Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Na tie výtvory nebol asi nikto hrdý. Krista Bendová, Mária Rázusová-Martáková, Margita Figuli, Elena Čepčeková či Ladislav Mňačko. Všetko zvučné mená uznávaných autorov. A predsa, v čase stalinizmu na prelome 40. a 50. rokov minulého storočia, kŕmili deti dielami v duchu komunistickej ideológie. Robili to z presvedčenia, boli takí naivní alebo sa jednoducho báli?
Isté je, že písali v dobe, keď o slobodnej tvorbe mohli iba snívať. Vzorom bol socialistický realizmus a Sovietsky zväz. O tom, čo je správne, rozhodovala komunistická strana, a tá iné názory nestrpela. V krajinách východného bloku sa začal budovať socializmus, kde svoju úlohu zohrával Stalinov kult osobnosti. Nekritický obdiv k nemu sa stal súčasťou života spoločnosti. Od umelcov sa očakávalo, že prispejú k tomu, aby nová ideológia zapustila silné korene medzi ľuďmi.
Odporcovia režimu končili vo väzení alebo na šibenici. Ako sa tým autorom asi tvorilo, keď z rádia počúvali zinscenovaný proces s Rudolfom Slánskym? Keď stačilo málo, aby nevinní ľudia prišli o prácu, stali sa z nich zradcovia, nepriatelia ľudu či agenti imperializmu?
Komunisti si uvedomovali, že s „vymývaním mozgov“ treba začať čo najskôr. A tak najmenším čitateľom podsúvali diela, ktoré velebili stranu, robotníkov či súdruha Stalina. Mnohé sú také naivné a patetické, že museli byť smiešne už vtedy, keď vznikli. Na väčšinu z nich sa časom zabudlo, čomu sa určite potešili aj ich autori. Možno však stojí za to, aby sme si niektoré pripomenuli.
Priateľ detí z Kremľa
Jednou z najplodnejších autoriek v službách socializmu bola nesporne známa poetka Krista Bendová (1923 – 1988), manželka básnika Jána Kostru. Ešte predtým ako si ju deti obľúbili vďaka básničkám o zvieratkách, Jožkovi Pletkovi či Osmijankovi, podľahla i ona boľševickej propagande. Napríklad v básni Vidí nás:
"Spieva si more, strieka peny
na pusté brehy nocou, dňom.
Do diaľky hľadí súdruh Lenin.
Čo vidí v kraji ďalekom?
Do budúcnosti sa on díva
a možno vidí práve nás
a možno práve o nás sníva,
jak šťastní budeme tu rásť."
S rovnakým oduševnením ako vodcu svetového proletariátu ospievala i súdruha Stalina. Masového vraha, ktorý mal na svedomí milióny zničených životov, vníma ako dobráckeho uja. V básni Stalin, priateľ detí sa rozplýva:
"Padali bomby na domy,
hrmeli delá v diali,
na také deti ako my
pamätal súdruh Stalin.
Povedal svojim vojakom,
Nech šťastne žijú decká,
svet osloboďte! V svete tom
aj deti zo Slovenska."
Prečo spomenula len slovenské deti, a nie aj české, poľské či maďarské, nie je známe. V každom prípade mohla hovoriť o šťastí, že ju neobvinili z buržoázneho nacionalizmu ako Gustáva Husáka či Ladislava Novomeského.
Ostražitý udavač
Vrcholom propagandistického „žánru“ je zrejme báseň Milý pánko z roku 1952. V ňom už Krista Bendová pridáva aj napínavú kriminálnu zápletku – ľstivého amerického špióna, ktorý vďaka úplatku vo forme čokolády ťahá z detí tajné informácie o umiestnení strategických podnikov.
Ktovie ako by ohrozil budovanie socializmu a plnenie prvej päťročnice, keby jeho nekalé úmysly včas neodhalil bdelý pionier:
"Šiel po ulici milý pánko,
pristavil hlúčik detí.
Najprv len pekne: – Ty sa voláš Janko?
Ty Anka? Koľko rokov je ti?
Ponúkol deťom tablu čokolády,
tá bola sladká ako med.
A deti, aké boli rady,
sa s pánkom spriatelili hneď.
A všeličo mu rozprávali,
čo robia doma, v škole celý deň.
No zrazu pánko spýtal sa ich,
Akú tu máte továreň?
Čo vyrába a koľko asi
v nej robotníkov pracuje?
Hneď Janko vraví, hneď sa Anka hlási,
pánko sa usmieva a čuduje.
Len Peter, pionier už väčší,
obzrel si pánka z všetkých strán.
Boli mu čudné tieto reči
a bol mu čudný aj ten pán.
A že sú pionieri ostražití,
hneď na SNB utekal.
V tom človeku je možno špión skrytý,
ktorého platí dolárový kráľ!?
Na deti padol strach a hrôza
a boli z toho celkom preč,
keď pri výsluchu zistilo sa,
že s nepriateľom viedli takú reč.
Že za ten kúštik čokolády,
bez ktorej sa dá ľahko zájsť,
mohli mu dôležité veci zradiť
a poškodiť tak našu vlasť.
Vlasť prekrásnu a milovanú,
vlasť polí úrodných a tovární…
No darmo striehne zradca na ňu,
ona sa ubránila a ubráni.
Ubránia si ju ľudia prácou
a tým, že každý bude tu
bdieť ostražito, aby ruky zradcov
nemohli hatiť cestu k rozkvetu."
Družstevníčka bez koláča
Aj keď Krista Bendová bola asi najaktívnejšia v „politickej agitácii“ pre deti a dorast, rozhodne v tom nebola sama. Dočervena sa zafarbila i poézia ďalších umelkýň. Mária Rázusová-Martáková (1905 – 1964), ktorej básne sa neskôr deti učili naspamäť – a často rady, lebo sú naozaj dobré – sa napríklad blysla v básni Prvý máj:
"Ide národ po ulici,
spev sa nesie: hojajaj!
Natešení robotníci
oslavujú Prvý máj.
Mám červenú košieľočku,
mám červenú baretku,
a keď budem väčší trošku,
pôjdem s nimi popredku!"
Spisovateľka Margita Figuli (1909 – 1995) sa zase rozhodla prekárať sedliačky, ktorým sa nechcelo pracovať v jednotnom roľníckom družstve:
"Hanka Javorovie
vždy sa šanovala,
nuž jej práca v družstve
veľmi nevoňala.
Keď iní robili,
ona si hovela,
no keď sa delili,
aj ona diel chcela.
Také pracovníčky
podľa platnej miery
viac si nezaslúžia,
jak z koláča diery."
Balada o Vaňkovi zo Stalingradu
Na formovanie detskej mysle však nestačili len básničky, to bolo súdruhom jasné. A tak zapriahli aj autorov prozaických diel. Svojou trochou prispela napríklad Elena Čepčeková (1922 – 1992). V knižke pre deti z roku 1955 nájdeme od nej socialistickú „rozprávku“, ktorej hrdinom je druhý komunistický prezident ČSR Antonín Zápotocký.
Opisuje statočnosť, s akou v detstve chránil otca a ďalších chlapov na tajných schôdzkach v lese. Dokonca prekabátil hajtmana, ktorý proletárom nebol príliš naklonený. Príbeh sa končí slovami: „Tak pomáhal malý Toník Zápotocký pri zakladaní robotníckeho spolku v Zákolanoch.“ Šikovný chlapec, všetka česť…
Veľkým prekvapením v tej istej knihe je poviedka Vaňka bohatier od známeho spisovateľa a reportéra Ladislava Mňačka (1919 – 1994). Autora, ktorý po okupácii v roku 1968 emigroval na Západ a jeho diela v Československu zakázali. Za túto svoju bájku by sa dnes už asi hanbil.
Jej hrdinovi totiž sám veľký Stalin múdro radí, aby sa učil, lebo ho vlasť potrebuje. A Vaňka mu to sľúbil. Stal sa stachanovcom a vyrábal traktory v Stalingrade. Keď však „Hitlerovi zbrojnoši“ napadli jeho vlasť, neváhal ani chvíľu. Namiesto traktorov zostrojil tanky, ale nie obyčajné – nezničiteľné. Nakoniec sám do jedného nastúpil a rozbehol ho tak, že nešiel zastaviť. Stal sa z neho hotový Rambo Červenej armády:
„Sotva Hitlerovi vojaci zazreli číslo tanku, schytil ich hrozný strach. – Vaňkov tank, Vaňkov tank! Zachráň sa, kto môžeš! A Hitlerovi vojaci odhadzovali zbrane a batohy a všetko, čo im mohlo prekážať na úteku. Utekali a utekali…“
V apríli 1945 Vaňka oslobodil i Bratislavu. Nemcov symbolicky porazil práve na námestí, kde neskôr stála socha „múdreho Stalina“ (dnešné Námestie SNP).
Nevedno ako iní, ale Mňačko, ktorý bol spočiatku presvedčeným komunistom, svoje konanie už o pár rokov oľutoval a ospravedlnil sa. To, že sa mýlil, chlapsky priznal v diele Oneskorené reportáže z roku 1963. Azda niečo podobné ako on cítili aj ostatní autori.
Dnes je už ťažké posúdiť, do akej miery bola taká tvorba dobrovoľná či nanútená. Ódy na Stalina písali aj takí literáti ako Andrej Plávka, Ján Kostra či Fraňo Kráľ, a podobné diela tvorili umelci vo všetkých štátoch sovietskeho bloku. Netreba ich za to odsudzovať, ale netreba na to ani zabúdať.