Jeho prvé sny boli pritom skromné – chcel sa stať kňazom, misionárom. Pridal sa k saleziánom a učil sa cudzie jazyky. Doba mu však nepriala. Komunisti zavreli kláštory, a tých, čo tam našli, poslali na preškolenie v marxistickom duchu. Srholec si uvedomil, že ak chce študovať teológiu, musí to skúsiť v slobodnom svete za hranicami. Preto sa v apríli 1951 pripojil k početnej skupine kňazov a študentov, ktorí sa chystali utiecť do Rakúska.
Anton Srholec
- Narodil sa 12. júna 1929 v Skalici v chudobnej roľníckej rodine, mal troch bratov a tri sestry.
- Študoval na cirkevnom gymnáziu v Šaštíne a vstúpil do saleziánskej rehole, aby sa stal kňazom.
- Keď v apríli 1950 komunistický režim násilne zlikvidoval mužské rehoľné rády, spolu s druhmi ho poslali na „prevýchovu“ – stavať na Váhu Priehradu mládeže.
- V apríli 1951 sa s ďalšími 22 ľuďmi pokúsil o ilegálny odchod na Západ cez rieku Morava, kde ich zadržali pohraničníci.
- Vo februári 1952 ho odsúdili na 12 rokov väzenia, väčšinu trestu strávil v uránových baniach v Jáchymove.
- Po 10 rokoch za mrežami ho v máji 1960 na základe amnestie prepustili na slobodu.
- V roku 1969 odišiel študovať teológiu do Turína, v máji 1970 ho v Ríme pápež Pavol VI. vysvätil za kňaza.
- Po návrate do ČSSR pôsobil ako kostolník a kňazský pomocník, kým mu v roku 1985 neodňali štátny súhlas.
- V roku 1992 založil Resoty – domov pre ľudí bez prístrešia.
- Zomrel na rakovinu pľúc 7. januára 2016 v Bratislave.
Teológ od vysokej pece
Bolo to riskantné. Nielen preto, že prebehlíkov na hraniciach strieľali, ale aj pre rozvodnenú Moravu, kadiaľ chceli prejsť. V skupine boli navyše i starí a chorí kňazi, ktorí nevládali, a bolo ich treba niesť. Pri rieke sa napokon rozhodli, že útek radšej odložia. Vtedy sa však zjavili vojaci a skupinu zadržali.
„Stále som bol presvedčený, že je to len nedorozumenie: Toto nemôže takto byť, však som predsa v živote nikomu neublížil,“ zaspomínal si neskôr Srholec. Ako 21-ročný putoval za mreže. Spoznal väznice v Leopoldove, Ilave i na Pankráci, kým neskončil v Jáchymove. V neznesiteľných podmienkach uránových baní drel takmer desať rokov.
Po amnestii si nevedel nájsť prácu, živil sa ako robotník, tri roky pracoval v ostravských oceliarňach. Popritom sa však stále vzdelával, veľa čítal a spravil si štátnicu z nemčiny aj angličtiny. Dvakrát sa neúspešne hlásil do kňazského seminára. V roku 1969 mu úrady nakoniec dovolili študovať teológiu v Taliansku, no keď sa už ako kňaz vrátil do okupovanej vlasti, duchovnú službu mu zakázali.
Musel si vystačiť s prácou kostolníka v Blumentálskom kostole v Bratislave, neskôr mu povolili vypomáhať aj pri kňazskej činnosti. Keď si však vďaka kázňam získal veľkú obľubu, začal režimu opäť prekážať. Preto ho prekladali do malých farností – do Perneka, Veľkého Zálužia či Záhorskej Vsi. Po tom, čo sa v júli 1985 zapojil do organizovania veľkej púte na Velehrade, komunistom došla trpezlivosť a zase z neho spravili robotníka. Aj tak sa však angažoval v tajnej cirkvi a písal do samizdatov.
Bezdomovci ako rodina
Pochopenia cirkevných úradov sa nedočkal ani po novembri '89. Namiesto toho, aby využili jeho schopnosti, poslali ho do dôchodku. Predsa len, mal povesť rebelanta, ktorý hovorí to, čo si myslí. Navyše neustrnul, sledoval moderné myšlienky.
Ako prezradil jeho brat, už počas socializmu mu z cudziny vozili balíky kníh. „Čítal nové prúdy v angličtine a nemčine. Tým si získaval náskok vo vedomostiach a v pohľade na to, ako ľudia reagujú u nás a ako na Západe. A tiež v tom, ako ich môže pozitívne ovplyvniť,“ priblížil Michal Srholec.
Keď sa jeho bratovi neušla žiadna fara, začal sa starať o bezdomovcov v zariadení Resoty, ktoré pre nich vybudoval. Táto komunita sa pre Antona Srholca stala skutočnou rodinou. Resocializáciu bezdomovcov totiž nepostavil na príkazoch a zákazoch, ktoré sú zvyčajne neúčinné, ale na komunitnom, rodinnom spôsobe života.
„Ten vedie človeka k trvalej vnútornej zmene a hlavne k jej zmysluplnosti,“ vysvetlil riaditeľ zariadenia Michal Oláh. Srholec podľa neho transformáciu sociálnych služieb na komunitnú úroveň presadzoval už začiatkom 90. rokov, keď sa o tom u nás ešte veľa nevedelo. „Bol vizionár aj v oblasti sociálnej práce, ktorá ako študijný odbor vznikla v tom istom roku, keď založil Resoty. Chcel, aby podobné komunity pre chudobných ľudí vznikali po celom Slovensku,“ pripomenul Oláh.
Nevedel povedať nie
Bezdomovci neboli jediní, komu sa Srholec venoval. Angažoval sa v niekoľkých organizáciách, chodieval na teologické semináre do Nemecka, kde si našiel veľa priateľov. Udelili mu čestný doktorát, doma i v cudzine získal viaceré ocenenia.
Nebál sa ani otvorene pranierovať neduhy spoločnosti, politikov či cirkev. Ako dlhoročný predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska sa tiež usiloval, aby sa nezabudlo na zločiny bývalého režimu, hoci dokázal odpustiť a myslieť pozitívne.
„O väzení nechcel veľmi hovoriť. Tvrdil, že je to zatvorené ako hrob, a hrob sa neotvára,“ opísal jeho nástupca v konfederácii Peter Sandtner. Podľa neho Srholec nechcel vystupovať ako „yesterday man“, snažil sa hľadieť do budúcnosti. „Ako predseda bol veľmi skromný a skromnosť vyžadoval aj od iných, doslova v duchu hesla, ktoré sa naučil v Jáchymove: rabotať na tuny, kušať na gramy.“
Pre iných bol ako bútľavá vŕba, každý sa mu vyžaloval so svojimi problémami. „Keď cestoval vlakom alebo išiel po ulici, zastavovali ho neznámi ľudia a prihovárali sa mu. Preto mal najradšej pasívny odpočinok vo vinohradníckej búde v rodnej Skalici, kde bol sám zatvorený,“ prezradil Sandtner. „Nevedel povedať nie. Snažil sa každému vyhovieť, čo niektorí ľudia zneužívali.“
Don Antonio zostal aktívny, kým mu to zdravie dovolilo. Mnohí politickí väzni umreli na rakovinu ako dôsledok toho, že kedysi ťažili urán. „Aj v jeho prípade mi zatelefonovala jeho lekárka, že chce nahlásiť pracovný úraz – ožiarenie z Jáchymova, ktoré sa prejavilo po dlhých rokoch,“ uzavrel Sandtner.
Keď Srholec vo veku 86 rokov chorobe podľahol, na rozlúčku s ním prišlo vyše 60 kňazov a 3 000 veriacich. Spomedzi cirkevných hodnostárov sa však ukázal len jeden – bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko. Aj v tom bola istá symbolika…