Ich kariéry sa prirodzene prepletali a dopĺňali: v kritickom období presadzovali, každý zastupujúc iný silový rezort, vstup Slovenska do NATO, neskôr mladší na staršieho nadviazal pri vedení veľvyslanectva v Londýne, ich dráhy sa stretli v kabinete štátneho tajomníka, aby napokon veľvyslanec Radovan Javorčík (1970) od apríla 2017 v kresle stáleho predstaviteľa Slovenskej republiky v Severoatlantickej rade (NAC) pokračoval v tom, čo veľvyslanec Igor Slobodník (1962) ako vôbec prvý slovenský stály predstaviteľ v NAC na prelome marca a apríla 2004 začal.
Slobodník Javorčíkovi:
Milý Rado, dovoľ ako staršiemu začať tento dialóg o posledných 15 rokoch života skraja apríla 70-ročnej Severoatlantickej aliancie. Posledných 15 rokoch preto, lebo práve toľko ju už koncom marca budeme môcť nazývať aj „našou“ (podľa vzoru #MySmeNATO).
Často nám je adresovaná výčitka, že hovoríme čímsi, čomu sa vo francúzštine hovorí „drevený“ a v angličtine „vlnený“ jazyk, aby som použil oba oficiálne jazyky NATO, do dobrej slovenčine sa to dá preložiť ako – prepytujem – diplomatický, nič nehovoriaci jazyk. Nebudem preto chodiť okolo horúcej kaše: Na zaujímavý fenomén v súvislosti s účasťou Slovenska v inej bruselskej inštitúcii upozornil v čase nášho predsedania EÚ Ivan Korčok, vtedajší európsky minister – nám novým členom spoza železnej opony nebolo po roku 2004 dopriate užiť si úniu v dobrých časoch. Vidím istú paralelu – Slovensko do NATO vstupovalo v období, keď sa aliancia ešte stále spamätúvala z rozkolu medzi najvýznamnejšími spojencami okolo intervencie do Iraku spustenej na jar 2003 Spojenými štátmi a Spojeným kráľovstvom, oponovanej Nemeckom a Francúzskom.
Lord Robertson, vtedajší generálny tajomník, hovoril o NATO ako o plavidle, ktoré dostalo „zásah nad čiarou ponoru“ (za moju a napokon aj Tvoju kohortu slovenskej bezpečnostnej komunity, mimochodom, pociťujem potrebu ešte sa niekedy vrátiť k účasti Slovenska na tejto pre osvieženie pamäte zdôrazním nealiančnej operácii a jazykom Pelíškov pomenovať, „kde sme urobili chybu“).
Nervóznym obdobím si aliancia prešla v Afganistane – už v čase môjho pôsobenia bolo cítiť napätie medzi spojencami zo strednej Európy, ktorých pochopiteľnou prioritou aj v čase konštruktívnejšie vystupujúceho Ruska bola obrana vlastného územia NATO pred najmä Anglosasmi presadzovaným konceptom intervenovania ďaleko od spojeneckého územia, teda tam, kde vznikajú ohrozenia. Ako vnímaš silnejúci bojový pokrik o „aliancii v kríze“? Nemyslíš, že Rusko zásahom proti Gruzínsku, ale najmä proti Ukrajine za nás dilemu „dnu-von“ viac-menej vyriešilo?
Foto: Archív Igora Slobodníka
Igor Slobodník (1962)
Od roku 2017 mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Paríži. V rokoch 2003 – 2008 bol veľvyslancom a vedúcim Stálej delegácie SR pri NATO.
Javorčík Slobodníkovi:
Milý Igor, vraví sa „mladosť – pochabosť“. Dovoľ mi preto udrieť zboku, alebo ešte lepšie, z miesta, ktoré máme tak radi – z kuchyne, možno aj tej pri Malackách. Niekedy neviem, či viacerí okolo nás kolektívne natoľko zmúdreli, že už nič iné ako to „naše“ radšej nechceme, alebo sme sa nepozorovane prepracovali k zhovievavej zábudlivosti o tom, kde sme sa nachádzali ešte nedávno.
Iste si pamätáš, ako sme bez otáznikov a bez mihnutia oka strhli jednu škaredú oponu, pod ktorou sme boli varení ako tá povestná žaba. To, že avantgarda robotnícko-roľníckej triedy nevedela variť, sme po 50 rokoch vedeli viac než dobre. Jej učni v 90. rokoch nás riadne presolili, až sme potrebovali studenú sprchu v podobe vylúčenia z rokovaní o tom, kedy a ako sa staneme členmi Západu – NATO, EÚ a ďalších exkluzívnych klubov. Túto pachuť tretej cesty jednoducho nemôžeme zabudnúť.
Spomínam si tiež, ako nás budúci spojenci dobrosrdečne upozorňovali, že aliancia ani únia nie je to, na čo sme sa pozerali spoza železnej opony.
Ideál dobre pracujúceho stroja sme zrazu nielen pozorovali z tesnej blízkosti zásahu v Afganistane, a nebojím sa spomenúť – aj proti Miloševičovi – ale boli sme „v tom“. Rád budem polemizovať, či to boli krízy, alebo nie. V hlavách sme si museli usporiadať, že našou povinnosťou nie je iba sedieť a čakať s hrdzavejúcim ešusom na nejakej čiare, ale ísť za ňu, inak si nás problém nájde sám.
Súhlasím, konštruktívne Rusko nám dilemu, kam sa pozerať, svojím spôsobom uľahčovalo. Dokonca tak, že sme ostali po udalostiach v Gruzínsku, pri anexii Krymu a intervencii na východnej Ukrajine prekvapení z vlastnej nepripravenosti. Nuž a zrazu sme začali pracovať na odstraňovaní dier a nedostatkov, ktoré sa za posledné roky nahromadili.
Fakt, že my Európania musíme vziať viac zodpovednosti na svoje plecia a peňaženky, je absolútne prirodzený. Nie sme chudobní. Máme tu silnú a fungujúcu alianciu, ktorej európsky pilier nepotrebuje novú štruktúru, ale reálnu silu. Krízou by bolo, ak by sme ignorovali obavy alebo hrozby, ako ich cítia naši najbližší spojenci. Ak by sme my, Portugalci alebo Kanaďania neboli v Pobaltsku, alebo ak by sme my a Poliaci neboli v Afganistane, pretože je to ďaleko.
Mimochodom, tak ako za Tvojej doby, v Rade NATO-Rusko sedia Rusi po mojej pravej ruke. Neprestávam sa čudovať, keď je ruský kolega stále prekvapený, že malá krajina, kedysi plne závislá od ruských dodávok vojenskej techniky a energií, má iný názor ako on. Jednou otázkou, ktorú by sme si mali úprimne zodpovedať, je, čím sme si takúto, dovolím si povedať, mieru rešpektu zaslúžili?
Foto: Tomáš Bokor
Radovan Javorčík (1970)
Od roku 2017 veľvyslanec a stály predstaviteľ SR pri NATO. V rokoch 2011 – 2015 pôsobil ako mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Izraeli.
Slobodník Javorčíkovi:
Keď som v lete 2003 odchádzal do Bruselu, v zameraní činnosti misie som vyjadril obavu, že pre vládnu garnitúru začne byť téma aliancie po vstupe Slovenska menej politicky „výživná“ a jej záujem sa presunie inde. Dnes prirodzene „vidím a cítim“, že dochádza k narúšaniu konsenzu vybudovaného okolo aktívneho členstva Slovenska v NATO ako základnej podmienky normálneho rozvoja štátu.
Ak by som aj zaprel istú skúsenosť s bezpečnostnou politikou po roku 2001, hazard s týmto druhom spoločenskej zmluvy ma aj ako občana vyrušuje o to viac, že na rozdiel od „môjho“ obdobia v aliancii (stihol som odísť pár mesiacov pred gruzínskym augustom 2008) sa medzičasom výrazne zhoršila bezpečnostná situácia v strednej Európe, ale aj preto, lebo tento prúd politického myslenia je jeho nástojčivosťou dnes v našom regióne ojedinelý: nemožno totiž prehliadnuť, koľko energie členstvu v NATO venujú naši visegrádski susedia, ani to, akou zásadnou zmenou zmýšľania voči NATO po roku 2014 prešla nielen politická elita, ale aj verejnosť nášho najväčšieho suseda Ukrajiny.
A ešte k „Európe obrany“, pretože téma v Paríži na človeka striehne takrečeno na každom rohu: zhodnem sa s Tebou, že musíme robiť pre zlepšovanie našich obranných schopností ako Európania viacej. Mali by sme sa zároveň vyhnúť koketovaniu s predstavou, že v krátko- či strednodobom výhľade budeme schopní plniť zásadné úlohy samostatne, bez severoamerických spojencov.
Európski odborníci, ktorých názor si vážim (napríklad Wolfgang Ischinger), hovoria o potrebe prinajmenšom desaťročia intenzívnej práce, kým by sme takýto stav dosiahli – otázkou však je, či nám v dnešnom rýchlo sa rozvíjajúcom bezpečnostnom prostredí „desaťročie mierovej dividendy“ niekto ponúkne.
Vzhľadom na pomaly 70-ročnú prax aliancie pri zlaďovaní schopností veliteľov spojeneckých krajín pôsobiť bok po boku a pri sceľovaní ich národných ozbrojených síl táto výzva pripomína známy vtip o pestovaní anglického trávnika (,,…a keď to takto budete denne robiť 250 rokov…“).
Javorčík Slobodníkovi:
Jarné počasie a bruselský dážď ma vyhnali pozrieť sa za hranice sídla inštitúcií, ktorých meno v posledných dňoch toľko ľudí nielen na Slovensku berie nadarmo. Poznáš ten rečnícky šport – keď sa niečo podarí, je to naše, ak nie, prišlo to zvonku, prinajmenšom z Bruselu.
So synom sme za jeden deň prešli tri miesta: Maginotovu líniu pri Luxemburgu, dedinku Schengen a rímske, toho času nemecké mesto Trevír. Tri miesta, štyri krajiny. Synovi sa cesta páčila, hlavne keď som začal aktívne nesúhlasiť s istou časťou výstavy v dome významného trevírskeho rodáka a jeho dielami, ktoré napísal v Bruseli a v Londýne.
Našťastie zvedavosť môjho „skoromaturanta“ nás prinútila hovoriť nie o exploatácii robotníckej triedy, ale o spolupráci, výmene tovarov a vzdelanosti a pri fotografii z roku 1963 o tom, prečo bol J. F. Kennedy Berlínčan. V Schengene som bol vyskúšaný zo znalosti politickej vízie R. Schumanna a K. Adenauera.
Na revanš som pripomenul novej generácii, že nie tak dávno bola aj v tejto časti Európy hranica a zúrili tu dosť prudké boje – nie o krásne vinice, ale o budúcnosť kontinentu. Syn s údivom pozeral, že Schengenská dohoda bola podpísaná v roku 1985, teda v čase, keď sme ešte neboli v EÚ. Presne tak, reku, sedeli sme za železnou oponou a tí šťastnejší, čo sem-tam prekročili hranicu medzi Sovietskym zväzom a Československom, sme sa čudovali, prečo je tá bratská hranica ostrejšie strážená ako tá v Petržalke s neutrálnym Rakúskom. Maginotova línia, ktorú sme takmer prehliadli, nás vrátila k ešte smutnejšiemu obdobiu a k fotografiám z pláže v Dunkerque.
Prečo to píšem? Podobne ako Teba ma vyrušuje, ak niekto systematicky narúša a spochybňuje to, kam vlastne patríme a s kým chceme zdieľať budúcnosť. Akoby sme museli znova objavovať inštinkt rokov 1968, 1989, 1993 a 1998, že chceme byť súčasťou úspešnej časti sveta.
Rovnako ako Teba ma znepokojuje, že polovica Slovákov a Sloveniek by najradšej bola neutrálna, ale pritom iba tretina má záujem dozvedieť sa, čo vlastne naše členstvo v NATO znamená. Túto rozpoltenosť slovenského voliča sme už nie raz riešili. Vždy úspešne. Zdá sa mi, že nás opäť čaká jasný, zásadný rozhovor so Slovenskom o tom, prečo našu budúcnosť nezaručí teplo starej hlinenej pece v chalúpke na úbočí.
Budem možno príliš úprimný – kde sme vždy našli miesto na realizáciu našich predstáv, kde sme si dali zaregistrovať najviac patentov, kam chodíme porovnávať naše schopnosti? Odkiaľ k nám prišiel reálny pokrok?
Slobodník Javorčíkovi:
Rado, čítajúc o Tvojich cestovateľských výbojoch „v medziach zákona“ si uvedomujem, že jestvuje zrejme jediná univerzálna postava, ktorá požíva úctu a dôveru všetkých Slovákov a ktorej meno bude kvôli výročiam opäť hlasnejšie skloňované v nadchádzajúcich mesiacoch.
Tebou spomenuté slovenské geopolitické vajatanie ako pokračovanie čohosi, čo klasik nazval – parafrázujem popamäti – frustrovaním na pomedzí dvoch svetov, je absurdné práve pri pohľade na Štefánika. On mal totiž úplne jasno v tom, že ak sa má Slovensko presadiť, „ak sa má prebiť“, musí byť súčasťou politického Západu, jeho štátnosť musí byť skrz-naskrz demokratická, neprepadol nijakej panslovanskej ilúzii o úlohe Ruska v strednej Európe – pred boľševickou revolúciou a už vôbec nie po nej – a bol to on, kto ako jediný vojak z trojice „otcov zakladateľov“ presadil vytvorenie vojenských väzieb s v tom čase na troch frontoch bojujúcimi západnými spojencami (Francúzmi, Britmi, Talianmi a Američanmi).
A vôbec: vznik republiky, a teda aj prvej slovenskej štátnosti, neumožnila salónna diplomacia či vypisovanie článkov do novín, ale desaťtisíce vycvičených a motivovaných (niekedy žiaľ viac motivovaných, ako vycvičených…) Slovákov a Čechov v zákopoch plece pri pleci so spojencami. Keď budeme v nasledujúcich mesiacoch sledovať povinné rituálne tance okolo MRŠ, keď nám budú v kanceláriách opäť ostentatívne predvádzať Štefánikove obrazy a busty a nejaký exot z naftalínu zasa vytiahne o dve čísla menšiu repliku uniformy francúzskeho generála, spomeňme si najmä na to, že MRŠ v rozvoji slovenskej štátnej myšlienky nereprezentuje nič menej než bez-al-ter-na-tív-nosť spolu-ná-le-ži-tos-ti so Zá-pa-dom. A môžu sa rozliať na kolomaž, nič iné z jeho myšlienok ani činov nevydestilujú…
Pri formovaní slovenskej štátnosti – najprv uvažovaním o jej podobe, konkrétnym politickým sporom a neskôr aj finančnými zbierkami a vysielaním dobrovoľníkov – zohrala v prvých dvoch dekádach minulého storočia významnú úlohu slovenská emigrácia v Spojených štátoch.
Podľa historika Ľubomíra Liptáka na seba v rozhodujúcom prípravnom období prevzala dôležitejšiu úlohu ako slovenskí politici v „Horných Uhrách“. USA politiku izolácie úspešne praktizovali počas väčšej časti Veľkej vojny, vstúpili do nej až roku 1917; od tohto konštatovania je už len krok k nevinnej otázke: kde vidíš miesto Spojených štátov v aliancii po roku 2020, t.j. po ďalších voľbách prezidenta USA?
Javorčík Slobodníkovi:
Pred pár dňami sa nám podaril skvelý kúsok. Milan Rastislav Štefánik pristál v centrále NATO. Doprial by som všetkým vidieť, ako sa francúzski, britskí, americkí, ale aj českí kolegovia skláňajú nad podarenou výstavou o jeho živote.
Kolegovia z aliancie bez predstierania ukazovali – pozrite, veď on robil to, o čo sa snažíme my. Bol schopný nosiť tri uniformy, ako symbol a dôkaz, že záleží na hodnotách, spojencoch a činoch.
Podobne vidím aj prirodzené spojenectvo ponad severný Atlantik počas prvej a druhej svetovej vojny, a hlavne po nej. Napíšem niečo, čo som po 15 rokoch v NATO veril, že nebude potrebné opakovať a Kanaďania mi to prepáčia – bez USA v Európe by sme ani EÚ, ani 70-ročný mier na kontinente nemali.
Koľkokrát sme sa my Európania s Američanmi alebo s americkými prezidentmi nezhodli? Častejšie ako raz a viac ako v jednej otázke.
Nehovorím, že s americkou kolegyňou v NATO vo všetkom súhlasím. Obchodné tarify, Irán, zjednodušený pohľad na migráciu, klimatické zmeny, používanie sociálnych sietí na kritizovanie kadečoho, energetika, čo sú EÚ inštitúcie – tu všade vedieme húževnaté debaty o detailoch. Vždy sa však rozlúčime vetou „ďakujem za vysvetlenie, budeme pokračovať“. V tomto sme Nemci, Chorváti, Francúzi, Islanďania aj Američania úplne zajedno. Dnes neexistuje oddelená európska a severoamerická bezpečnosť. Máme najsilnejšiu ekonomiku, najsilnejšie ozbrojené sily. Musíme nachádzať spoločné riešenia, lebo iné sú vždy horšie.
Ak nám Európanom Washington pripomína už 55 rokov – áno, prvý to povedal J. F. Kennedy – že na vlastnú obranu a bezpečnosť dávame menej, ako by sme mali, musíme jednoducho súhlasiť. Už nie sme chudobní príbuzní z roku 1949. Američania nám nehovoria, robte niečo tak alebo inak. Hovoria nám, robme veci tak, aby sa dopĺňali, navzájom využívali, podporovali a nevymýšľajme koleso, teda najvyššiu možnú garanciu národnej suverenity – kolektívnu obranu.
Ide ma uchytiť, keď počujem, že vstupom do nejakej organizácie alebo zmluvy strácame suverenitu. Áno, vstupom do NATO alebo EÚ sa každá krajina k niečomu zaviazala, ale získavame predsa omnoho viac – v mechanike sa tomu hovorí stupne voľnosti. Nepochybujem, že USA sú v rovnakej pozícii – oslabením spojenectva ponad Atlantik by stratili takisto ako Európania bez Američanov. Jeden tweet tento fakt nezmení. Možno budem staromódny, ale nielen v tomto som európsky atlanticista.
Keď už sme pri hodnotení našich 15 rokov v aliancii, čo sme mali urobiť inak?
Slobodník Javorčíkovi:
Rasťo Káčer, spoločný priateľ a prelietavý diplomatický kolega, na ktorého rovnako ako na spomenutého Ivana K. netreba zabudnúť, keď sa bude jedného súdneho dňa – es kommt der Tag! – po zásluhe určovať podiel zodpovednosti za vstup Slovenska do NATO, organizáciu nedávno prirovnal k rodine, ktorej členovia sa v nej jednoducho cítia útulne. Pripomenul mi iné, súvisiace: rodinné vzťahy, ktoré za mojich čias vládli medzi veľvyslancami, ale aj kolegami ostatných úrovní v sídle aliancie.
Cynik vo mne mi našepkáva, že za to môže fakt, že v aliancii síce ide o otázky vojny a mieru, ale na rozdiel od EÚ „nejde o peniaze“, aspoň nie o veľké. Istú intimitu a komornosť navodzovali aj strohé a medzičasom riadne „patinované“ priestory vyslúženej vojenskej nemocnice. Aliancii ju narýchlo ponúkla belgická vláda, keď – aby som sa obslúžil Tvojou metaforou kuchyne a Rasťovou metaforou rodiny – sa v polovici 60. rokov porozbíjal nejaký porcelán a de Gaulle vykázal SHAPE, vojenské veliteľstvo NATO, z Francúzska.
Solidárne sa v geste ohrdnutej lásky z parížskeho raja na Trocadere pobralo aj civilné vedenie aliancie. Zlé jazyky tvrdia, že presun sídla výrazne posilnil schopnosť našich predchodcov sústrediť sa na to, kvôli čomu ich vlastné vlády do Bruselu vyslali…
Ich výkony však asi neboli celkom márne, ak dnes môžeme konštatovať, že aliancia vyhrala studenú vojnu bez toho, aby smerom k Varšavskej zmluve vypálila čo i len jediný výstrel. Späť k budovaniu celosvetového mieru a moja rozlúčková otázka: Ako si sa Ty osobne a s Tebou celá delegácia udomácnili v novom sídle NATO? Aká tam vládne nálada?
Javorčík Slobodníkovi:
Keď sme sa presunuli z 51-ročného provizória (sic!) do nového hangáru, istá kolegyňa veľvyslankyňa skonštatovala: „Presťahovať sa je jednoduché, ale udomácniť sa…“ Iste, povestná aliančná kaviareň, kde sme sa všetci vždy stretli a vymenili si novinky, ostala na druhej strane cesty. V novej budove sme však získali neskutočnú transparentnosť.
Nepoznám žiadnu inú inštitúciu, v ktorej si – či chceme, alebo nie – doslova vidíme do taniera. Keď sa tak pozerám von oknom, námestník generálneho tajomníka NATO má práve prijatie a americkí susedia poradu. Skrátka, nič sa tu neutají a kolegovia nás často poznajú lepšie, ako sa poznáme my sami. Toto je celkovo neopakovateľná cena aliancie.
Ak by sme aj chceli čosi prikrášliť, napríklad v tom, čo sme dosiahli pri budovaní našej obrany, okamžite to všetci vedia a bez rozpakov sa pýtajú. Samozrejme, v kruhu rodiny, ktorá špinavú bielizeň nevešia na balkón. Som však rád, že sme v spoločnosti, kde byť sem-tam zagebrený nie je hriech.
Odmietnuť pomoc alebo stáť bokom je, naopak, smrteľný hriech, ktorý sa neodpúšťa. Preto sme do NATO pred 15 rokmi vstúpili a preto v ňom určite aj ostaneme.
