Zapomeň, Drahá, zapomeň jinocha, nade nímž mraky se bouřlivé shání… Takéto verše jej venoval na rozlúčku. Ako sa ich vzťah zrodil?
Mariu spoznal v septembri 1840 na spiatočnej ceste z Halle, keď sa na naliehanie jej brata, redaktora časopisu Květy, zastavil u Pospíšilovcov v Hradci Králové. Tam sa zrútil zo schodov, poranil si ruku a zostal tam tri týždne. Počas štúdií v Nemecku veľmi vychudol, lebo skôr si kupoval knihy ako jedlo. A tak mu iste dobre robilo, keď sa Marie okolo neho zvŕtala, nosila mu polievočku, čajíček. V istom momente si však uvedomil, že keby sa oženil a sedel by doma v papučiach, tak by pre Slovensko už nič nevybojoval. Po odchode do Bratislavy jej napísal, že si vybral inú životnú dráhu. Iste, aj jeho to bolelo, no s Mariou sa rozišiel korektne.
A pokiaľ išlo o Adelu, to bolo komplikovanejšie?
Štúr učil jej brata Gejzu, spolupracoval s ich otcom, vďaka nemu sa stal poslancom. Príležitostne teda navštevoval ich rodinu. Ako dobre vychovaný mladý muž vždy jej urobil poklonu, prehodili pár slov. Niekoľkokrát poslal jej matke list, dal ju pozdravovať. Adela bola vzdelaná, zaujímala sa o spoločenský život, o to, čo sa dialo na Uhorskom sneme.
Bola však vážne chorá, mala suchoty, a v rodine sa nečakalo na ženícha, ale na zázrak, či sa uzdraví. A tak jej umožnili vzdelávať sa, učiť sa slovanské jazyky, venovať sa hudbe, prijímať hostí. Keď zomrela, Štúr sa vyjadril, že je to veľká škoda, lebo išlo o múdre a dobré stvorenie. Zložil tým hold celej rodine, ktorej bol zaviazaný. Ale to bolo všetko. Ani z jej strany nemáme písomný dôkaz, že by medzi nimi vzplanul citový vzťah.
Celé generácie však verili, že to bola veľká láska…
Vďaka knihe Ľuda Zúbka Jar Adely Ostrolúckej. Autor síce vychádzal z dobovej korešpondencie, ale medzi reálne listy vkladal situácie v literárnej podobe. Vyzeralo to vierohodne. Nenašla som však nijakú stopu, po ktorej by sa dalo ísť. Tri Štúrove listy Adelinej matke sa dostali na verejnosť tak, že Ostrolúckovci, ako uhorská šľachta, po roku 1918 zostali na Slovensku a potrebovali sa v novom štáte spoločensky etablovať. Darovali viaceré predmety a dokumenty múzeu s tým, aby zdôraznili: „My sme mali osobné kontakty so Štúrom.“ Z iskierky sa rozdúchal plameň legendy.
Čo je pravda na tom, že Štúr bol antisemita?
V roku 1842 získali Židia na základe cisárskeho patentu zrovnoprávnenie s ostatnými vrstvami spoločnosti. Nastal veľký presun nadaných mládencov z dovtedy izolovaných get do škôl, do podnikania, otvárali v mestách obchody, rozličné kancelárie. Vtedy sa ešte obliekali a česali podľa starých zvykov. Ľudí to provokovalo. Nielen v rakúskom mocnárstve, ale aj inde v Európe narastala voči nim antipatia. Mnohí tvrdili, že Židia sa rozťahujú, šírili sa protižidovské vtipy, ale takéto názory sa považovali za normálne. Určite to nebol antisemitizmus, aký Európania zažili v hrozných podobách v 20. storočí.
Štúr v tomto asi nevynikal. Naopak, v Bratislave veľmi dobre spolupracoval so židovským majiteľom vydavateľstva, ktorý mu tlačil noviny neraz aj na dlh. Mám jeden jeho spis o rozvoji priemyslu, kde uvádza, že by priestory, ktoré ovládajú Židia, myslel tým najmä malé obchody a dielne, mali naplniť aj Slováci. Podľa mňa sa to nedá považovať za antisemitizmus. Nič iné som nenašla.
Dnes sa Štúrovi tiež vyčíta, že východisko zo zložitej situácie, v akej sa ocitli slovanské národy v habsburskej monarchii, videl v tom, že sa obrátia na ruského cára.
Táto fikcia vznikla omylom. Dielo Slovanstvo a svet budúcnosti napísal v nemčine. Prvý raz vyšlo až po jeho smrti v Moskve pri príležitosti slovanského zjazdu v roku 1867. V ruskom preklade sa objavili vsuvky typu, že všetci Slovania by mali prejsť na pravoslávie a používať azbuku.
V medzivojnovom období sa v edícii Matice slovenskej objavila skrátená verzia slovenského prekladu. Síce bez komentára, ale texty povyberali tak, že z toho mohlo vyplynúť, že spojenie s ruským samoderžavím myslí autor smrteľne vážne. Ale on nepísal o ruskej hegemónii, ale o rovnocennom postavení slovanských národov nezávisle od ich početnosti. Žiadal, aby Rusko zrušilo nevoľníctvo, aby sa europeizovalo a aby si uvedomilo, že všetci Slovania nie sú a nebudú pravoslávni. Kompletný text vyšiel v slovenčine až roku 1993, má 140 strán a je dostupný v každej knižnici.