Jánošík, tuhý život národnej legendy

, 22.02.2019 06:00
Juraj Jánošík
Socha Juraja Jánošíka v Terchovej. Autor:

Denník Pravda začína seriál Najväčší Slovák. Každý týždeň prinesieme príbeh o človeku, ktorý bol vo svojej oblasti výnimočný a v celoštátnom hlasovaní sa dostal do finále - medzi desiatku tých, ktorí získali najviac SMS. Názory na väčšinu finalistov nie sú jednoznačné a čierno-biele. Pokúsime sa ich však vykresliť čo najplastickejšie.

Živému Jurajovi Jánošíkovi by ani vo sne nenapadlo, že o tri storočia sa ocitne v spoločnosti desiatich najväčších Slovákov. Ale stalo sa, a my teraz opäť stojíme pred záhadou, ako mohol obyčajný zbojník vyrásť v predstavách ľudu na „junáka slobody“, hrdinu odboja, symbol sociálnej spravodlivosti. Práve to mu totiž vydláždilo cestu na celonárodný Olymp.

Ako sa vlastne Jánošík stal zbojníkom? V súdnych spisoch, ktoré sa zachovali z procesu s Jánošíkom, je zmienka o tom, že patril do kuruckých oddielov Františka Jozefa II. Rákociho, vodcu protihabsburského povstania. To sa začalo v roku 1703 roľníckymi vzburami v severovýchodnom Uhorsku a vtedy malo výrazne sociálny charakter. Zapojením šľachty sa zmenilo na stavovské, ale kurucké (poddanské) oddiely zostali jeho hlavnou silou.

Historici stále nevedia presne určiť, kedy sa Jánošík pridal k povstalcom a či sa pripojil dobrovoľne. Podľa archivára a historika Jozefa Kočiša, ktorý sa touto otázkou zapodieval podrobne, sa tak stalo na výzvu jedného kuruckého veliteľa. Viacerí autori píšu, že by to zodpovedalo ani nie tak presvedčeniu mladého Terchovčana, ako skôr jeho dobrodružnej povahe.

V roku 1708 sa 20-ročný Jánošík zúčastnil na bitke pri Trenčíne, ktorú zdrvujúcim spôsobom vyhrala cisárska armáda. Viac ako 2-tisíc povstalcov tam padlo, asi 400 zajali, medzi nimi aj nášho hrdinu. Onedlho už mašíroval v bojových šíkoch cisára pána, vtedy Jozefa I., ale nie je celkom jasné, či do jeho vojska prestúpil sám, alebo ho odviedli násilím.

Dosť na tom, že ho zaradili do oddielu, ktorý strážil Bytčiansky zámok, kde vtedy väznili chýrneho zbojníckeho kapitána Tomáša Uhorčíka z Predmiera. A to znamenalo osudový zlom v Jánošíkovom živote. Mohol urobiť vojenskú kariéru, stál sa však zbojníkom.

Otázniky v životopise Juraja Jánošíka

  • V Jánošíkovom životopise je naďalej veľa „bielych“ miest a nejasností. Na svet prišiel v Terchovej alebo v jej blízkosti, najskôr v osade U Jánošíkov alebo tiež Jánošove (dodnes je tam toto priezvisko rozšírené).
  • Narodil sa niekedy v januári 1688. V matrike farského kostola vo Varíne, kam vtedy Terchová s okolím patrili, sa uvádza len dátum krstu 25. januára, ale vzhľadom na vzdialenosť medzi oboma obcami (okolo 20 kilometrov) a na zimu, musel sa narodiť o čosi skôr.
  • Rodičia Anna Jánošíková (rod. Cesnaková) a otec Martin Jánošík patrili zrejme medzi zámožnejších roľníkov (a nie chudobných, ako sa tvrdilo v staršej literatúre).
  • O detstve Jánošíka nemáme žiadne vierohodné informácie, samé rozprávky a povesti. Nepotvrdili sa dohady, že študoval teológiu, išlo najskôr o zámenu osôb.
  • Od roku 1708 bojoval v kuruckých oddieloch počas povstania Františka II. Rákociho, nie je však jasné, či sa doň zapojil dobrovoľne. O dva roky padol do zajatia a prestúpil (bol odvedený?) do cisárskeho vojska. Po vyplatení otcom sa predčasne vrátil z armády domov
  • V rokoch 1711 až 1713 zbojník a vodca zbojníckej družiny. Po dolapení postavený pred súd, ktorý ho odsúdil na smrť. Popravený (zrejme) hneď po vynesení rozsudku 17. marca 1713 (pravdepodobne) v lokalite Šibeničky na okraji Liptovského Mikuláša (dnes tam stojí hotel Jánošík).
  • Pochovaný bol – podľa povesti – na neďalekom kuruckom cintoríne (dnes je zaliaty vodami Liptovskej Mary).

Na slobode a na súde

V Bytči bol totiž Jánošík Uhorčíkovým dozorcom a podľa súdnych spisov sa s ním nielen spriatelil, ale poskytol zbojníkovi aj bližšie nemenované služby. Ba čo viac, v roku 1710 mu umožnil útek z väzenia.

Jánošík mal vtedy 22 rokov a zo zistení Kočiša vyplýva, že o necelý mesiac skončil predčasne vojenskú službu, lebo otec ho z armády vykúpil. Rodičia potrebovali syna doma, aby sa s bratom ujal gazdovania na majetku. Koľko za to zaplatili, nevieme, Kočiš vo svojej štúdii tvrdí, že to nemuselo byť veľa, lebo armáda práve znižovala počet vojakov bytčianskej posádky.

Prečo sa Jánošík nestaral o starootcovský majetok, ale už onedlho sa dal na zboj, to je ďalšia otázka bez jednoznačnej odpovede. Nenadarmo sa však hovorí, že čím menej overených informácií z historických prameňov, tým viac priestoru zostáva na predstavivosť. Podľa jedných autorov Jánošíka zviedol na zbojnícke chodníčky Uhorčík, podľa iných – sám Jánošík mu ponúkol svoju pomoc.

Existuje aj tretia hypotéza v podaní literárneho vedca Rudolfa Brtáňa. Ten v staršej publikácii tvrdil, že Jánošík nemal iné východisko, ako pridať sa k hôrnym chlapcom, lebo inak by skončil za mrežami už vtedy. Len čo odišiel z domu, troch členov rodiny vypočúvali pre krádeže a bitky. S podobnou verziou prišiel pred 60 rokmi historik Štefan Kazimír. Podľa jeho zistení sa Jánošíkovci z Terchovej tešili zlej povesti výtržníkov a zlodejov.

Či už tak, či onak, Juraj Jánošík sa nielen pridal k zbojníkom, ale čoskoro sa stal vodcom ich družiny. Zložil zbojnícky sľub do rúk Uhorčíka, ktorý sa oženil a usadil v Klenovci pod menom Martin Mravec. Vraj sa tam stal dokonca hajdúchom, obecným strážnikom!

Ako vyplýva zo súdnych spisov, Jánošík zbojníčil necelé dva roky (1711 až 1713) a s družinou sa pohyboval zväčša na území Liptova, Oravy a Spiša. Či sa náhodou neobjavoval aj na poľskej strane, o tom sú len dohady.

Hajdúsi polapili Jánošíka na základe udania koncom februára alebo začiatkom marca 1713 v Klenovci u Mravca – Uhorčíka, kde našiel úkryt. O niekoľko dní ho postavili pred stoličný súd v Liptovskom Mikuláši. Žalobu vypracoval a pred súdom predniesol liptovský zeman Alexander Čemický z Čemíc. Obvinil ho z tucta lúpežných prepadnutí, z niekoľkých krádeží a z vraždy farára Juraja Vrtíka z Domaniže.

Zbojníckeho kapitána obhajoval Baltazár Palugyay, zeman z Palúdzky. Pred súdom zmierňoval vinu Jánošíka a uvádzal argumenty v jeho prospech. Poľská slavistka Joanna Goszczyńska, autorka niekoľkých vedeckých prác o Jánošíkovi, v tejto súvislosti upozorňuje, že veľa informácií, ktoré rôzni autori používali pri rekonštrukcii jeho životopisu – a pri spoluvytváraní jánošíkovskej legendy – pochádza práve z reči obhajcu: „Palugyay si určite dal záležať na tom, aby predstavil obhajovaného zbojníka v najlepšom svetle.“

Jánošík pri pojednávaní i následnom mučení rozhodne poprel účasť na vražde farára, prepadnutie kostolov a zneuctenie hostií, čo patrilo v tých časoch medzi najťažšie obvinenia. Vo výpovedi ani pri mučení nezradil nikoho z druhov. Priznal vari tucet iných lúpeží a niekoľko krádeží. Družina sa mala zmocniť viacerých zbraní, nejakých šperkov a menších súm peňazí. Súdiac podľa toho, čo uviedol v priznaní, nešlo o veľké zisky. Družina totiž prepadávala spravidla zemanov, obchodníkov a majetnejších sedliakov, na skutočných boháčov si netrúfala, tí sa prepravovali v sprievode početnej ochrany a svoje zámky či usadlosti mali dobre strážené.

Je pravda, že zbojníci rozdávali nakradnuté chudobným? Ako sa to vezme. Raz sa hôrni chlapci zmocnili ženskej garderóby a nejakých prstienkov. Obdarovali nimi dievčatá v Terchovej. Ale peniaze? To je práve tá legenda. „Zbojníci neboli na to, aby dávali chudobným,“ tvrdí historik Dušan Kováč, „v tom nebol princíp zbojníckej skupiny. Tým bolo zbíjať, a nie rozdávať.“

Obhajca žiadal pre Jánošíka omilostenie, jeho mandantovi však „prišili“ aj spoluúčasť na vražde a po dvojdňovom súdnom konaní mu vymerali trest smrti. „Má biť na hak na lawem boku prehnutý, a tak na priklad jinších takowich zločincov má byť zawesený,“ tak stálo – doslova a dopísmena – v rozsudku stoličného súdu.

Nevedno ako dlho sa na šibenici trápil 25-ročný Jánošík. Mladí a zdatní muži však zomierali takto, „na háku“, dlhšie, aj 2 – 3 dni. Hák spravidla neporušil dôležité vnútorné orgány a odsúdenec "len“ krvácal do brušnej dutiny.

Podľa výskumu Goszczyńskej práve náhla tragická smrť v mladom veku dokázala vtedy zmeniť obeť na hrdinu, a to sa týkalo aj zbojníkov…

Život po smrti: legenda

Jánošík sa stal legendou postupne. Najprv sa dostal do rozprávok, ľudových povestí a spevov: s čarovným opaskom a valaškou, s bosorkami. O sto rokov ho uviedol do obrodeneckej literatúry Pavol Jozef Šafárik svojou básnickou tvorbou. Zbojníckeho hrdinu obdaroval priam božskými vlastnosťami i nesmrteľnosťou.

Prešlo ďalších 20 rokov a Jozef Kollár, autor Slávy dcéry a prísny moralizátor, zhodil Jánošíka do pekla. Na rozdiel od Šafárika hlásal, že zbojník nemôže byť „obrancom utláčaných“ a že krádež, lúpež sú cudzie Slovanom. Onedlho však prišli romantici, štúrovci, ako Janko Kráľ, a vyniesli Jánošíka na vrchol slávy, na onen pomyselný Olymp slovenského národa.

Z festivalu Jánošíkove dni v Terchovej.
Z festivalu Jánošíkove dni v Terchovej. Autor: Milan Kosec

Väčšina legiend o jeho živote a zomieraní vznikla v čase národného obrodenia. Vrátane tej o odmietnutí ponúkanej milosti. Mal vraj vyhlásiť: "Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“ Akú to však má logiku v prípade človeka, ktorý podľa inej legendy zbíjal hlavne preto, aby pripravil opätovné vzplanutie kuruckého povstania?

Ale čo všetko si ľudia nenavymýšľali pri vytváraní národných hrdinov! A nielen u nás. Angličania si za podobných okolností, len o čosi skôr, stvorili legendu o Robinovi Hoodovi, Švajčiari o Williamovi Tellovi, Česi o Janovi Sladkom Kozinovi.

Na Slovensku sme možno trocha iní v tom, že niekedy nerozlišujeme, čo je legenda a čo historická postava. Len tak sa mohlo stáť, že bývalý premiér označil Jánošíka za vzor svojej vlády. A mal zrejme pravdu spisovateľ Vladimír Mináč, keď v jednej eseji napísal: „Zbojníčenie, jánošíčenie, sa zďaleka neskončilo v 18. storočí, ale trvá v nás ako náklonnosť k individuálnej vzbure, ako chuť zmeniť údel cápaním po papuli, ako viera, že možno zmeniť svetské poriadky na náš vlastný poriadok jediným úderom…“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Juraj Jánošík #Najväčší Slovák
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku