Hoci dnes nám výbuchy áut nemusia pripadať až také výnimočné, v 30. rokoch minulého storočia u nás také mafiánske praktiky ešte nepoznali. Musel to byť šok, keď sa len počas jednej noci v Bratislave našlo hneď niekoľko "pekelných strojov“, ako ich vtedy volali.
Aj také prostriedky sa však stali súčasťou politického boja. Zápas o rozbitie Československa v tom čase vrcholil. Krajina po Mníchovskej dohode prišla o rozsiahle územia a Slovensko už dosiahlo autonómiu.
Pod nemeckým tlakom
Aby si tam Praha upevnila moc, rozhodla sa v noci na 10. marca pre nezmyselnú vojenskú akciu, známu ako Homolov puč. České vojsko začalo obsadzovať slovenské úrady a zatýkať miestnych politikov, armáda vyhlásila výnimočný stav (stanné právo).
Československý prezident Emil Hácha potom zosadil autonómnu vládu Jozefa Tisa a na čelo novej vymenoval dovtedajšieho ministra školstva Jozefa Siváka, ktorého 11. marca vystriedal ďalší ľudácky politik Karol Sidor. Ten sa pokúšal zachrániť, čo sa dalo, ale nemal to ľahké.
O slovo sa totiž prihlásili Nemci. Už 12. marca ráno navštívili Sidora vyslanci Adolfa Hitlera a naliehavo žiadali, aby Slovensko okamžite vyhlásilo samostatnosť. Keď to odmietol a nacisti pochopili, že uňho neuspejú, obrátili pozornosť na Tisa, ktorého si Hitler vzápätí pozval do Berlína.
Situácia v Bratislave sa medzitým vyhrotila. Na 12. marca 1939 pripadalo prvé výročie tzv. anšlusu – pripojenia Rakúska k Veľkonemeckej riší, čo sa Nemci rozhodli využiť.
Z Devína a Petržalky, ktoré už patrili Nemecku, sa do Bratislavy dostali ozbrojené tlupy a množstvo zbraní. Ich úlohou bolo vyvolať v meste chaos a nepokoje. Keby sa im podarilo vyvolať konflikt, Československú republiku by to nadobro pochovalo.
Bomba pre Sidora
Súčasťou nemeckého plánu bolo, aby v noci na utorok 14. marca vybuchli v Bratislave viaceré bomby. Okolnosti boli priaznivé, lebo do centra mesta dorazili rozvášnené davy ľudí. Protestovali proti vojenskému zákroku, pred Národným divadlom stáli pri katafalku gardistu, ktorého zabili českí žandári.
O prvú explóziu sa postaral granát neďaleko vládnej budovy pri dnešnom Starom moste, no nespôsobil vážne škody a páchateľ ušiel. Ďalšiu bombu zaistili včas pri dome, v ktorom býval predseda autonómnej slovenskej vlády.
„Netušili sme, že sme sa mali stať obeťami atentátu,“ opísal to Sidor. „Môj dom strážilo dvanásť ozbrojených Detvancov. V susednej záhrade našli pekelný stroj, v ktorom bolo 13 kilogramov ekrazitu. Strážnik odviedol jedného atentátnika, chyteného pri stroji, na políciu. Druhého atentátnika z rúk našich Detvancov a polície vyslobodili ordneri, sediaci na motocykloch. Spomenutý atentátnik je ríšskym Nemcom a pekelný stroj vyrobili v Düsseldorfe.“
Výbuch pri kostole
Najväčšie škody napáchala bomba, ktorá vybuchla v odstavenom aute na Kostolnej ulici, medzi Starou radnicou a Jezuitským kláštorom.
„Primaciálny palác poskytuje hrozný obraz,“ priblížili na druhý deň noviny Slovák. „Na paláci nezostalo ani jediného okna nespustošeného, na asfalte ležia celé okenné rámy, úžasným výbuchom vytrhnuté a rozbité.“
Zničené boli aj okná na Starej radnici a Jezuitskom kláštore, ktorý utrpel i obrovské škody. V tých priestoroch vtedy býval aj Jozef Tiso, v čase atentátu bol však v Berlíne.
Ako vyplynulo z výpovedí svedkov, páchatelia využili trmu-vrmu, keď sa asi o 20.30 h rozchádzala masa ľudí spred budovy divadla. Jedna skupina tiahla okolo Starej radnice, a keďže robila veľký hluk, zasiahla proti nej jazdná polícia. Práve v tom čase ktosi zaparkoval auto v Kostolnej ulici.
„Pri zhone, ktorý nastal, nikto si tohto auta dobre nevšimol, hoci sa prihlásili svedkovia, čo z neho videli vystupovať šoféra,“ informoval 15. marca denník Slovák. „Auto bolo naložené ekrazitom. Doteraz bolo zistené, že ten bol spojený s hodinami, nastavenými tak, aby výbuch nastal hodinu po demonštrácii pred divadlom.“
Ľudí, ktorí v tej chvíli prechádzali okolo, silná explózia odhodila do vzduchu tak, že preleteli štyri až šesť metrov. Obetí však vďaka náhode nebolo veľa. Jediným, kto prišiel o život, zostal podomový obchodník (podľa iných zdrojov praclikár), ktorý práve s tovarom prechádzal popri zaparkovanom aute.
Po výbuchu prepukla panika. Všetci si najprv mysleli, že do vzduchu vyletela strecha nejakej budovy. Čo sa vlastne stalo, zistili až policajti. Prehľadali tiež Primaciálny palác, kde na chodbe na druhom poschodí objavili podozrivý kufor, ktorý nikomu nepatril. Nebolo pochýb, že aj v ňom môže byť výbušnina, a tak privolali pomoc.
„Dôstojník-odborník a jeden člen polície v smrteľnom nebezpečenstve nebojácne sa dali do práce, aby pekelný stroj zneškodnili,“ chválila odvahu záchrancov dobová tlač.
Nástražný systém, našťastie, nebol zložitý, takže si s ním rýchlo poradili. Na výbušnine našli zapálený knôt, ktorý pomaly doháral, no stihli ho včas odtrhnúť.
Známi, ale nepotrestaní
Vyšetrovateľom i Sidorovi bolo jasné, kto za tým všetkým stojí, veľa však nezmohli. Nešlo o obyčajný kriminálny čin, ale o politiku. A páchatelia mali mocných ochrancov.
Už ráno 14. marca, keď v Bratislave nasnežilo, začal u slovenskej vlády intervenovať nemecký konzul. Naliehal, aby prepustili štyroch ríšskych občanov, ktorých usvedčili z pripravovaného výbuchu pri Sidorovom dome a Jezuitskom kláštore.
Vláda však ani poriadne nemala čas, aby sa tým zaoberala. Rušné udalosti z poslednej noci prekryli totiž oveľa búrlivejšie správy – napoludnie snem odhlasoval vznik Slovenského štátu.
Lenže Nemci na svojich krajanov nezabudli. Už v stredu 15. novembra požiadali zástupcovia Deutsche Partei (Nemeckej strany) políciu, aby ich pustila na slobodu. Ani sa pritom nesnažili tajiť, že je to vlastne ultimátum.
„Keby som dal súhlas k tomu, aby štyria ríšski Nemci zostali vo väzení, boli by prišli ozbrojení ordneri vyslobodiť svojich kamarátov, a keby sa naša polícia bránila, vznikla by streľba. Vtedy by sa iste splnila hrozba gauleitera Bürckela, ktorý mi povedal, že akonáhle prvého Nemca zastrelia na uliciach Bratislavy, vtiahne nemecké vojsko zabrániť ničeniu nemeckých životov v meste. Čo som mal robiť? Vydal som rozkaz, aby všetkých tých mužov vypustili z väzenia,“ kajal sa Sidor, vtedy už len minister vnútra.
Za smrť jedného človeka a spôsobené škody tak nakoniec nikoho nepotrestali. Vinník bol však známy a ako sa ukázalo, výbuchy v Bratislave boli len predohrou k oveľa hroznejším činom…
