Román britského spisovateľa Simona Mawera o osudnom lete 1968: Zmrazená eufória

, 26.02.2019 06:00
Simon Mawer
Simon Mawer pred vilou Tugendhat v roku 2012. Autor:

Simon Mawer je anglický spisovateľ, ktorý si našiel zvláštnu inšpiráciu: Československo. Hoci nie je spríbuznený ani s Čechmi, ani so Slovákmi, múza ho priviedla do strednej Európy. Dotýka sa naliehavých tém a hľadá súvislosti. Režisér Julius Ševčík vlani dokončil podľa Mawerovej knihy film Sklenená izba. Ten čaká na premiéru a zároveň sa hovorí o novom Mawerovom románe, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Kniha Zlín pod názvom Pražské jaro.

Nie je ľahké pre spisovateľa písať o udalostiach, ktoré sa ho priamo netýkajú, o krajine, ktorú dôverne nepozná. Musí si mnohé naštudovať, vypozorovať. Na druhej strane však vidí to, čo si „domorodci“ nevšimnú a – aj si viac dovolí. Nemá totiž priame väzby na prostredie, nemusí sa obávať osobných reakcií, lebo s nikým nič nemá. Tak si Simon Mawer napríklad dovolil v románe Skleněný pokoj o slávnej brnianskej vile Tugendhat spriadať príbehy, ktoré síce korenili v realite, ale do príťažlivej podoby ich sformovala jeho fantázia.

Málokomu z domácich spisovateľov by vôbec napadlo písať týmto spôsobom o známej vile či o jej majiteľoch. Bránili by im v tom možno už len pocity previnenia voči Tugendhatovcom, ktorí sa dožili vyhnania nielen z vily, ale boli nútení opustiť aj krajinu. Hoci je dnes už z brnianskej vily pamätník a pýcha českej kultúry, len cudzinec mohol k téme pristúpiť nezaťažený minulosťou, sebavedome a uvoľnene. Len on mohol čeliť protestom rodiny, ktorá s románom nebola spokojná.

Angličan je predsa len Angličan, v polemikách sa asi vie lepšie obracať a má aj – z histórie vyplývajúci – väčší rešpekt. Mawer teda presvedčil kvalitou knihy, aj protivníci jeho dielo uznali, a tak si ďalej môže vytvárať svoje svety a popúšťať uzdu fantázii, pri čom poskytne čitateľovi potrebné fakty.

Dôvernosti z histórie

Spisovateľ si vydobyl právo na svoj špecifický žáner dokumentovanej fantázie. V jeho príbehoch ožívajú ľudia z mäsa a krvi, s vášňami, emóciami, vidíme ich tváre, cítime ich vône. Mawer je majster tejto rekonštrukcie, doslova „aj s chlpmi“. (V najnovšom románe Pražské jaro píše napríklad aj o chĺpkoch na nohách krásnych žien, ktoré sa ešte v roku 1968 neholili, čiže pohľad do histórie ozaj dôverný.)

Ide o pohľad zobďaleč. O britský pohľad na dianie v roku 1968 u nás, ale je to pohľad ľudský.

Pravda, autor potrebuje mať na tento typ románu pripravenú pôdu. História už musí byť dostatočne zdokumentovaná a popísaná, aby sa na jej pevnom základ mohlo domýšľať a fabulovať. Simon Mawer to urobil s viacerými témami týkajúcimi sa Československa. Veľký úspech mal napríklad Mendelův trpaslík, v ktorom tiež účinkovali moravské a české reálie. Zaujímavý pre našinca bude však najmä jeho pohľad na novšie udalosti, na rok 1968 v Českos­lovensku. Do augusta sme vtedy žili v eufórii, potom prišla rana. Práve na tento zlom sa Simon Mawer v novom románe Pražské jaro sústredil. Vidí ho očami pracovníka anglického veľvyslanectva v Prahe, diplomata Sama, ktorého čitateľ spozná veľmi dôverne. Mawer dokonca nechá svojho hrdinu, aby sa v Prahe zamiloval do českej študentky Lenky a radosť z uvoľnenia aj okupáciu prežíval spolu s ňou. Čiže všetko ide cez srdce.

Anglický pohľad

Rozprávanie sa však začína v Anglicku, takže autor najprv predstaví prostredie, z ktorého pochádza aj diplomat Sam aj ďalší Briti, ktorí v rozprávaní účinkujú. Je to predovšetkým akademická pôda či domáce prostredie, kde spoznávame študentský pár Ellie a Jamesa. Tí sa vydajú v lete 1968 autostopom na potulky po Európe a náhoda ich zavedie práve do Prahy. V Československu sa stávajú súčasťou radostnej atmosféry, snažia sa všetko pochopiť, spoznajú sa s konkrétnymi ľuďmi, aktérmi Pražskej jari, sú na rôznych kultúrnych aj politických akciách, milujú sa, pijú pivo, tancujú, spoznávajú, no nakoniec sa stanú svedkami vpádu vojsk a účastníkmi historickej tragédie. Do Anglicka sa vracajú konvojom, ktorý zariadil diplomat Sam. On v Prahe zostáva, dramatická situácia ho osobne zasiahne, takže má k udalostiam vzťah nielen diplomatický. Toto je silná stránka Mawerovej prózy: Ide síce o pohľad zobďaleč, o britský pohľad na dianie v roku 1968 u nás, ale je to pohľad ľudský a zainteresovaný.

V Československu mali vtedy ľudia ťažké srdce na Západ, ktorý bol nečinný. Mysleli sme si, že by mali niečo urobiť, pomôcť. Mawer, akoby si uvedomoval túto výčitku a akoby touto knihou na ňu reagoval. Vykresľuje – cez konkrétne ľudské príbehy – situáciu Angličanov, naznačuje, že ich bezmocnosť bola rovnaká ako naša. Svet bol rozdelený na dva tábory, platili dohody, zmluvy, vojna visela na vlásku, nedalo sa nič robiť. Ale, ako z knihy vyplýva – a vystupujú v nej ľudia presvedčiví – cítili s nami. Aj o tom možno má byť táto kniha! A dobre nám to padne.

Slovákov si Mawer síce v knihe až tak nevšíma, píše však o tom, čo sa týkalo aj Slovenska. Napríklad v postave Lenky je obsiahnutý osud mnohých občanov Československa, ktorí boli postihnutí vývojom v päťdesiatych rokoch. Jej otec bol obeťou politických procesov, čo poznačilo Lenkin kádrový posudok, a teda celý osud. Paradoxné je, že jej otčim, matkin priateľ, bol zasa úspešný funkcionár režimu a nešťastnej rodine pomáhal. Lenku vychoval. Takéto prelínanie osudov v Československu bolo dosť časté, politika sa premietala do rodín a Mawer tento jav veľmi živo, pomocou jedinečných postáv, opísal. Ľudia sa v tlakoch politiky ničili aj si pomáhali. Prijať pomoc od nepriateľa je ponižujúce, ale v časoch útlaku neraz nutné.

Dubček ako plameniak

Veľmi sympatická je napríklad práve Lenka, ktorá je krásna, plná života, revolty a nádeje. A práve ona nesie v sebe náznak možnej tragédie. Je príliš zapálená, príliš verí: Je to priam alegória Pražskej jari. Lenka sa pri jednej príležitosti stretne aj s Alexandrom Dubčekom a vyrozpráva mu svoj príbeh. Zaujímavé je, ako Mawer vidí Dubčeka: so sympatiami. A vyjadrí sa dokonca metaforicky, vraj vyzeral ako plameniak. Je to pekné prirovnanie. Politik bol pre ľudí naozaj ako čarovné exotické stvorenie, no Mawer možno myslel aj na jeho výrazný nos pripomínajúci zo­bák.

Kniha Pražské jaro sa však nevenuje iba československým pomerom. Autor píše aj o Angličanoch či Nemcoch a čitateľ zisťuje, že nie sú na tom oveľa lepšie ako my. História nikoho nešetrí, druhá svetová vojna zanechala stopy, ktoré stále nie sú vyliečené. A ak je už niektorý národ či spoločnosť za vodou, má sa dobre po existenčnej stránke, prichádzajú iné problémy. Psychické ťažkosti, rôzne úchylky, alkohol, drogy, depresie, nepokoj…

Dirigent pod sedadlom

Mawer dáva veci do súvislostí a maľuje pestrú dejinnú fresku. Jeho príbeh sa z veľkej časti odohráva v pražskom hudobnom prostredí a cez túto komunitu sa na scénu dostáva aj dvojica Rusov, ktorí práve v tom čase v Československu koncertujú. Mladá huslistka so slávnym dirigentom sa rozhodnú emigrovať na Západ a požiadajú diplomata Sama o pomoc. Táto epizóda tiež svedčí o popletení sveta a absurdnosti vtedajšej situácie. Ponížený hudobník je pri úteku z okupovaného Československa na Západ skrytý v priestore pod zadným sedadlom autobusu. V istej chvíli sa musel pred všetkými vycikať do fľaše. Aj takýto skvelý obraz poníženia ľudskosti a kultúry sa Mawerovi podaril. Dirigent utekal pred vlastnými… Skrátka: Invázia vojsk nepostihla len Československo, ale aj ostatné národy, dokonca aj tie, ktoré sa na invázii zúčastnili. Všetko je zložitejšie, ako sa zdá, a Simon Mawer uzly rozpletá.

#Simon Mawer #Pražská jar
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
64,99
Flower box biela kocka "L" červené ruže

Flower box biela kocka "L" červené ruže

37,99
Smútočná kytica krémové ruže

Smútočná kytica krémové ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk