Titanic nás desí aj zabáva

, , 15.04.2019 09:30
titanic
V noci zo 14. na 15. apríla roku 1912 stroskotal Titanic, o ktorom sa predpokladalo, že je nezničiteľný. Autor:

V noci zo 14. na 15. apríla roku 1912 stroskotal Titanic, o ktorom sa predpokladalo, že je nezničiteľný. Mal prevážať cestujúcich a poštu medzi Amerikou a Európou. Bol to luxusný plávajúci palác, pýcha konštruktérov, sen snobov i emigrantov. Narazil však do ľadovca a klesol ku dnu. Z 2 224 ľudí na palube sa 1 500 pasažierov utopilo. Prečo na udalosť nezabúdame a prečo má Titanic aj svoj pamätný deň?

Dnes stačí vysloviť názov Titanic a každý vie, o čo ide: Aj tá najväčšia istota môže zlyhať. Pred slávnou lodnou katastrofou nespájalo ľudí žiadne magické slovo, ktoré by symbolizovalo nešťastie a ktorému by rozumeli v rôznych krajinách. Od roku 1912 sa stalo množstvo ďalších katastrof a havárií, zničené boli dokonca vesmírne lode, no medzinárodnou metaforou skazy zostal Titanic. Ľudstvo totiž táto katastrofa zasiahla nielen počtom obetí, ale aj zvláštnou jatrivou lyrikou.

Dráma sa odohrala za hviezdnatej noci, more bolo pokojné, žiadne vlnobitie, žiadne žraloky, hrala hudba a ľudia sa tešili z niekoľkodňovej cesty, počas ktorej sa začali odvíjať mnohé príbehy. Titanic bol svet sám pre seba, účastníci plavby sa cítili vyvolení, mali čas vychutnávať si pohodu, posedávať a debatovať, pofajčievať, popíjať, koketovať a zrazu sa ten raj zmenil na peklo!

Ľadovec ticho čakal

V tú krásnu noc bolo všade ticho, iba na lodi ešte vyhrávala hudba. Za jej zvukov prišlo k nárazu a stroskotali nielen pasažieri lode, ale aj ľudská pýcha. „Ku dnu“, aspoň psychicky, išli mnohí veľkí machri tých čias. Veď tvrdili, že táto loď je absolútne bezpečná. Chvastali sa tým majitelia, konštruktéri, námorníci. A zrazu bác!

Tragická krása Titanicu na poštovej známke Írska.
Tragická krása Titanicu na poštovej známke Írska. Autor: SHUTTERSTOCK

Darmo mali na Titanicu prístroje a vybavenie na najvyššej úrovni, zlyhal ľudský faktor. Márne sa spoliehali na svoju výnimočnosť, mylne sa domnievali, že sa im nič nemôže stať, lebo sú najlepší na svete. Nepočúvali varovania kolegov námorníkov, ktorí sa plavili v oných končinách a posielali im signály, že ľadovcové pole nie je také nevinné, ako vyzerá. Ľadovce miestami vytŕčali nad hladinu ako končiare hôr. Na Titanic prichádzali varovania, že ich nemusia zbadať, lebo, hoci je jasno, okolo ľadovcov sa vytvára jemná hmla, ktorá ich kryje. Suverénna posádka Titanicu sa však odpojila od informácií, niektorí išli spať, iní sa oddali luxusnej noci. Niektorí tancovali, niektorí si ľahli do pohodlných postelí v rozprávkových kajutách, alebo na kufre kdesi v podpalubí. Stroskotanie Titanicu bolo zásahom do sebavedomia aj tých, čo sa na Titanic nikdy nechystali.

Voda sa zavrela nad naivnou predstavou o všemocnosti človeka, o projektoch, ktoré sú až božské. Veď s akou istotou nastupovali na loď tí, ktorí zohnali lístok! Ako si verili členovia posádky! Čo všetko si od lode sľubovali konštruktéri!

Večný Titanic

A odkiaľ to všetko o lodi vieme? Ako to, že okolnosti nešťastia tak dobre poznáme? Titanic inšpiroval mnohých autorov, ktorí ho urobili večným a umožnili súčasníkom aj nasledujúcim generáciám, aby boli v onú osudnú noc „pri tom“. Existuje množstvo dokumentov, umeleckých filmov, kníh, hier, básní, piesní, článkov, obrazov, ktoré sú inšpirované Titanicom. Umelcov priťahuje tajomstvo tohto nešťastia, ako aj množstvo ľudských osudov, ktoré sa k nemu viažu.

Predmety z Titanicu fascinujú dodnes.
Predmety z Titanicu fascinujú dodnes. Autor: SHUTTERSTOCK

Paradoxne vznikajú aj rôzne zábavné projekty – rekonštrukcie lode, reštaurácie s ponukou jedál, ktoré sa podávali na palube Titanicu, výstavy. Je aj taká, na ktorej si môže návštevník kúpiť lístok, ktorý mu prisúdi konkrétny osud niektorého pasažiera. A tak ľudia stále nanovo prežívajú túto tragédiu, poznajú interiér lode, vybavujú si v predstavách pocity kapitána i pasažierov, ktorí zisťujú, čo sa stalo, snažia sa zachrániť a dostať sa do záchranného člna. Vraj člnov bolo málo, lebo nikto nerátal, že by ich vôbec mohli potrebovať.

Každý si vie predstaviť zimu, tmu, oceán. A ľudskú úzkosť, ale aj statočnosť či obetavosť, ktoré sa tam ukázali. Prípad Titanic vďaka tomu aj vychováva, šíri osvetu pre prípady katastrof: Aj keď je človek v tej najstrašnejšej kaši, mal by si zachovať dôstojnosť. Najmä o tom sú diela inšpirované Titanicom. A zvláštne je, že vyvolávajú aj optimistické pocity: Hoci stále nad nami visí nejaká hrozba, nič si z toho nerobíme. Žijeme si, bavíme sa, politizujeme, vzdelávame sa, cestujeme, lietame, plavíme sa… Keby sme sa báli, máme po chlebe. Išli by sme ku dnu ako Titanic. Štrnásty apríl, Deň spomienky na Titanic, teda hlása: Nebojme sa – ale dávajme si pozor!

Siroty z Titanicu mali slovenský pôvod

V roku 2001 zomrel v juhofrancúzskom Montpellieri Michel Navratil, posledný muž, ktorý prežil stroskotanie legendárnej lode Titanic. Malý Michel mal v roku 1912, keď sa tragédia odohrala, len tri roky a osem mesiacov. Na palube sa nachádzal spoločne so svojím mladším bratom Edmondom a otcom Michelom, rodákom zo Serede, ktorý žil vo francúzskom Nice. Otec chlapcov Michel Navratil starší pri námornej katastrofe zahynul a zachránení malí bratia Momo a Lolo sa v Amerike preslávili ako „sirôtky z Titanicu“. Až kým ich vďaka článku v novinách nespoznala vlastná matka a neprišla si ich do Ameriky vyzdvihnúť.

Na poslednej fotografii z 15. novembra 2000 si...
Na poslednej fotografii z 15. novembra 2000 si Michel Navratil pripíja so svojou dcérou Elisabeth, s Paulom-Henrim Nargeoletom, prvým Francúzom, ktorý videl Titanic na morskom dne, a so žurnalistkou z NBC. Autor: Dávid Popovič

Michel Navratil celý svoj život zasvätil pedagogickej práci, potláčajúc nepríjemné spomienky z raného detstva, a svetu mnohé skutočnosti súvisiace so zážitkami z Titanicu prezradila jeho neúnavne pátrajúca dcéra Elisabeth.

Michel, ktorý stál ako malý chlapec na palube pôvodne nepotopiteľného Titanicu, sa dožil 92 rokov. Úctyhodný vek na muža, ktorý stál na prahu smrti po prvý raz ani nie ako štvorročný a neskôr, počas štúdií na vysokej škole, keď sa mu do pľúc zahryzla tuberkulóza. Jeho dcéra tvrdí, že bol hlboko veriacim katolíkom a dotyk smrti dôverne poznal. Nemohla ho prekvapiť.

Elisabeth Navratil som navštívila v zime roku 2001 v Paríži, v byte na piatom poschodí neďaleko známeho námestia Bastilly. Bol to jej starý otec, ktorý zahynul spoločne s ďalšími 1 503 pasažiermi v osudnú noc zo 14. na 15. apríla 1912 na palube Titanicu. Vyučený krajčír zo Serede odišiel do francúzskeho Nice, rozbehol tu biznis, oženil sa s Marcelle a splodili dvoch synov – Michela a Edmonda. Manželstvu sa však nedarilo, pár sa rozviedol a chlapíkovi zo západného Slovenska skrsol v hlave plán. Pod zámienkou si vyzdvihol svojich dvoch synov a v Anglicku sa s nimi pod cudzím menom nalodil na Titanic. Pravdepodobne s nimi chcel žiť v Chicagu.

Chlapci sa s otcom plavili v druhej triede, oni sa do záchranného člna dostali, on nie. Na lodi sa o nich postarala Margaret Hayesová, lenže malí chlapci nevedeli svoje priezvisko. O osude chutných bračekov písali médiá na novom i starom kontinente. Tak ich objavila ich matka, stará mama Elisabeth Navratilovej, ktorá ma svojho času usadila v obývačke svojho parížskeho bytu a uvarila mi kávu. A porozprávala celý tento smutno-šťastný príbeh o tom, čo má Slovensko spoločné s drámou kultového Titanicu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Titanic
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
36,99
Perla farebné ruže a tulipány

Perla farebné ruže a tulipány

1,49
Črepníková primulka

Črepníková primulka

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk