička Lucia Duchoňová zo Západoslovenského múzea v Trnave.

Skutočná plesová mánia sa však v našich končinách rozprúdila až koncom 19. storočia, čo bol zároveň čas tuhej maďarizácie a ťaženia proti tzv. panslávom. Poznačil najmä stoličné, najvychytenejšie plesy. „Stoličné bály bývali u nás dostaveníčkom maďarskej či maďarónskej spoločnosti, štátnych a stoličných úradníckych rodín,“ spomínal už po vzniku ČSR jeden z prenasledovaných, novinár a spisovateľ Peter Kompiš. „Keď chcel kto z našich vidieť stoličný bál, mohol ho vidieť iba z galérie ako divák.“

Našťastie, v rovnakom čase začali plesy organizovať aj rôzne spolky a profesné či stavovské spoločenstvá. V rokoch 1880 až 1913 sa na príprave plesov v Prešporku podieľalo vyše 80 takýchto organizácií. Boli medzi nimi remeselnícke spolky a združenia, známy bol aj robotnícky ples. Medzi elitné plesy, ktoré boli iba na pozvánky, sa dostal bratislavský Agrarbál. Týždenník Slovensko mal už vtedy prílohu Plesový vestník – bolo o čom informovať.

Na začiatku 20. storočia sa v Bratislave konalo okolo 20 plesov počas fašiangovej sezóny, a päť mimo nej. Boli medzi nimi remeselnícke spolky a združenia, známy bol aj robotnícky ples. Iba na ilustráciu: 100 tanečných párov predtancovalo úvodnú štvorylku na plese železničiarov v roku 1909.

Pred prvou svetovou vojnou sa v Bratislave, ktorú vtedy volali Prešporok, ale najmä Pressburg a Pozsony, plesalo už takmer ako v neďalekej Viedni. Veď nie náhodou ju považovali za predmestie Viedne, za predmestie jej zábavy. "Všetci sa bezstarostne pozerali na svet,“ spomínal slávny rakúsky spisovateľ Stefan Zweig. Lebo kto mohol vtedy čo len tušiť, aký svetový požiar rozpúta atentát v Sarajeve?

Cez vojnu sa zábava v celom Rakúsko-Uhorsku utlmila, zato po prevrate v roku 1918 sa počet plesov a ich organizátorov prudko zvyšoval, len v Bratislave ich bolo vyše stovky. Z dávnejšieho výskumu etnológa Petra Salnera vyplýva, že v národnostne zmiešanom meste sa vynímali najmä plesy menšín a etnických skupín, napríklad ples ruských študentov, maďarských študentiek či cigánske bály. Množstvo plesov však každoročne pripravovali aj náboženské organizácie, známy bol napríklad židovský Purimový ples.

Igor Grossmann: Veselé fašiangy, Liptovské...
Igor Grossmann: Veselé fašiangy, Liptovské Sliače 1968. Autor: WEBUMENIA.SK

Fašiangy slobodné a zamaskované

Plesovú sezónu nezrušili ani počas veľkej hospodárskej krízy, mala však viaceré osobitosti. Napríklad na prvom plese holičov v roku 1932 vyzbierali 3 000 korún pre nezamestnaných kolegov.

Plesalo sa aj v Slovenskom štáte, hoci zriedkavejšie, a to najmä po bitke pri Stalingrade v roku 1943. Reprezentačné boli najmä plesy Hlinkovej gardy a niektorých katolíckych inštitúcií, napríklad Orla, ale aj Živeny. Medzi elitné patril tiež Univerzitný ples, ktorý pripravovali medici a právnici. Ku koncu druhej svetovej vojny však plesy zanikli.

Po vojne sa bratislavské plesy obnovili v roku 1946. Vôbec prvý sa konal pri príležitosti rekonštrukcie a spojazdnenia zničeného mosta cez Dunaj. O rok neskôr nasledoval filmársky ples a ples medikov. Zlom priniesol Víťazný február. „Po plesovej sezóne 1949 prišlo v Bratislave k administratívnemu obmedzeniu tejto tradície, plesy boli potom dlho len ojedinelou udalosťou,“ vysvetľuje etnologička Viera Feglová. Nová moc označila plesy za buržoáznu záľubu. Začala sa pestovať triedna nenávisť, pracovná obetavosť a askéza.

Oživenie nastalo až po politickom odmäku začiatkom „zlatých šesťdesiatych rokov“. Vo februári 1961 sa konala Prvá luniáda, ples výtvarníkov v ich dome pri Dunaji. „Z plesového večera zavanula na tie časy nevídaná a neslýchaná sloboda, taká nespútanosť,“ spomínal s odstupom času Július Satinský.

O dva roky nasledoval filmársky ples v Tatra revue, ktorý nadviazal na staršiu tradíciu. Ešte raz Satinský: „Padal sneh a pred polnocou sa hostia z plesu vyhrnuli na ulicu. Na ples totiž prichádzali členovia jazdeckého klubu z Petržalky – na živých koňoch! S Mišom Dočolomanským sme boli za mušketierov…“

A čo slovenský vidiek? Ešte aj začiatkom 60. rokov sa slovo „fašiangy“ v kronike obce Komárany pri Vranove nad Topľou nevyskytuje. Namiesto fašiangovej zábavy sa „po výročnej schôdzi JRD 6. februára konal kultúrny program s družstevnou estrádou“, zaznamenal neznámy kronikár.

Historik Dušan Kováč si myslí, že fašiangové zvyky sa najmä na slovenskom vidieku dodržiavali aj vtedy. „Len sa nepropagovali a kvôli vrchnosti možno aj premenovali,“ dodáva. Jedno sa vtedy hovorilo, druhé vykazovalo a tretie robilo. V priemyselných podnikoch a výskumných ústavoch sa napríklad konali takzvané večery pracovnej slávy, ktoré sa vo svojej druhej, neformálnej časti plesom aspoň približovali.

Plesy v Starej sladovni a v opere

Neskôr plesy na Slovensku znovu zmasoveli, a to najmä vo väčších mestách, ale už neboli doménou vyberaných hotelov a reštaurácií. Starší Bratislavčania často spomínajú na maškarné plesy v Starej sladovni alebo vo vinárni v Bielej ulici. A na fašiangovú výzdobu predajní. Bolo to čosi nové, vlastne staronové.

Ale vynútená „pauza“ a ideologické vymývanie mozgov zanechali stopy v spoločenskom vedomí. Ešte aj v roku 1984 uviedlo v jednom prieskume až 70 percent mladých ľudí, že plesy navštevujú veľmi zriedkakedy, nanajvýš ak sa organizujú na ich pracovisku.

Vari stojí za to pripomenúť, že prvý bratislavský Ples v opere sa objavil až desať rokov po nežnej revolúcii. A v širokej verejnosti sa nestretol (dodnes nestretáva) s veľmi prajnou odozvou. Svojho času sme sa na tento jav opýtali sociologičky Zuzany Kusej.

„Ples v opere možno kritizovať z rôznych dôvodov,“ odpovedala, „napríklad za spôsob financovania, ale napádať okázalosť alebo to, že správanie hostí na ňom je iné ako vo všedný deň, je ako kritizovať plavcov za sporé oblečenie. Je to tak trochu nepochopenie žánru. Okázalosť a zjemnenie mravov patrí predsa medzi definičné znaky plesov. Možno však ide o protest proti tomu, že rôzne oblasti spoločenského života sa neriadia rovnakými princípmi a nedodržiavajú rovnaké inscenačné kánony. Takýto postoj je sympatický ako individuálny morálny názor, ale ako kultúrna politika by bol zničujúci. “

A na tejto nôte môžeme vari náš malý exkurz do dejín slovenského plesania aj ukončiť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#ples #fašiangy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku