V neskôr znárodnenom hoteli, kam s obľubou za socializmu chodili „potentáti“, odrobil štvrťstoročie. V roku 1968 emigroval do Kanady, ale nezabudol. Z Vancouvru do Luhačovíc stále píše.
„Vám a všetkým zamestnancom k 80. výročiu Alexandrie úprimne gratulujem,“ napísal krasopisom Vincent Jančařík na pohľadnici z kanadského Vancouveru. V roku 1942 bol ako mladý chlapec nesmierne šťastný, keď sa mu podarilo zamestnať sa v nádhernom hoteli v centre Luhačovíc s najlepšie vybavenou reštauráciou, množstvom strieborného inventára a príborov. Všetko sklo bolo z ručne brúseného krištáľu a každý kus inventára mal znak veľkého písmena A s korunkou. Meno Alexandria bolo odvodené od krstného mena majiteľa, hoci tento hotel dostala jeho milenka ako svadobný dar.
Foto: Archív hotela
Neskôr bol hotel zabavený pre vojenské účely. „Hotel bol uzavretý pre verejnosť a prístup sem bol dovolený len so súhlasom veliteľa,“ spomína na toto obdobie Vincenc Jančařík vo svojej knihe spomienok „Svatební dar“. „Všetko podliehalo striktnému vojenskému poriadku. Jedlo som servíroval takmer na minútu presne trikrát denne a môj pracovný deň trval od pol siedmej ráno do desiatej večer, niekedy dlho do noci.“ Obsluhoval jednorukého Obersturmbannführera, ktorý sedával v slávnej Francúzskej reštaurácii hotela pri najlepšom stole – hovorilo sa mu „pri Benátkach“, pretože na stene visel a dodnes visí obrovský obraz slávneho talianskeho mesta, po ľavej strane je veľký mramorový krb a po pravej jediný stĺp v miestnosti obložený zeleným kararským mramorom. Nemca si Vincent získal tým, že mu nadrobno nakrájal jedlo, bolo to vtedy vepřo-knedlo-zelo. Musel mu však sľúbiť, že to vždy urobí nenápadne, nikdy nie pred jeho dôstojníkmi.
Na oplátku mu tento človek zachránil život, keď mladého čašníka v reštaurácii chceli zabiť dvaja rozzúrení nemeckí poddôstojníci. Preriekol sa totiž pred nimi, že vie, že boli bojovať s partizánmi a považovali ho preto za zradcu. Zbraňou mu mierili rovno do hlavy a do stlačenia spúšte chýbalo len málo.
Foto: Archív hotela
Človek, ktorý má byť obesený, sa nikdy neutopí – tak hovorieval Jančaříkov brat. Osud tomuto dnes už 96-ročnému pánovi pripravil iný program. V jeden nešťastný piatok začiatkom roka 1945 si napríklad pri krájaní chleba pre oficierov odrezal na ručnom strojčeku sval na ľavom palci. Chlieb mal už veľmi zlú kvalitu, pretože bola veľká núdza o múku a všetci pekári museli do cesta pridávať čo najviac zemiakov. Chlieb bol mazľavý a veľmi sa lepil, ťažko krájal. V hotelovej lekárničke okrem nožničiek nebolo nič, tak si silno krvácajúcu ranu zasypal soľou, previazal kapesníkom a musel obsluhovať ďalej.
„V istom období vydal Hitler nariadenie, že všetky reštaurácie či hotely musia dvakrát týždenne podávať Eintopf, tzv. jedlo z jedného hrnca. Takéto jedlo sme dovtedy vôbec nepoznali, ale bolo nám vysvetlené, že je to zmes rôznych prísad, krúpov, zemiakov, cestovín, zeleniny, ovsených vločiek, ktoré sa síce varia zvlášť, ale potom sa dohromady zmiešajú v jednom hrnci s nadrobnom nakrájaným mäsom a polievkou,“ píše pán Jančařík vo svojich pamätiach. Tento recept nepôsobil veru vôbec chutne a za protektorátu bolo vo všeobecnosti ťažké pripraviť nejaké chuťovo prijateľné jedlo, pretože to bola doba mnohých náhradok. „Mali sme umelé vajcia zo sóje, umelý med z repy, maslo z ropy, umelé korenie i papriku a mnoho iných napodobenín pôvodných surovín, Ovocie a zelenina sa hneď z poľa vozili do tovární, kde sa všetko čistilo, strúhalo, krájalo, dehydrovalo, alebo nakladalo, čím sa zabránilo stratám.“ Kuchárovi hotela sa však podarilo navariť skvelý Eintopf a Nemci si veľmi pochvaľovali. Samozrejme, hneď po okupácii toto jedlo zmizlo zo všetkých jedálnych lístkov. „Súčasná generácia o tejto vojenskej špecialite nikdy nič nepočula, hoci máme dnes omnoho viac zmičurinovaých potravín ako počas druhej svetovej vojny,“ tvrdí Vincent Jančařík. „Dnes sme veľkovýrobcami prinútení jesť geneticky upravenú zeleninu, chemicky ošetrené nezrelé ovocie a nekvalitným krmivom a injekciami dopované zvieratá a hydinu. Preto je dnes na svete toľko chorých a obéznych ľudí,“ dodáva.
O zážitky z hotela jeho legendárny zamestnanec skutočne nemal núdzu. Napríklad, ako čínska delegácia nahlas mliaskala a do čaju si nasypala všetky zásoby čierneho korenia, ktoré mali na stoloch v jedálni. Dá sa povedať, že si svoju návštevu v Luhačoviciach dôkladne okorenili. Jančařík zažil aj komunistického prezidenta Antonína Zápotockého, ktorého menu si dodnes pamätá: žiadny aperitív, nijaké predjedlo, polievka royal, hlavné jedlo chateaubriand (hovädzí stejk), múčnik Ada-sari a za tým plzeňské pivo.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Hoci žije Vincent Jančařík vyše 50 rokov v Kanade, do luhačovického hotela Alexandria stále píše. Svoje „svedectvá“ vydal v roku 2000 v angličtine v Singapure a druhé vydanie vyšlo v roku 2014 už v samotných Luhačoviciach s finančnou podporou tunajších kúpeľov. Celú jeho korešpondenciu má Míla Fialová, riaditeľka Alexandrie, odloženú. Najnovším prírastkom je blahoženie k 80-tinám tohto kultového prvorepublikového hotela neďaleko luhačovickej pešej zóny. Navyše má pán Jančařík aj svojho nástupcu. Je ním vedúci noblesnej Francúzskej reštaurácie Martin Helia, pôvodom Žilinčan, ktorý tu pracuje už desať rokov. Aj on je vraj účasťou „strieborného pokladu“ hotelového zariadenia, ktoré miloval Vlasta Burian či spisovateľ Milan Kundera.