Hoci princ Ládík, ako sa Zibura v knihách sám ironicky tituluje, putuje po svete pešo, sám len s batohom a dokonca aj mapy zháňa často až priamo na mieste, nepovažuje sa za žiadneho pútnika stredovekého typu. V 12-kilovom batohu vždy nosí počítač a antibiotiká, pretože tieto dve veci podľa neho zachránili za posledných desať rokov najviac cestovateľov. A dôležitý je aj humor, ktorý Ziburovi nechýba.
V slovenskom vydaní mladý pútnik sympaticky priznáva, že jeho prvá kniha 40 dní pešo do Jeruzalema by nevznikla bez Ladislavovho východoslovenského deda, ktorého povolali na vojnu do Českých Budějovíc. Stretol tam budúcu manželku, usadil sa v Česku a jeden z jeho synov je práve Ladislavov otec. Pri Ziburovej návšteve Bratislavy sme teda jeho slovenský pôvod nemohli vynechať. „Dedo je z dediny Tvarožná pri Poprade. V detstve som tam chodil často, bolo to pre mňa dobrodružné cestovanie na východ za veľkou exotikou. Bol to iný svet, kde sa hovorí iným jazykom – spočiatku pre mňa celkom nezrozumiteľným, veď východniarom nerozumie ani veľa Slovákov. Jazdili sme do Tatier, to boli pre mňa prvé diaľavy a kontakt s inou kultúrnou identitou, zároveň cesta za mojimi koreňmi. Myslím, že veľa vlastností som po dedovi podedil, napríklad tvrdošijnosť. Dedo sa, mimochodom, nikdy nenaučil po česky, hoci v Česku prežil pol storočia. Používal akúsi zahuhlanú češtinu s prvkami východoslovenského nárečia, asi ako keď sa Andrej Babiš naštve – vtedy tiež prechádza do slovenčiny.“
Keďže Ziburov svojrázny dedo zomrel pred šiestimi rokmi, vnuka mrzí, že už si neprečíta slovenský preklad knihy. „Dedo pracoval v baniach na spracovanie uránu, babička bola češtinárka, tá tiež zomrela skôr, ako mi vyšla prvá knižka. A smutné je, že vydania sa nedožil ani môj slovenský kamarát Matúš Jankovič, s ktorým som študoval v Brne žurnalistiku. Zažili sme spolu veľa večierkov. Bol pre mňa inšpiratívny svojím ľahkovážnym prístupom k životu. Matúš zomrel pred troma rokmi v Afrike pri autonehode, mal 25 rokov, nakrúcal tam film o českom záchranárovi slonov. O jeho smrti som sa dozvedel, keď som bol už tri mesiace sám na ceste v Číne, a veľmi ma zasiahla. Preto som Matúšovi venoval svoju knižku v slovenčine.“
Foto: ALBATROS MEDIA
Čo takto stroskotať spolu
Ladislav si zo seba často uťahuje, v knižkách aj pri živom interview. O peších púťach prvýkrát čítal v ženskom časopise, kde akási žena opisovala, ako sa s dcérou na invalidnom vozíku vybrali na púť do Santiaga de Compostela. Mladíka to hneď nadchlo a oznámil rodičom, že po maturite vyráža do Santiaga. Maminka na to: Ládíku, však by si na tej ceste umrel. „Mala strach. Tak som šiel do požičovne a požičal si film o púti do Santiaga. Až keď som mame ten film pustil, zistil som, že je o mladíkovi, ktorý umrie v prvý deň cesty a púť podnikne potom jeho otec a celý čas so sebou nesie urnu s popolom syna. Rodičia ma našťastie do Santiaga pustili a moje rozprávanie o tejto ceste ich tak zaujalo, že sa tam neskôr aj sami vydali. V Santiagu boli už trikrát – do Španielska však prileteli lietadlom a peši putovali len 400 kilometrov. Vlani v októbri som rodičov zasa vzal na mesačnú cestu do Nepálu,“ chrlí Zibura.
Takže rodičov svojimi cestami inšpiruje? „Áno, rodičia sú teraz stále na cestách, ani ich nestíham sledovať. Obaja sú bývalí učitelia, teraz zmenili povolania, maminka je kozmetička, otec masér, zarobia viac ako predtým v školstve, ale hlavne si môžu plánovať čas podľa seba. Otec mal nedávno 60 rokov, ako darček mu s bratom chceme dať rodinnú púť – všetci štyria sa spoločne vydáme na cestu. Je to nádherný zážitok stráviť mesiac so svojimi rodičmi v Nepále, až som zatúžil napísať o tom knižku, pretože je to taká rodinná terapia. Veľmi sa teším, že teraz to podnikneme aj s bratom.“
Vzápätí Ladislav rozpráva, ako mu ešte ako dieťaťu otec pred spaním čítal knižku Johanna Davida Wyssa Švajčiarsky Robinson o rodine, ktorá stroskotá na ostrove v Indickom oceáne. „Hovoril som si, aké by bolo pekné, keby sme takto stroskotali na ostrove. O 20 rokov neskôr som vzal rodičov do Nepálu. Išli sme na trek okolo Annapurny, dostali sme sa do výšky 5 500 metrov nad morom. Spoločné dobrodružstvo človeka privedie k tomu, že sa spozná v úplne nových situáciách. Strávite spolu intenzívne čas, čo v dospelosti rodičia s deťmi veľmi netrávia, a rozoberáte spolu hlboko osobné témy. Definitívne asi došlo k odluke dieťaťa od rodičov,“ konštatuje spokojne.
Foto: Archív Ladislava Ziburu
Foto: Archív Ladislava Ziburu
Byť zvláštnejší ako táto krajina
Ladislav väčšinou cestuje bez plánov a vyhýba sa turistickým atrakciám, pretože chce spoznať realitu všedného dňa. Ide, kam ho nohy zavedú, a prespáva, kde sa podarí – raz pod šírym nebom, inokedy u ľudí, ktorých stretne po ceste. Denne prejde 15 až 50 kilometrov pešo.
„Samozrejme, s rodičmi to bolo iné. Svoje cesty opisujem s istou ľahkosťou, ale v skutočnosti sú celkom extrémne, to by s rodičmi nemuselo dopadnúť úplne dobre. Ale práve trek okolo Annapurny je známa cesta, ktorú podnikajú desaťtisíce ľudí každý rok. Všetko sme mali zariadené, ale aj tak je to výstup do výšky 5 500 metrov, čiže človeku hrozí aj výšková choroba.“ Sám Zibura v knihe Pěšky mezi buddhisty a komunisty spomína historku, ako s Nemcom Tristanom zachraňovali dve čínske turistky, ktoré do výšky vystúpili príliš rýchlo a prišlo im zle.
„Stačí ísť pomaly a všetko bude v pohode, zvládli to aj moji rodičia. Takže sme vyrazili na trek z dediny Besi Sahar a smerovali do dediny Bhulbhule. Večer predtým sa maminka pozerala po ostatných turistoch. Ona má 58 rokov a všetci sa jej zdali mladší, tak hovorila otcovi: Jiříku, veď my tu budeme zo všetkých najstarší. A otec ani nezdvihol oči od polievky a vraví: Klid, ženo, najstaršie sú tu tie hory. S rodičmi sme sa dohodli, že vedúcim výpravy budem ja, pretože som tu už raz bol a hovorím na rozdiel od rodičov po anglicky. Otec súhlasil, samozrejme, urobíme, čo povieš. Na druhý sme prešli sotva 200 metrov a stretli akéhosi Nepálčana. Otec sa s ním začal baviť útržkami anglických slov, ktoré odpočúval zo seriálov, a vraví: Ten chlap nám radí skratku v lese. Bolo mi to podozrivé. Presviedčal som otca, že chlap je určite len družný ako všetci Nepálčania a chce nás len pozvať k sebe domov niekde uprostred džungle. Otec však slepo veril tomu chlapíkovi s igelitkou. Pol hodiny sme sa driapali do kopca a zrazu Nepálčan hrdo hovorí: This is my house. Fakt nám len chcel ukázať svoj dom. Vyčítal som otcovi: Vidíš, prečo si ma nepočúvol? Hneď si porušil našu dohodu, že vedúcim výpravy som ja. A on: Ja som chcel zažiť to, čo ty popisuješ vo svojich knižkách. To ma úplne dojalo.“
V knihe Pěšky mezi buddhisty a komunisty Zibura píše: „Nepál sa nedá pochopiť. Jediným riešením je byť ešte zvláštnejší ako táto krajina.“ Bol taký? „Áno, dosť nabúravam predstavy o tom, ako sa správa turista, a navyše sa vyskytujem na miestach, kde turisti nie sú. Také miesta vôbec nie je ťažké nájsť – len si predstavte, koľko turistov bolo v takých Michalovciach? Pamätám si, ako mi tam ktosi chcel dať cez hubu, lebo som bol na Ukrajine, ale nenavštívil som slovenské more – Zemplínsku šíravu. Našťastie to vyriešila runda borovičky. Ale stačí vyraziť kilometer od turistickej zaujímavosti a už turistov nenájdete. V Nepále som sa z hlavného mesta Káthmandu vybral peši pod Annapurnu veľmi starou cestou. Súčasní nepálski štyridsiatnici si ešte pamätajú, že kým sa vybudovala asfaltka, tak ich otcovia tou cestou chodili s nošami na chrbte do Káthmandu desať dní tam a desať dní zasa naspäť. Dnes sa jazdí po zásoby nákladnými autami po ceste a nechápali, že niekto tou starou cestou putuje dobrovoľne a chce sa s nimi rozprávať – o nich. Sú zvyknutí, že turistov zaujíma príroda, ale rozprávať o sebe, to ich prekvapuje. Ja som prejavil túžbu žiť ako oni, vďaka čomu ma veľmi ochotne zobrali medzi seba. Čudovali sa, že chcem spať v hoteli pre miestnych, nie pre turistov. Odhovárali ma, že je tam špina, jedovaté pavúky. A ja: Mne to neprekáža, zhasnem a neuvidím ich. Bol som pre miestnych podivuhodný úkaz. V Nepále je veľká nezamestnanosť, v dedinách je bieda, ľudia nemajú čo robiť, tak som pre nich bol spestrením. S deckami sme hrali kriket. Nejdem tam nič hodnotiť, chcem len pobudnúť s miestnymi.“
Foto: Archív Ladislava Ziburu
Starý muž a piknik na ceste
„V nepálskych dedinách turistov nemajú napozeraných a keďže počas cesty mi narastie brada, považujú ma za starého muža. Hovorili mi: To si dobrý, že vo svojom veku sa vyberieš na takú cestu. Čudoval som sa: V akom veku? Však mám 23 rokov! Aha, čudovali sa, ale máš biele vlasy. Zažíval som tam dadaistické scénky. Nepál patrí medzi 30 najchudobnejších krajín sveta, ale Nepálčania sa vedia prispôsobiť. Sú majstri zlepšovákov. Všetko jednoducho vyriešia. Nerobia si hlavu s tým, ako to vyzerá, či niekoho nezabijú. Drôty elektrického napätia bežne oddeľujú drevenou paličkou. Čo je fajn, kým nezačne pršať a mokré drevo sa nestane vodivým. Keď začne pršať, po celom Nepále sú výpadky elektriny. V situáciách, keď by sa u nás ľudia rozčuľovali a kričali, oni ostávajú v pohode. Problémy sú pre nich pena dní. V Nepále sa trebárs často zosunie pôda na cestu, ťažkej techniky je tam málo a trvá aj pol dňa, kým zosunutú pôdu z cesty niekto odstráni – alebo to niekedy musia upratať ľudia z autobusov, aby sa vôbec mohli pohnúť ďalej. Vždy je však nablízku nejaká dedina a ľudia z okolia vtedy vycítia podnikateľskú príležitosť. Vidia stojace plné autobusy – v Nepále totiž skoro nikto nemá auto, jazdia tam len autobusy alebo nákladiaky – tak dedinčania prinesú na cestu grily, tašky plné cigariet, ovocia, sladkostí, začnú grilovať kukuricu, zemiaky a začnú to predávať cestujúcim. Tí popri tom hulia trávu a všetci sú s týmto piknikom spokojní, nikto sa nerozčuľuje. To je veľmi inšpiratívne. Samozrejme, niežeby to v Nepále bolo idylické, ľudia napríklad nemajú peniaze, aby ich deti mohli ísť k doktorovi alebo chodiť do školy, ale páči sa mi ich pokoj,“ vysvetľuje Zibura.
Aj v knižke vtipne opisuje, ako sa v nepálskom autobuse ľudia do seba prirodzene zakliesnia, čo supluje funkciu airbagu. „Rovnakým autobusom sme teraz cestovali aj s rodičmi, keď sme skončili trek. Radi sa doberáme, takže keď sme nastúpili a otcovi odskočila sedačka spod zadku, otec bol do poslednej chvíle presvedčený, že je to vtip a čakal, kedy príde skutočný autobus. Až keď sa ten 40-ročný autobus pre miestnych rozbehol a otec narazil hlavou do okna, začal sa hystericky smiať, pretože mu došlo, že týmto autobusom pocestuje nasledujúcich osem hodín. Predstavte si to, akoby ste šli obrneným transportérom po tankodróme. Nedá sa nič robiť, len sa snažíte vyrovnávať to svalmi, aby sa človek až tak neomlátil. Vynikajúci zážitok.“
Ako to znášala Ladislavova mama? „Myslím, že ženy sú v rozhodujúcich chvíľach silnejšie ako muži. Muselo to pre ňu byť dosť náročné, chodila skoro spať, bola jej zima, ale aspoň sme zobrali jej veci a ona nemusela skoro nič niesť. Nakoniec sa jej to páčilo, hoci neviem, či by šla znova do Himalájí. Občas aj plakala, napríklad keď sa bála prejsť po visutom moste. Jej klientky z kozmetiky ju varovali, nech si na nebezpečné mosty dá pozor. Ja som ju upokojoval, že tu bolo pred štyrmi rokmi zemetrasenie, takže všetky mosty postavili nové, prešiel som ich a viem, že most by uniesol aj slona. Ale na jeden most asi 20 metrov nad riekou som zabudol, chýbali v ňom dosky, boli tam diery a vyzeral desivo. Povedal som: Mami, neboj sa, možno ten most vyzerá vetchý, ale v skutočnosti je pevný. Maminka mi slepo dôverovala, prebehla ten spráchnivený most ako zajac, až som sa čudoval. A ona len: Veď ešte uvidíme aj horšie, nie?“
Na otázku, či sa mama nebála hadov, Ladislav hovorí: „Isteže sa bála, ale vždy sme ju upokojili. Nesmie sa o problémoch hovoriť veľmi nahlas a našťastie mama nerozumie po anglicky. Na juhu Nepálu je národný park Čitván, kde funguje tzv. chodiace safari. Dostanete vodcu s bambusovou tyčou, ktorý vás vezme do džungle plnej zvierat. Rozprával nám, že ak budeme mať šťastie, stretneme nosorožca, pri ešte väčšom šťastí uvidíme tigra a pri veľkej smole stretneme divoké slony. Mali sme vždy robiť to, čo vodca. Maminka sa pýtala, čo hovorí. A ja: Nič, len keby proti tebe bežal slon, nech vylezieš na strom. Sprievodca dodal: Ak by za vami bežal nosorožec, snažte sa, aby medzi vami a nosorožcom bol strom, vtedy vás nemôže nabrať na roh. V džungli sme videli pár nosorožcov, a zrazu, keď sme obedovali, sprievodca niečo začul a šiel sa tam pozrieť. Zrazu sa náš Nepálčan rozbehol k nám so smrťou v očiach a kričal: Utekajte preč. Maminke to nebolo treba prekladať, niežeby bola atletický typ, ale v živote som nevidel nikoho utekať rýchlejšie. Matka sa stratila v džungli, sprievodca kričal, nech sa len schová za strom, ale ona už bola tak ďaleko, že nič nepočula, proste zdrhla pred nosorožcom. Nepálčan nám prezradil, že nosorožce neďaleko nás vydávali zvuky, ako keď sa chystajú zaútočiť a myslel si, že to platí pre nás. Ale nosorožce spolu bojovali a nás si vôbec nevšimli.“
Foto: Archív Ladislava Ziburu
Foto: Archív Ladislava Ziburu
Komu iPhony a komu byvoly
V čom je iné putovať sám a s rodinou? „Keď človek ide sám, oveľa intenzívnejšie vníma krajinu, lebo ostatní ľudia, ktorí hovoria vaším rodným jazykom, vás stále v myšlienkach vracajú domov. Keď som bol v Číne, prestal som hovoriť, lebo čínski dedinčania neovládajú ani základné anglické frázy a nepoznajú medzinárodné slová. Začal som žiť ako miestni a prestal som sa čudovať. Keď som v Česku ukazoval fotky z ciest, stále sa niekto divil: Ty vole, čo to je? A ja: Normálny bojler. A on: Ale veď tá zásuvka je meter od sprchy, veď ťa to môže zabiť. A ja: Tam to tak býva. Vlastne až obhajujem tú krajinu. V Číne som videl vtipný vynález v bistre. Aby hostinský nemusel umývať riad, vždy vzal misku, natiahol na ňu igelitové vrecúško, na to dal zákazníkovi rezance a keď ten dojedol, on len stiahol a vyhodil igelit a misku mohol znova použiť. Takto pozorujete penu dní okolo vás, ale ak je vás pútnikov viac, tak vám takéto veci uniknú. Skupinka veci komentuje a hodnotí, hovoríte si, čo je zaujímavé a čo čudné. Keď idete sám, všetko prijímate a nerobíte si na to názor. Hodnotiť som začal, až keď som o svojich zážitkoch začal písať knižky,“ hovorí Ladislav.
Na púťach tiež zistil, že je spoločenský typ. „Samota mi neprináša šťastie, ale slobodu a poznanie, pokoru, intenzívne vnímanie okolitého diania. Hľadám krásu v každodennosti. Občas sa ma ľudia pýtajú: A to si všetko zažil? Ale opisujem bežné veci, len očami dieťaťa. Veľa ľudí mi nechce veriť, že si odo mňa budhistický mních v Nepále pýtal môj facebookový kontakt. Ale čo je na tom čudné, veď aj ten mních je pravdepodobne decko z chudobnej rodiny, ktorá ho v šiestich rokoch dala do kláštora, aby mal lepší život ako oni a mohol ostatných príbuzných sponzorovať. Prečo by nemohol mať mobil? Len preto, že celý život strávil v kláštore? Mám pochopenie pre miestnych, aj pre to, že chcú mať televízor. Často som v Nepále či v Číne s hostiteľmi pozeral televízne seriály. Veľa ľudí sa tvári: My sme domorodcom zničili ich pôvodnú kultúru. Ale aj oni sú predsa slobodní ľudia, ktorí sa sami môžu rozhodovať o svojom živote. Považujem za ďalšiu fázu európskeho kolonializmu, že by sme sami chceli iPhony, ale zvyšok sveta nech tancuje nahý okolo ohňa. A my by sme sa na nich na našich veľkých plazmových telkách chceli pozerať a hovoriť si, to je tradičná kultúra, to je skvelé. Veď to sú celkom rovnakí ľudia ako my, ktorým sa tiež zdá zábavné pozerať telku. Možno už sa nechcú pozerať na stádo byvolov a tancovať nahí okolo ohňa, majú mobil, lebo ich príbuzní žijú na druhom konci sveta v Európe a môžu si spolu zavolať. Neznášam, keď niekto hovorí: Nepál, tam už je h…o, to už sme im celé zničili, tam už aj mních má v ruke telefón. No a čo?“
Foto: Archív Ladislava Ziburu
Pri putovaní do Jeruzalema bol Ladislav na večeri u veselých Palestínčanov na okraji Kány. Dojatý z ich pohostinnosti im povedal „vy moslimovia ste takí úžasní ľudia“, aby vzápätí zistil, že sú kresťania. "Môže sa to zdať ako strašný trapas, ale oni sa len smiali. Svet je oveľa normálnejší, ako si myslíme. Aj vzťahy medzi moslimami a kresťanmi sú normálne. Bol som v Turecku v roku 2014, akurát vypukla utečenecká kríza, ľudia mi hovorili, že som sa zbláznil, že ma tam znásilnia, zabijú. Keď som prechádzal tureckými dedinami, stretol som kresťanov, ktorí sa chodili modliť do mešity spolu s moslimami, bolo to pre nich celkom normálne. O budhistoch si tiež mnohí gýčovito predstavujú, že budú rozprávať v podobenstvách a rozjímať. Keď som sa však mnícha spýtal, aký je rozdiel medzi budhizmom a hinduizmom, povedal mi: Je to skoro to isté, ale nemáme radi kresťanov. Premýšľal som prečo a uvedomil som si, že oni majú samé veselé bohyne a keď potom vidia ukrižovaného Krista, musí im to pripadať morbídne. Decká z hinduistických rodín také niečo musí vydesiť.
Foto: Archív Ladislava Ziburu
Vo svojich knižkách sa snažím prinášať základný poznatok, že svet je oveľa normálnejší a lepší, ako by sa mohlo zdať z médií. Rád prinášam príbehy, ktoré sú príliš normálne na to, aby sa objavili v novinách. Úprimne sa zaujímam o ľudí a dávam im až ostentatívne najavo dôveru. Napríklad v Turecku som prišiel do čajovne, vybral som si telefón, peňaženku, pas, fotoaparát na stôl a odišiel som na záchod. Dal som im najavo, že im dôverujem. A naozaj mi nikto nič zlé neurobil, peňaženku mi ukradli iba raz – v Česku. To je pre mňa najradostnejšie zistenie z mojich ciest – že ľudia sú ešte lepší, ako som si myslel."