Cyril a Metod neboli Slovákmi, ale tvorili našu históriu

Najväčší Slovák, logo

Vo finálovej desiatke ankety Najväčší Slovák sú jediní, ktorí neboli Slovákmi. Určite by ich to však nemalo diskvalifikovať, ak vezmeme do úvahy ich prínos pre rozvoj slovenského jazyka, kultúry, duchovnej spolupatričnosti a národnej identity.

Ich celoživotné dielo malo nesmierny význam nielen pre našich predkov, ale aj pre moderný slovenský národ. Môžeme to chápať v dvoch časových horizontoch. Keď s veľkým odhodlaním a profesionálne pripravení na svoje poslanie prišli na Veľkú Moravu a o neuveriteľných tisíc rokov neskôr, keď sa ich oživená tradícia stala národnobuditeľskou a štátotvornou myšlienkou.

Pologréci, Poloslovania?

Metod a Konštantín boli Gréci po otcovi Leontiosovi, ktorý to dotiahol na miestodržiteľa druhého najvýznamnejšieho centra Byzantskej ríše – Solúna (Thessaloniki). Matka Mária mala zrejme slovanské korene. V každom prípade v širokom okolí vtedy žili najmä obyvatelia hovoriaci egejsko-macedónskym slovanským nárečím, ktorí mesto každé ráno na trhoch zásobovali svojimi produktmi. Táto jazyková duálnosť umožnila, aby sa bratia po príchode na Veľkú Moravu nemuseli učiť novú reč. Vtedy si totiž slovanské jazyky boli oveľa bližšie ako dnes.

Metod po ukončení štúdia práva zaujal významné posty v štátnej správe. Vypracoval sa na správcu provincie. Po niekoľkých rokoch sa však znechutený, možno z politických intríg, utiahol do monastyra na vrchu Olymp pri dnešnom tureckom meste Bursa. Prijal tam rehoľné meno Metod, čoskoro ho ako dobrého manažéra povýšili na predstaveného kláštora.

Obyčajne na obrazoch a sochách býva Konštantín zobrazený s Bibliou v rukách a Metod s mečom. Tým sa ilustruje rozdelenie ich úloh na misii. Starší brat spravoval cirkevnú organizáciu, viedol učilište na kniežacom dvore, na ktorom postupne vychovali 200 budúcich úradníkov a kňazov, ktorých na Veľkej Morave potrebovali ako soľ. Rastislav chcel nimi nahradiť hosťujúcich Bavorov a oslabiť závislosť svojho štátu od Východofranskej rí­še.

Metod dobre poznal zákony, z vlasti si priniesol viacero kódexov, ktoré prekladal do starej formy slovenčiny. V civilizovanej spoločnosti totiž musia platiť určité pravidlá a morálne princípy, ktoré sa však mnohým nepáčili, vrátane Svätopluka. Napríklad, čo sa týka vydržiavania konkubín.

Keď bol Konštantín ešte chlapec, zomrel mu otec. Pretože sa štát staral o siroty svojich úradníkov, dostal sa do Carihradu (dnes Istanbul) na prestížnu dvorskú školu, v našom ponímaní univerzitu. Tam sa zoznámil s budúcim cisárom Michalom III.

Z talentovaného žiaka sa stal filozof, ktorý sa zaoberal aj písmom, jazykmi a literatúrou. Po skončení štúdií ho vyslali na územie súčasného Iraku, kde mal zmieriť znepriatelené skupiny moslimov, židov a kresťanov. Podarilo sa mu to.

Druhá misia ho zaviedla do Chazarskej ríše medzi Azovským a Kaspickým morom. Aj tam v rámci filozofických dišpút úspešne urovnal vlečúce sa spory medzi týmito troma komunitami. Za to dostal od miestneho vladára ako dar 200 kresťanských otrokov, ktorých vzápätí prepustil na slobodu.

Do Carihradu sa vracal ešte s jedným bonusom. S miestnymi kňazmi objavil na Kryme telesné pozostatky štvrtého pápeža – Klimenta I., ktorý tam vo vyhnanstve zahynul mučeníckou smrťou. V Ríme akurát jeho kult zažíval boom, preto relikvie svätca Konštantínovi všade otvárali dvere.

Špecifické písmo hlaholika

Vzápätí prišlo posolstvo od Rastislava a Svätopluka, a tak ho Michal III. poveril, aby sa vybral na Veľkú Moravu. Keď jeho bývalý spolužiak namietal, že po ceste v juhoruských stepiach je vyčerpaný, panovník zareagoval: „Okrem teba toto iný nemôže vykonať… Pojmi brata svojho, opáta Metoda, a choď!“

Konštantín ešte pri Bospore zostavil grafické stvárnenie slovanskej reči. Nebolo to jednoduché. Skúšal latinčinu, gréčtinu a iné dovtedy známe formy písma, ale ani jedno nebolo vhodné pre zobrazenie mnohých špecifických zvukov.

Prevzal niekoľko grafém z gréckej, samatárskej a hebrejskej abecedy, ale najväčšiu časť z 38 písmen vytvoril sám. Skladal ich z troch základných tvarov euklidovskej geometrie: priamky (z nej pozostával aj kríž), kruhu (viera) a trojuholníka (Najsvätejšia Trojica). Žiaci solúnskych bratov po vyhnaní z Veľkej Moravy v Bulharsku pretvorili hlaholiku na cyriliku a z nej neskôr vznikla azbuka.

Najstaršie slovenské literárne dielo – Proglas, predhovor k slovanskému prekladu evanjelií, napísal Konštantín až na Morave. Ide o báseň oslavujúcu prijatie hlaholiky. Také čosi iné národy nemajú. Obsahuje i výchovnú rovinu: Pokiaľ národ nemá písmo, nemôže byť schopný samostatného vývoja.

Misia zavŕšená v Ríme

Bratia misiu zavŕšili cestou do Ríma, aby získali súhlas pápeža Hadriána II. na používanie staroslovenčiny ako liturgického jazyka a dali posvätiť svojich žiakov za kňazov. Dovtedy sa nestalo, aby hlava katolíckej cirkvi vyšla pred brány Večného mesta, aby tam privítala vzácnych hostí. Samozrejme, svoju úlohu v tom zohrali i Klimentove kosti.

V Ríme sa naplno prejavil zlý zdravotný stav Konštantína. Mal suchoty. Niekoľko týždňov pred smrťou sa utiahol do kláštora pri chráme sv. Praxedy, kde si zvolil meno Kyrillos (Cyril) a duševne sa pripravoval na skončenie pozemného života. Pochovali ho v rímskej Bazilike sv. Klimenta.

Keď sa Metod po komplikáciách spojených s trojročným väznením v Bavorsku vrátil na naše územie ako arcibiskup, usiloval sa dobudovať samostatnú veľkomoravskú cirkev. Franskí kňazi sa tým cítili ohrození a neprestajne proti nemu intrigovali, najmä prostredníctvom nitrianskeho biskupa Vichinga.

Metoda pochovali ako 70-ročného za masovej účasti ľudu v hlavnom chráme štátu. Hoci iba v Mikulčiciach archeológovia objavili stopy po základoch dvanástich kostolov, nevieme, kde je miesto jeho posledného odpočinku. Po dvoch desaťročia Veľkomoravská ríša pod tlakom nájazdov staromaďarských kmeňov a pre rozpory medzi Svätoplukovými synmi zanikla. Odkaz diela Cyrila a Metoda však žije až do dnešných čias.