České univerzity vítajú slovenské talenty

, 09.04.2019 06:00

Slovensko v oblasti vedy, výskumu a vzdelávania začína výrazne zaostávať za Českom. Upozorňuje na to známy slovenský sociológ Ján Bunčák, ktorý v ostatných rokoch prednáša na Univerzite Hradec Králové.

Ján Bunčák
Ján Bunčák Autor: Robert Hüttner, Pravda

Narodili ste sa v rodine významného slovenského básnika, nadrealistu Pavla Bunčáka. Ako vás to ovplyvnilo?

V polovici minulého storočia boli spisovatelia spolu s hercami, opernými spevákmi a výtvarníkmi celebritami. Vďaka tomu som získal zvláštnu skúsenosť. Starší spolužiak sa vydával za mňa, lebo mu to výrazne pomáhalo získať náklonnosť istého dievčaťa. Táto skúsenosť hovorí o hodnote osobnej identity, možnosti požičať alebo privlastniť si ju, o manipulovaní s identitou. Hovorí tiež o dočasnosti a premenlivosti miesta medzi celebritami. Dnes väčšina ľudí vie, kto je Kim Kardashian (aby som sa nedotkol Kaliho alebo Dary Rolins), ale nebude si vedieť spomenúť ani na jedného súčasného básnika.

Nepokúšali ste sa v mladosti veršovať?

Nepáčilo sa mi to, veršovanie som neznášal, chcel som svet vidieť transparentnejšie. Maturoval som na strojníckej priemyslovke. Obrazy zostali bratovi, ktorý sa stal maliarom, a sestre zostal záujem o literárnu históriu, medzi predkami máme niekoľko zaujímavých postáv.

Aj v práci sociológa sa však uplatňuje obrazotvornosť, aj keď to nemusí byť práve básnická imaginácia…

Nazýva sa to sociologická imaginácia, pre mňa prenesená skúsenosť z „básnickej“ rodiny. Básnik vytvára obrazy skutočnosti a pocitov, „maľuje slovami“ a jeho obrazy reálne existujú a žijú vlastným životom. Tým sme rovno uprostred sociológie a súčasnej sociálnej filozofie – čo je ozajstnejšie, skutočnosť potvrdená skúsenosťou alebo len obraz skutočnosti, ktorý niekto vytvoril, skonštruoval alebo vysníval a nejako nám ho odovzdal? Svet je príliš veľký na to, aby sme so všetkým, čo obsahuje, mohli mať osobnú skúsenosť. Musíme brať aj obrazy.

Čo rozhodlo o vašej voľbe sociológie ako životného poslania?

Sociológia vzbudzovala zvedavosť. Medzi vzdelancami vtedy vládla predstava, že onedlho budeme rozumieť, ako to všetko funguje. Aj u nás vyšla kniha Norberta Wienera Kybernetika a spoločnosť, písalo sa o konvergencii, verilo sa v existenciu univerzálnych systémov a ich ovládateľnosť. Pre zvedavcov to bolo ešte lákavejšie ako psychológia.

Štúdium sociológie ste absolvovali na Varšavskej univerzite. Aj preto, že poľská sociologická škola bola aj za socializmu vo svete cenená?

Keď som začal študovať na Univerzite Komenského v Bratislave, učili sme sa takmer všetko z prekladov z poľštiny, študovať v Poľsku teda bolo cestou za originálmi. Okrem toho som dostal štipendium a bol som znovu nezávislý ako rok predtým, keď som bol zamestnaný. Nebol som sám, z ročníka sme odišli študovať do Poľska piati. Kamarátom, ktorí nás navštívili, sa život v Poľsku zdal byť ako niečo medzi nami a Ruskom. Keď sme sa však rozhliadli, zistili sme, že Poliaci si žijú slobodnejšie ako my. Poľsko z viacerých dôvodov nebolo možné tak hermeticky oddeliť od západnej Európy ako Československo, naoktrojovať marxizmus ako jediný povolený spôsob myslenia a bezo zvyšku vnútiť štátne vlastníctvo. Po auguste 1968 nás už Poliaci prijímali bez výhrad, lebo aj my sme uvideli, „čo sú Rusi zač“.

Historické budovy Univerzity Hradce Králové.
Historické budovy Univerzity Hradce Králové. Autor: Wikipedia/Prazak

V obrodnom procese koncom 60. rokov zohrala sociológia u nás významnú úlohu, potom však prišla normalizácia. Ako sa vám tu začínalo po návrate z poľského štúdia?

Po návrate na začiatku 70. rokov sme všetci mali veľké problémy s resocializáciou, prispôsobením sa domácim pomerom. Na Univerzite Komenského nás nechceli, lebo sme urazili najväčšieho koryfeja slovenskej filozofie a sociológie, akademika Siráckeho, ktorý vyhlásil, že zamestnanie na univerzite môžeme dostať až po jeho smrti. Aj sa tak stalo, a žil dlho. Skúšal som sa uchytiť v Sociologickom ústave SAV, vtedy to bolo prísne ideologické pracovisko podliehajúce straníckym orgánom – hrozná skúsenosť. Pri prvej príležitosti som odtiaľ zutekal do rezortného výskumu, do Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva. Vďaka riaditeľovi Jánovi Longauerovi v ňom našlo azyl viacero slobodomyseľných ľudí. Traja zo štyroch českých kolegov, ktorí spolu s nami študovali, nemali takéto šťastie a vzdali to úplne, viac som o nich nepočul. Štvrtý, Pavel Frýbort sa vybral celkom inou cestou, napísal román Vekslák. Investícia do nášho vzdelania išla trochu do stratena.

V 80. rokoch ste patrili do interdiscipli­nárneho vedeckého tímu, ktorý pripravil prognózu vývoja slovenskej spoločnosti. Práca nenašla veľa pochopenia u vtedajších mocenských špičiek, ale je doteraz zaujímavá predvídavosťou niektorých záverov. Ako to celé vzniklo?

V roku 1987 „za Gorbačova“, keď bola vrchnosť zneistená, som dostal ponuku zamestnania v Ústave filozofie a sociológie SAV. Pracovali sme na prognóze sociálneho rozvoja. Bola to dobrá východisková pozícia, lebo keď chcete predvídať budúcnosť, musíte najprv kriticky posúdiť súčasnosť, to každý uzná. Vybrali sme hlavné oblasti spoločenského života, kriticky ich posúdili a navrhli, čo by sa s existujúcimi problémami dalo a malo urobiť. Nedá sa povedať, že by sme nikde nenašli pochopenie, dostal som aj úplatok, námestník ministra školstva poslal sekretárku s dvomi fľašami vína, aby si vypýtala jeden cyklostylovaný výtlačok prognózy. Väčší úspech sme mali v Rádiu Slobodná Európa, kam našu prácu odoslal cez svojich prostredníkov Miroslav Kusý. Čítali ju na pokračovanie celú. Zo súčasnej perspektívy je dobre vidieť, že vtedajšia československá vrchnosť už nebola schopná riešiť akýkoľvek problém.

Naposledy sme spolu hovorili pred ôsmimi rokmi, to ste sa už tešili do dôchodku. Boli ste vedúcim Katedry sociológie na Filozofickej fakulte UK a nám pripadalo, že odchádzate predčasne, veď ste priam sršali životnou energiou…

Odišiel som podľa zákona po dovŕšení 65 rokov, v súčasnosti je veková hranica 70 rokov.

Bez práce ste však dlho nevydržali, lebo už osem rokov pôsobíte na Univerzite Hradec Králové, takmer 250 kilometrov od domova. Čo vás priviedlo práve tam a čo vás tam drží tak dlho?

Na Univerzite Hradec Králové trávim dva dni v týždni a prednášam všeobecnú sociológiu a metódy sociológie pre českých a v angličtine pre zahraničných študentov. Pozval ma tam bývalý spolupracovník, priateľ a zakladateľ tamojšej katedry sociológie Lubomír Brokl. A čo ma tam drží? Prvý pôvab je v odlišnosti medzi Českom a Slovenskom v chápaní hornej hranice spôsobilosti pre plnohodnotnú prácu na univerzitách. Na Slovensku je podmienkou vek, v Česku kondícia. Každé tri roky musím predložiť lekárske potvrdenie o fyzickej kondícii a duševnú preukazujem publikačnou činnosťou, prítomnosťou v akademickom živote a hodnoteniami študentov. Práca univerzitného učiteľa má v sebe čosi zvláštne, pripomína rehoľu, čo si zvlášť uvedomíte pri návšteve ozaj starých univerzít, a táto zvláštnosť vťahuje a provokuje k aktivite.

Ako vnímajú českí študenti pedagóga Slováka? A českí kolegovia pedagógovia?

Čudovali by ste sa, koľko na Slovensku „vyslúžených“ profesorov a docentov pôsobí na českých univerzitách. Len v Brne na Masarykovej univerzite je päť a pol tisíca a v celom Česku viac ako 20-tisíc slovenských študentov. Na internáte lekárskej a farmaceutickej fakulty v Hradci Králové je slovenčina bežný jazyk. Slováci však netvoria ani polovicu zahraničných študentov. Aj naša malá katedra sociológie so šiestimi členmi zabezpečuje štyri kurzy pre študentov zo zahraničia. Každý semester učím dvadsiatich. Univerzitné prostredie je internacionálne, univerzity cielene pozývajú cudzincov, ale Slováci v Česku nie sú celkom cudzincami, majú trochu privilegované postavenie. Mimochodom, na našej fakulte nie som jediný Slovák pedagóg. Jeden z prodekanov je tiež zo Slovenska.

Hradec Králové je mesto s takmer 100-tisíc obyvateľmi, väčšie ako Trnava alebo Nitra. Čím sa však líši štúdium na tamojšej univerzite od štúdia na podobných slovenských alma mater? A čím vlastne priťahuje študentov zo Slovenska?

Vysokoškolské vzdelávanie je v Česku viditeľne koncentrovanejšie vo väčších, lepšie materiálne a asi aj personálne vybavených fakultách a univerzitách. Hradec Králové je zvláštne mesto s dlhou vojenskou históriou, druhá najväčšia vojnová bitka v 19. storočí sa pred 153 rokmi odohrala pri tomto meste a za prvej Československej republiky získalo prívlastok „salón republiky“, ponúka najvyššiu kvalitu života v Česku. Armádnej tradícii vďačí za vojenskú lekársku fakultu, na ktorej študovali azda všetci vojenskí lekári v Československu. Ako vravím, slovenskí študenti majú rovnaké výhody ako českí a české univerzity sú všeobecne ústretovejšie voči študentom ako slovenské. To slovenských študentov priťahuje a Česku to vyhovuje, lebo zahraniční študenti sú prínosom. Nielen v Česku, ale aj v Británii, kde teraz veľké britské univerzity nariekajú, že brexit ich pripraví o množstvo zahraničných študentov z Európy.

V Česku slovenskí študenti neplatia ani školné, prečo sú teda takí dôležití?

Je niekoľko dôvodov, prečo sú zahraniční študenti, aj keď neplatia školné, prínosom pre krajinu. Z krátkodobého hľadiska utrácajú počas svojho pobytu v hostiteľskej krajine, a ak majú veľmi dobré výsledky, zostávajú a prinášajú do krajiny najvzácnejšiu hmotu, „sivú kôru mozgovú“.

Nový univerzitný areál, centrálne knižnica...
Nový univerzitný areál, centrálne knižnica Univerzity Hradce Králové. Autor: Wikipedia/KarelJ

Vieme, že na Slovensku je priveľa vysokých škôl a ich filiálok, pričom s veľmi rozdielnou kvalitou. Existuje tento problém aj v Česku a ako ho tam riešia?

Na Slovensku máme 20 verejných univerzít so 105 fakultami, v dvojnásobne väčšom a urbanizovanejšom Česku 26 verejných univerzít so 147 fakultami. Vysokoškolské vzdelávanie, veda a výskum tvoria zložitý celok s mnohými organizáciami. Aj na Slovensku si začíname uvedomovať, že to, čo sa deje v Slovenskej akadémii vied, má vplyv na univerzity a naopak. Už v prognóze pred 40 rokmi sme tvrdili, že tieto vzťahy by mali byť premyslenejšie. V Česku pred niekoľkými rokmi prebehla reorganizácia Českej akadémie vied, na Slovensku ešte stále nie. Na kvalitu univerzít dohliada Národný akreditačný úrad v Českej republike a Akreditačná komisia na Slovensku. Pôsobil som v akreditačných komisiách na Slovensku i v Česku. Prial by som profesorovi Robertovi Redhammerovi, novému predsedovi slovenskej Akreditačnej komisie, kompetencie a možnosti českého Národného akreditačného ú­radu.

V čom sú rozdielne?

Stručne a jasne, v Česku sa podarilo do veľkej miery oslobodiť akreditácie spod politického tlaku, na Slovensku ešte nie. V Česku sa prestali uznávať docentské a profesorské hodnosti získané na slovenských vysokých školách od roku 2015. Sú to zlé správy pre Slovensko, v oblasti vedy, výskumu a vzdelávania sa od Česka vzďaľujeme, zaostávame. A talentovaní slovenskí študenti v tejto situácii „hlasujú nohami“.

Ako cestujete do Hradca Králové? Nie je to únavné?

Cestujem výlučne vlakom a mňa to ešte stále baví. Vo vlaku sa výborne medituje a veľa sa toho prečíta. Ale ja vôbec rád cestujem po svete.

Kde ste boli naposledy?

Na Bajkale, v Mongolsku, Nepále, Indii. Samozrejme, na Bajkal som sa vybral vlakom, transsibírskou a transmongolskou trasou do Číny. Fantastické zážitky! V Indii som si vo vlaku prezeral otázky prijímacích testov na štúdium sociálnych vied. Jedna z nich: Koľko hraníc musel prekročiť v roku 1840 obchodník, ktorý cestoval z Hamburgu do Mníchova? – pýtajú sa 18-ročného Inda. Vyberajú z obrovského počtu záujemcov, preto môžu mať neuveriteľne vysoké nároky. Ako môžete v malej krajine zvýšiť počet ľudí, z ktorých budete prísnejšie vyberať? Môžete sa otvoriť zahraničným študentom a najlepším absolventom ponúknuť zaujímavú kariéru. V Česku to pochopili.

Cestopisy nepíšete, v ostatných rokoch ste sa však podieľali na štúdiách venovaných sociálnemu rozvrstveniu slovenskej spoločnosti a sociálnym nerovnostiam, ktoré v nej existujú. Zaoberáte sa aj porovnávacím výskumom tohto problému so zameraním na súčasnú českú spoločnosť – s akými výsledkami?

V dlhodobej, niekoľkogeneračnej perspektíve sa sociálne nerovnosti medzi ľuďmi v Európe a na Slovensku zmenšujú. Z vedeckého hľadiska je zaujímavé, kedy sa zrýchlilo zmenšovanie nerovností, s čím všetkým to súvisí a čo sa dá očakávať v budúcnosti. Nerovnosti sa zmenšovali najmä v dôsledku reforiem, ktoré sa začali už za čias Márie Terézie, technického rozvoja a obchodovania. Napodiv, deje sa tak napriek tomu, že majetok sa sústreďuje v rukách malého počtu ľudí. Najdôležitejšou otázkou dnes je, čo s obrovským majetkom a vďaka nemu aj s mocou v rukách malého počtu jednotlivcov? Na druhej strane je problém chudobných ľudí, ktorých treba vťahovať – a ktorí sa musia chcieť dostať – do stredu spoločnosti, kde sa rozdiely systematicky zmenšujú. Našou úlohou je sledovať, či tieto procesy prebiehajú normálne, ako inde a burcovať, keď zistíme anomáliu. Zaujímavou anomáliou na Slovensku je spoločná oblasť masovej zábavy s Českom. Hlas, Česko-Slovensko má talent, ale platí to len v zábave. Vo vede a vo vzdelávaní takéto spoločné formáty neexistujú. Všimli ste si, že do týchto súťaží sa môžu prihlásiť aj cudzinci? Vidíte, manažéri zábavy sú o kusisko pred manažérmi vedy a vzdelávania. Upozornil som dostatočne zreteľne na problém?

Zdá sa, že áno. Svojho času ste sa venovali aj výskumu religiozity na Slovensku. Náš posledný rozhovor na túto tému sa venoval najmä otázkam financovania cirkví a cirkevných reštitúcií. V Česku ich idú najnovšie zdaniť, čo vyvoláva značný rozruch na tamojšej politickej scéne i vo verejnosti. Je to podľa vás cesta aj pre Slovensko?

Podľa môjho názoru je v súčasnosti na Slovensku najlepším modelom vzťahov medzi štátom a cirkvami „zdvorilé nevšímanie“. Pred najväčšou cirkvou na Slovensku je stále aktuálnejšou otázka vyrovnania sa s minulosťou a so súčasnými problémami, ktoré sa doteraz vo verejnej diskusii neotvorili, ale onedlho určite prídu. Cirkvi sú inštitúcie, ktoré v dnešnom rozochvenom svete, kde strácame istotu, čo je ozajstná skutočnosť a čo iba skonštruovaný obraz skutočnosti, môžu priniesť potrebné záchytné body. Musia sa však oddeliť od minulosti a stať sa súčasťou dneška. Je to ich problém a ťažko im v tom pomôžeme. Odluka cirkvi od štátu je tvrdý právny akt, zdvorilé nevšímanie je výsledkom dohody, sociálneho kontraktu.

Českú spoločnosť rozdeľuje osobnosť prezidenta republiky alebo osobnosť premiéra, čo je problém dobré známy aj na Slovensku. Kde sa vzala táto črta? V našej spoločnej minulosti?

Rozdelenie Slovákov a Čechov na stúpencov a protivníkov najvyšších politikov a politických elít nie je nič výnimočné. Poliakov polarizuje vzťah k prezidentovi a premiérovi, Britov polarizuje brexit do takej miery, že hrozí rozpad Spojeného kráľovstva, a z polarizácie sa budú liečiť desiatky rokov, Francúzi sa mlátia na uliciach, čo my zatiaľ nie. Polarizáciu Američanov ani nespomínam. Vraj už pribúda Rusov, ktorí nemilujú Putina… Ľudia očakávajú od politikov viac, ako môžu urobiť, oni sami to dobre vedia, ale ochotne nasľubujú, lebo chcú zvíťaziť vo voľbách. Výsledkom je stále väčší pokles dôvery k politikom a politickým stranám, zvyšovanie nespokojnosti, domáhanie sa radikálnejších riešení, ľudia chcú radikálnych politikov, čím sa kruh uzatvára a polarizácia rastie. Nikto nevie, ako sa dostať zo začarovaného kruhu a odborníci dumajú o kríze liberálnej demokracie. Stále viac ľudí na Slovensku považuje liberálnu demokraciu za zlú, lebo je liberálna, málo rozhodná, príliš kompromisnícka.

Aj v Česku bol pokus dostať do najvyšších ústavných funkcií človeka z vedeckej komunity (chemika Jiřího Drahoša ako protikandidáta Miloša Zemana), ale nevyšlo to podobne ako na Slovensku (odstúpenie chemika Roberta Mistríka z predvolebnej kampane). Ako si to vysvetľujete?

Neviem a asi nikto nevie, aký by mal byť ideálny politik. Chvíľu sa zdalo, že ako Emmanuel Macron, tiež vedátor, ale tento názor dlho nevydržal. Mám inú, naozaj profesionálnu radu týkajúcu sa volieb. Chcete ju počuť?

Ale iste, veď sa blížia eurovoľby.

Zhrniem ju do troch bodov:

  1. Keď nechcete alebo sa neviete rozhodnúť, za koho hlasovať, nemusíte ísť voliť. Prinajmenšom si v budúcnosti nebudete vyčítať, že ste volili zle. Čím viac je kandidátov, tým viac máte možností nesprávnej voľby.
  2. Ak ste sa rozhodli voliť, uvedomte si, že kandidátov osobne nepoznáte, nikdy ste ich nevideli (iba v televízii) a nezhovárali ste sa s nimi. Pri výbere svojho kandidáta sa riadite obrazmi, ktoré niekto o ňom a ostatných kandidátoch vytvoril, zoštylizoval a dodal vám ich tak, aby sa vám niektorý páčil najviac, iní menej a ďalší vôbec nie.
  3. V záujme vlastnej dôstojnosti a viery v zdravý rozum sa prinúťte prečítať si životopisy kandidátov, lebo sú jediným reálnym faktom, podľa ktorého sa môžete rozhodovať. Potom si položte si otázku: Chcel by som tohto človeka za kolegu v zamestnaní, riaditeľa mojej firmy, predsedu združenia vlastníkov, ktorého som členom, alebo správcu môjho domova dôchodcov? Bol by na tom mieste užitočný? Ide predsa o vášho budúceho zamestnanca, ktorého si platíte zo svojich daní, teda každým kúpeným rožkom, balíčkom cigariet a legálne zarobeným eurom. Pokúste sa touto úvahou skorigovať obraz, ktorý ste získali z vašich obľúbených médií. Nič viac asi nemôžete urobiť a netrápte sa, hoci to znie divne, že tým posilňujete liberálnu demokraciu.

Ján Bunčák (1946)

slovenský sociológ

  • Sociológiu vyštudoval na Varšavskej univerzite, vedeckú hodnosť kandidáta vied získal na Sociologickom ústave SAV v Bratislave.
  • V rokoch 1973 – 1987 pôsobil v rezortnom Ústave ekonomiky a organizácie stavebníctva.
  • Od roku 1987 do roku 1998 pracoval v Ústave filozofie a sociológie SAV, kde sa podieľal aj na Súhrnnej prognóze vývoja Slovenska.
  • Za docenta habilitoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde v rokoch 2004 – 2011 viedol katedru sociológie a prednášal úvod do štúdia sociálnych vied a sociologickú teóriu.
  • Od roku 2012 podnes prednáša všeobecnú sociológiu a metódy výskumu na Univerzite Hradec Králové.
  • Výskumne sa dlhodobo venuje procesom zmien v sociálnej štruktúre spoločnosti a empirickým výskumom.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#univerzity #sociológ #ján bunčák
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku