Na detstvo v nezvyčajnej rodine, ktorej hlavou bol katolícky farár, spomína dnes už 66-ročný muž ako na svoje najkrajšie roky. Jeho dvaja starší bratia už zomreli, a tak je jediný, kto môže priblížiť, ako fungovala ich domácnosť.
Prísny, ale spravodlivý a veľmi citlivý. Takto si na svojho otca, rímskokatolíckeho farára Rudolfa Kluchu, spomína jeho posledný žijúci syn Marian. „S mamou sa spoznali v neďalekom Trubíne, kde pôsobila ako učiteľka. Otec tam chodieval za kamarátom, tiež farárom, u ktorého bola ubytovaná. Vznikla z toho osudová láska,“ hovorí o začiatkoch zakázaného vzťahu.
Napriek celibátu preskočila medzi jeho rodičmi povestná iskra a rozhodli sa, aj bez požehnania cirkvi, pre spoločný život. O deväť rokov mladšiu ženu Klucha presvedčil, aby sa prisťahovala k nemu na faru. „Samozrejme, jej príbuzní s tým mali obrovský problém, nadšení neboli ani z otcovej strany. Postupne sa s tým zmierili, ich srdcia zrejme obmäkčilo narodenie vnukov, teda mojich starších bratov a mňa,“ usmieva sa. Postupne prišli na svet traja. „V marci 1945 Rudo, o rok neskôr Tóno a v decembri 1952, práve na Božie narodenie, ja,“ vymenoval.
„Farská banda“
Kľačania to vraj od začiatku brali veľmi dobre. Nikto sa na rodinu na fare nepozeral cez prsty. Ľudia sa k jeho rodičom správali úctivo, boli prajní a veľmi srdeční. Nesúdili ich možno aj preto, že farár so svojimi ovečkami hovoril vždy otvorene. Známy je jeho príhovor z kazateľnice, keď im oznámil blížiaci sa príchod svojho prvorodeného potomka. „V kostole na rovinu vyhlásil, že s pani učiteľkou čaká dieťa. S pánom Bohom si to vraj vyrovná a oni nech si myslia, čo chcú,“ zopakoval Marian otcove slová.
Detstvo na katolíckej fare označil za najkrajšie, aké mohol mať. „Volali nás farská banda. Patrili do nej aj mnohí kamaráti, ktorí sa s nami hrávali v našej záhrade či dome,“ spomína idylické dni. To, že sa takmer denne museli zúčastňovať na svätej omši, chlapcom vôbec neprekážalo. „Patrilo to k tomu. Ale na spoveď som k otcovi nikdy nechodieval. To by som si netrúfol,“ pobavene krúti hlavou. „Vždy som radšej išiel k inému kňazovi,“ podotkol s tým, že otec bol veľmi prísny a počas omše nemal problém hocikoho hlasno okríknuť, keď v lavici vyrušoval. „Našli sa aj také prípady, že za organom hrali karty a poriadne ich spucoval,“ hovorí odľahčene.
Všetci traja bratia museli aj povinne miništrovať. Počas sviatkov sa chlapci v dedine predbiehali, no stávalo sa, že v obyčajné dni to nemal kto robiť. „My sme boli vždy v zálohe. Otec len zavelil, že Marian nástup, a už som bežal,“ opisuje nenávratné časy. Fakt, že rodičia neboli zosobášení, ho nikdy netrápil. Ani to, že s bratmi nenosili otcovo priezvisko. „Naša rodina bola veľmi súdržná a výborne to v nej fungovalo aj bez toho,“ tvrdí. Cirkevnej vrchnosti sa to síce nepáčilo, no nič s tým nenarobili. Farár Klucha si jednoducho postavil hlavu a žil si po svojom.
Viackrát ho vraj odtiaľ chceli dostať, no nepodarilo sa im to. V Kľaku vydržal až do svojej smrti, celých 51 rokov. „Nevzdal sa ženy a nedal sa ani preložiť. Napriek tomu, že na neho robili veľké tlaky. Na jeho strane však stáli aj ľudia, nepustili si ho,“ pripomína jeho syn. Ten zostal na fare až do svojej dospelosti. Chvíľu dokonca aj po tom, čo sa oženil. „S manželkou sme tam bývali prvý rok po svadbe,“ vysvetlil s tým, že otec ich nesobášil, ani jeho bratov.
Srdečnosť zostala
Marianova manželka Iveta tiež svoje obdobie na fare označila za najkrajšie. „Zasiahla ma ohromná súdržnosť tej rodiny. So svokrou sme boli ako najlepšie kamarátky. Veľa sme sa smiali, často k nám chodievali aj susedovci. Svokor mi vravel, že za celé roky ich vzťahu sa jeho žena toľko nenasmiala,“ hovorí s láskou. Zažila tam raz aj návštevu Dariny Laščiakovej, populárnej interpretky ľudových piesní. „Priviedol ju k nám predseda MNV. Odchádzala od nás vo veľmi dobrej nálade a svokrovi nechala na pamiatku svoju platňu. Hneď na druhý deň mu Marian musel ísť kúpiť gramofón, aby ju mal na čom počúvať,“ povedala nevesta kontroverzného farára. Pripomína, že ho poznali široko-ďaleko a nevie o tom, že by takto verejne žil so ženou aj iný katolícky kňaz. „Raz sa mi svokor zdôveril, že na rozdiel od mnohých kolegov vie precítiť, aké starosti musia riešiť bežné rodiny,“ dodala.
Klucha zomrel v roku 1984, pochovaný je v Kľaku. Jeho celoživotná družka Irena sa za ním pobrala o osem rokov neskôr. Po jeho boku leží aj po smrti. Víťazkovci tam chodievajú už len na ich hrob. Faru navštívili vlani v lete, na pozvanie jej vtedajšieho správcu Michala Lajchu, prvýkrát po 35 rokoch. „Keď sme ňou prechádzali, bolo to veľmi silné. Spomienky mi vírili hlavou ako divé. Emócie ma zasiahli najmä v izbe, v ktorej som sa narodil,“ približuje svoje pocity. Tie mal pohnuté aj pri septembrovom odhaľovaní pamätnej tabule na počesť jeho otca, ktoré zorganizoval dnes už suspendovaný Lajcha. „Ľudia nás oslovovali z každej strany. Všetci nás chceli pozdraviť, porozprávať sa, pozývali nás k sebe domov. Bývalí susedia, spolužiaci, kamaráti z detstva. Tá srdečnosť u Kľačanov zostala,“ uzavrel dojato farárov syn.
Krvavá nedeľa sa odohrala 21. januára 1945. V to ráno Klucha zachránil stovky Kľačanov pred istou smrťou. Nemci vtedy všetkých nahnali pred rozostavané guľomety do stredu dediny, kde sa mala konať masová poprava. Omdlievajúcich a plačúcich ľudí, prosiacich nebesá o záchranu, ratoval obetavý kňaz. Plynulou nemčinou vrahov presviedčal, aby do nevinných nestrieľali, kým im nedá posledné rozhrešenie. Odďaľoval to dovtedy, kým neprišla motospojka s rozkazom nestrieľať.