Andrej Hlinka, kňaz, ktorý mal charizmu aj nedostatky

, 18.03.2019 12:00
08-bankovka1
Andrej Hlinka na desaťkorunáčke vojnového Slovenského štátu z roku 1939.

V poslednej tretine 19. storočia maďarizácia tlačila na Slovákov aj prostredníctvom katolíckej cirkvi. Kým ešte za bernolákovcov či v matičnom období pôsobilo mnoho národne uvedomelých kňazov, v neskoršom období sa už ťažšie hľadajú. Teda takí, ktorých význam pre slovenský národ prerastal chotáre ich farností. Najviac vyčnievali Andrej Hlinka a Ferdiš Juriga, spoluzakladatelia Slovenskej ľudovej strany.

Katolícka cirkev koncom 19. storočia vtláčala do svojej činnosti viaceré modernizačné prvky. V tom vynikal aj Hlinka. Družstevné spolky v dedinách boli aj jeho objavom. Organizovaním divadelných predstavení, turistických vychádzok a iných aktivít združoval okolo seba farníkov. Bol tam aj sociálny rozmer. Nepotreboval na to encykliku pápeža Leva XIII. Rerum novarum (O nových veciach). Vyšiel z tohto prostredia, a tak veľmi citlivo vnímal pomery a potreby ľudu žijúceho na vidieku.

Andrej Hlinka

  • Narodil sa 27. septembra 1864 v Černovej (miestna časť Ružomberka) v rodine chudobného roľníka a pltníka ako siedme dieťa (spolu ich bolo deväť súrodencov).
  • Ako nadaný žiak sa roku 1877 dostal na piaristické gymnázium v Ružomberku, potom študoval na vyššom gymnáziu v Levoči a teológiu v seminári v Spišskej Kapitule. V júni 1889 bol vysvätený za katolíckeho kňaza.
  • Ako kaplán pôsobil v Zákamennom-Kline na Orave, v Liptovských Kľačanoch a v Tvrdošíne, ako farár v liptovských Troch Sliačoch a od marca 1905 až do smrti v Ružomberku. V tom roku založil Slovenskú ľudovú stranu.
  • V rokoch 1907 až 1910 bol za podporu Vavra Šrobára vo voľbách do Uhorského snemu suspendovaný, súdený a väznený v Segedíne.
  • 30. októbra 1918 sa zúčastnil na zasadaní Slovenskej národnej strany, na ktorom prijali Martinskú deklaráciu. Zvolili ho tam za člena Výkonného výboru obnovenej Slovenskej národnej rady.
  • V rokoch 1918 až 1938 poslanec československého parlamentu za Slovenskú ľudovú stranu, roku 1925 premenovanú na HSĽS.
  • Zomrel 16. augusta 1938. Jeho telesné pozostatky 31. októbra 1939 slávnostne preniesli z ružomberského cintorína do mauzólea. Pred príchodom Červenej armády ich v marci 1945 odviezli na neznáme miesto v blízkosti Bratislavy.

Brzda z katolíckeho kléru

Na druhej strane konzervativizmus bol v katolíckom klére hlboko zakorenený. Večným problémom bola aj subordinácia v cirkvi. Hlinka v spore so spišským biskupom, ktorým si na Slovensku i v Čechách získal veľké meno, nemohol inak skončiť, ako skončil – za účasť vo volebnej kampani na podporu Vavra Šrobára v roku 1905 ho Alexander Párvy suspendoval, zbavil kňazskej služby. Civilný súd mu vymeral dva roky žalára, ku ktorým mu neskôr pridal ešte niekoľko mesiacov a vysokú pokutu.

Dodatočne dal Vatikán Hlinkovi za pravdu, vrátili mu ružomberskú faru, ale musel sa kajať a pred Párvym sa pokoriť. Liptovskí známi mu to veľmi zazlievali, ale on nemohol urobiť inak. V rímskokatolíckej cirkvi dosiaľ platí tak ako v armáde: predstavený má vždy pravdu. Tieto momenty ho objektívne brzdili, neumožňovali mu mnohé veci robiť dôslednejšie.

Biľagu rebela sa už nezbavil. Keď sa po roku 1918 rozhodovalo o vymenovaní nových biskupov, ktorí nahradzovali maďarských alebo maďarónov, Hlinka mal byť číslo jeden. Pre Vatikán však bol neprijateľný, lebo sa predtým vzoprel nadriadenému. Nikdy sa s tým nevyrovnal, hoci sa najmä v staršom veku štylizoval do úlohy biskupa. Ružomberčania spomínali ako od dospelých, ale aj od detí, ktoré sa hrávali na rínku pri fare, vyžadoval, aby mu bozkávali prsteň na ruke.

Rola martýra mu sedela

Hlinka vošiel do širšieho povedomia slovenskej verejnosti koncom 19. storočia, keď vstúpil do Katolíckej ľudovej strany (Néppárt). Jej program mu bol blízky, v trinástom bode žiadala uplatňovanie národnostného zákona. V roku 1898 v doplňujúcich voľbách do Uhorského snemu za ňu kandidoval v Ružomberskom okrese, ale Néppárt sa mu obrátila chrbtom. Nepodporila jeho ako svojho člena, ale Maďara liberála, ktorý potom získal viac hlasov. Bola to hrozná facka nielen pre Hlinku, ktorý sa potom vrátil do Slovenskej národnej strany.

V rodnej obci Hlinka inicioval vybudovanie neogotického kostola podľa projektu nadaného architekta Milana Michala Harminca, aby odtiaľ nemuseli na bohoslužby chodiť veriaci, zväčša naboso, niekoľko kilometrov do Ružomberka. Tým, že ho Párvy suspendoval, nemohol Hlinka vysvätiť nový svätostánok, ako to žiadali Černovčania. Vtedy bol navyše na turné po Morave a Čechách, kde s veľkým ohlasom na prednáškach približoval sociálne a politické pomery na Slovensku.

Tragédiu, ktorá sa odohrala 27. októbra 1907 v Černovej, mal na svedomí biskup Párvy. Dobre vedel, že je v dedine výbušná situácia, napriek tomu tam poslal svojich farárov za asistencie vojska a žandárov. Masakra, ktorá si vyžiadala 15 obetí a 70 zranených, vyvolala vo svete veľký ohlas a Hlinkovi uznanie, hoci priamo s udalosťou nemal nič spoločné.

Kostol v Černovej.
Kostol v Černovej. Autor: Ivan Majerský, Pravda

Keď sa v Čechách dozvedel o streľbe a mŕtvych, mal dve možnosti. Buď zostane za hranicou a bude tam robiť akéhosi disidenta, alebo sa ako kňaz disciplinovane vráti a nastúpi na spomínaný výkon trestu v Segedíne. Rozhodol sa pre druhý variant aj preto, lebo vedel, že to napomôže jeho martýrstvu.

Vlna solidarity bola spočiatku obrovská. Denne dostával do žalára buchty, pivo, víno, listy. Ale posledný polrok za mrežami naňho ťažko doľahol, mal pocit, že Slovensko naňho zabudlo. Ešte sa k tomu objavili zdravotné ťažkosti. Hlinku väzenie síce nezlomilo, ale ho zmenilo. Domov sa vracal už ako iný človek, hoci v očiach domácej i zahraničnej verejnosti vystupoval ako obeť represálií režimu.

Zaslúžil sa o štát, o vznik Československa

Andrej Hlinka nemal síce rád židov, ale ani evanjelikov, ateistov, liberálne zmýšľajúcich, Nemcov, nieto bezbožných nacistov. Svojím antisemitizmom neprekračoval rámec doby, no bol menej taktický ako ostatní, nikdy si nedával servítku pred ústa.

Nepochybne sa zaslúžil o vznik Československa, ale už o niekoľko mesiacov tvrdil, že za ten krátky čas Slovákom „násilnícki Česi spôsobili viac trápenia ako Maďari za tisíc rokov. Teraz vieme, že Extra Hungariam non est vita – mimo Uhorska niet pre nás život“. Toto vyhlásenie urobilo pred novinármi na mierovej konferencii v Paríži, kam ho dosť nešťastným spôsobom nadirigoval iredentista, katolícky farár František Jehlička. Voči vzdelanejším katolíkom bol nekritický až naivne dôverčivý. Dokumentuje to aj jeho vzťah k Bélovi Tukovi, z ktorého sa vykľul maďarský konfident.

Na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia išla za Hlinkom tretina národa. Určite aj vďaka tomu, že bol kňaz, čo na zväčša katolíckom Slovensku zavážilo, ale iste mal charizmu. Vedel s drobnými ľuďmi komunikovať, oslovoval ich blízkym jazykom.

Bol výborný rečník, nie však v parlamente, kam nerád chodil, ale pred kostolom, na námestí dokázal prostých ľudí mobilizovať a ako sa ukázalo neskôr aj sfanatizovať. Keď už bol vážne chorý, prestal mocnou rukou riadiť HSĽS, kde sa vytvorilo viacero krídel. Nastupovala mladá radikálna generácia, ktorú už viac zaštiťoval Tuka.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Andrej Hlinka #Najväčší Slovák
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku