Mladí so zveličením dokonca šírili chýr, že bol prvým slovenským hipsterom, veď nosil supermodernú bradu… Ale – naozaj vieme o rodákovi z Uhrovca veľa, keď sa už na základnej škole o ňom vyučuje na literatúre i v dejepise?
Dá sa povedať – kto ako. Neraz však prekvapí, o čo z jeho života sa Slováci najviac zaujímajú. Nuž, ako to bolo s Adelou Ostrolúckou. Naozaj išlo o lásku alebo bol homosexuál, keď svojim študentom zakazoval, aby sa ženili? Prečo sa tak podozrivo podobal na Lajosa Kossutha? Bola to len móda? A na tej sólopoľovačke pri Modre nechcel náhodou spáchať samovraždu, keď ho tí Maďari tak deptali? Tí, čo sa tvária, že sú mimoriadne sčítaní, dodajú: Nechcel Slovensko zatiahnuť do područia Ruska? Takže, ako to s ním bolo naozaj?
Ľudovít Štúr
- Narodil sa 28. októbra 1815 do učiteľskej rodiny v obci Zay-Uhrovec.
- Základné vzdelanie získal v škole svojho otca Samuela, v roku 1827 odišiel študovať na nižšie gymnázium do Rábu (Győr).
- Po dvoch rokoch prešiel do Bratislavy na evanjelické lýceum, kde sa zapojil do činnosti samovzdelávacieho spolku Spoločnosť česko-slovenská.
- Na pamätnej vychádzke na Devín 26. apríla 1836 prijal za svoje druhé meno Velislav. V nasledujúcom školskom roku sa stal námestníkom profesora Juraja Palkoviča.
- V rokoch 1838 až 1840 absolvoval štúdium teológie, filozofie, histórie a lingvistiky na univerzite v Halle (Nemecko).
- V júli 1843 na fare v Hlbokom s Hurbanom a Hodžom kodifikovali nový spisovný jazyk vychádzajúci z kultúrnej stredoslovenčiny.
- Od augusta 1845 vydával Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski.
- V roku 1847 vstúpil ako poslanec za mesto Zvolen na pôdu Uhorského snemu, ktorý sa konal v Bratislave až do marca 1848.
- Počas revolúcie sa zúčastnil na pražskom povstaní a potom spolu s Hurbanom ako politický zástupca na troch vojnových výpravách slovenských dobrovoľníkov.
- Po náhlej smrti staršieho brata Karola sa roku 1851 presťahoval do Modry, aby švagrinej pomáhal s výchovou siedmich detí.
- Na poľovačke 22. decembra 1855 sa nešťastne postrelil, následkom komplikovaného zranenia 12. januára nasledujúceho roka zomrel.
Učiteľ, vzor, líder…
Čo si o historickom povedomí súčasných Slovákov a Sloveniek myslí odborníčka na dejiny 19. storočia Daniela Kodajová? „Od detstva sme počúvali príbehy o svätcoch, ale vždy sa z ich reálneho života vynechalo to skutočne dôležité, za čo vlastne boli blahorečení. To sa prenáša aj na dnešné chápanie národovcov. Cení sa, keď ktosi predčasne zomrel alebo ho prenasledoval vládnuci režim. Ľudia už neskúmajú, prečo ich hrdinu perzekvovali. Stačí fakt, ublížili mu. A potom vo finálovej desiatke ankety Najväčší Slovák nájdeme siedmich, čo boli súdení či popravení. Samotné martýrium sa cení oveľa viac ako ich prínos pre spoločnosť.“
A Štúr? Skončil síce tragicky, no neprenasledovali ho v zmysle, že by ho väznili. Zomrel tesne po dovŕšení štyridsiatky, no mal mimoriadne intenzívny život. Čím môže byť vzorom pre súčasníkov? Napríklad pre študentov, vysokoškolákov či generáciu tridsiatnikov-štyridsiatnikov? Teda okrem už spomínanej starostlivo pestovanej brady, ktorá sa vrátila do módy.
Mal fenomenálne nadanie na jazyky. Okrem latinčiny ovládal maďarský, nemecký, francúzsky a starogrécky jazyk, zo slovanských češtinu, poľštinu, srbochorvátčinu a ruštinu, učil sa aj hebrejčinu a angličtinu.
Už ako 18-ročný junák sa staval do pozície, v ktorej ho ostatní akceptovali, hoci boli iba o dva-tri roky mladší. Brali ho ako učiteľa, lídra a súčasne ako druha, ktorý ich motivoval k činnosti v národnom duchu. Kým predchádzajúca generácia slovenskej inteligencie zbierala a potom doma zapisovala ľudové povesti či piesne, štúrovci najmä zásluhou Štúra vkročili do verejného priestoru.
Napodobňovali ho, strihali si podľa neho bradu a fúzy, nosili ako on mašľu pod krkom, až nekriticky ho obdivovali. Svojou rétorikou, vystupovaním a prezentáciou vízie, ako treba národné hnutie formovať, oslovoval aj starších. Spočiatku evanjelikov, potom i katolíkov.
Zaslúžil sa o skok histórie
Širšiu verejnosť na seba upozornil, keď sa angažoval s Prestolným prosbopisom, ktorý už v roku 1842 požadoval zastavenie maďarizácie. Vzápätí odštartoval kampaň za získanie financií na vydávanie Slovenských národných novín. Mnohých nadchol, viacerí mu dokonca venovali životné úspory.
Po prijatí Tolerančného patentu v roku 1781, ktorý z protestantov, ľudí druhej kategórie, urobil plnohodnotných občanov, počas dvoch generácií vyrástla silná skupina mladých mužov. Študovali na univerzitách v Nemecku, kolíske národovectva moderného typu, teda už nie šľachtického, ale meštianskeho. Slovenskí študenti sa vracali domov s novými ideami. Áno, treba zbierať i rozprávky, ide o hodnoty, ktoré vytvoril ľud, no my musíme predložiť svoje predstavy o budúcnosti národa, musíme byť aktívni a byť ostatným vzorom. To boli Štúrove vízie.
Dochádzalo k výraznému kvalitatívnemu skoku. Kým napríklad Štúrov starý otec bol klobučník, Hurbanov mlynár, Janka Kráľa mäsiar a Francisciho krajčír, ich otcovia pôsobili ako dedinskí učitelia či farári. A tretia generácia – štúrovci – už predstavovala elitu národa. Práve za tento historický zlom si Štúr zaslúži uznanie.
Štúrovci nevyčkávali na priaznivejšie časy. Začiatkom 40. rokov 19. storočia sa rozhodli: Štúr napíše zdôvodnenie kodifikácie novej slovenčiny, Hodža vymyslí gramatiku a Hurban začne v tomto jazyku vydávať časopis. Bola to vysoko riziková akcia. Netušili, ako to prijme vlastná komunita, nieto zvyšné Slovensko. Preto pendlovali krížom-krážom po krajine, diskutovali so všetkými. Presviedčali, že ak sa Slováci naučia používať tú istú slovenčinu, jazyk ich zjednotí.
Štúr bol mimoriadne pracovitý a po otcovi získal pedagogický dar. Mládenci nemali pri ňom pocit, že sú neúspešní. Ani nemohli byť, lebo on pre nich dobre zvolil jednotlivé úlohy. Viedol ich aj k tomu, aby sa naučili šermovať, jazdiť na koni, ovládať nejaký hudobný nástroj, spoločensky konverzovať. Veď ako inak urobiť zo Slovákov moderný národ, ktorý bude raz svet akceptovať? Teda podľa dnešnej terminológie bol aj vynikajúcim manažérom.
Nemal dôvod na samovraždu
V revolúcii sa ukázalo, že Štúr nebol iba do koča, ale aj do voza. Vzal do rúk šabľu. Akým však bol tento muž uhladených mravov bojovníkom? Zo spomienok jeho druhov vieme iba to, že všade rečnil. Zo zachovaných spisov z vyšetrovania, ktoré sa po revolúcii viedlo najmä proti Hurbanovi, sa dozvedáme, že sa vždy obhajovali, že v rámci dobrovoľníckych výprav nikoho nevešali ani zákerne nezabili.
Po nesplnených sľuboch cisárskeho dvora na Štúra doľahli ťažšie časy. Zomrel mu brat Karol, vzápätí otec, matka, Adela Ostrolúcka. Prejavilo sa to počas pobytu v Modre depresívnymi náladami, ktoré mohli vyústiť do myšlienok na samovraždu? Podľa historičky Daniely Kodajovej ide o martýrsky mýtus. Štúr vybavoval miesta pre spolubojovníkov v štátnej správe, s jeho pomocou sa Hurban mohol vrátiť na faru v Hlbokom. Sústredil sa na písanie vedeckých prác, pritom viedol spoločenský život. Prijímal návštevy, vždy, keď požiadal o povolenie vycestovať, dostal ho.
Veľká záhada je, z čoho žil. Už ako učiteľ na lýceu nemal nárok na plat. Po otcovej smrti sa zriekol dedičstva v prospech sestry Karolíny. Nejaké peniaze na vydávanie novín dostával od Michaila Rajevského, pravoslávneho kňaza pôsobiaceho pri ruskom veľvyslanectve vo Viedni.
Po Štúrovi zostali dlhy. Jeho priatelia sa cítili povinní vyrovnať ich. Ján Kalinčiak mu zaplatil pohreb, ostatní sa poskladali najmä krajčírovi. Štúr si totiž dal ešte ako poslanec ušiť sedem oblekov. Nemohol tušiť, že čoskoro vypukne revolúcia. Predpokladal, že budú zasadať niekoľko rokov, veď mali presadiť hlboké reformy. Zrušiť poddanstvo stihli, o ostatné sa, žiaľ už bez Štúra, postarali jeho druhovia a ďalšie generácie Slovákov.