Osobnosti, akou je Jozef Gabčík, potrebujeme ako príklad

, 19.04.2019 08:00
Jozef Gabčík
Jozef Gabčík (8.4.1912 - 18.6.1942) Autor:

Jozef Gabčík svoju historickú misiu splnil a po celý čas sa správal statočne. Ako v rozhovore pre Pravdu zdôraznil český vojenský historik Eduard Stehlík, atentát na Reinharda Heydricha napriek pomste nacistov nemožno vnímať negatívne.

Ako hodnotíte, že sa Jozef Gabčík dostal medzi finalistov ankety o najväčšieho Slováka?

Mám z toho obrovskú radosť, pretože som pevne presvedčený, že do desiatky najväčších Slovákov nepochybne patrí.

Ozvali sa však aj kritické hlasy, že sa ako atentátnik do výberu najväčších osobností nehodí.

Aj v Českej republike sa občas nájdu ľudia, ktorí zásluhy Jozefa Gabčíka a Jana Kubiša spochybňujú. Sú však v úplnej menšine. Väčšina Čechov, a som presvedčený, že aj Slovákov, chápe, že obaja príslušníci výsadku Anthropoid boli výnimočnými hrdinami, ktorí sa zapísali nielen do našich, ale aj do svetových dejín. V roku 2012 ich aj nemecký prezident Joachim Gauck uviedol ako hrdinov, na ktorých môže byť Európa hrdá a podobné osobnosti potrebuje ako príklad.

Ako by ste Gabčíka opísali?

Aj podľa svedectiev priateľov to bol neobyčajne aktívny mladý muž. Na jednej strane zodpovedný, na druhej strane taký, že nikdy neskazil žiadnu zábavu. Jeho posudky a vysvedčenia z výcviku svedčia o tom, že to bol vynikajúci vojak a veľký vlastenec.

Bol Gabčík vhodným kandidátom na to, aby odstránil zastupujúceho ríšskeho protektora?

Podľa informácií, ktoré sa mi podarilo získať v českých aj zahraničných archívoch, ako aj na základe svedectiev pamätníkov, som bez najmenších pochybností presvedčený, že bol vhodným kandidátom na takú nebezpečnú úlohu, akou bolo odstránenie Reinharda Heydricha.

Niekedy sa však zdalo, akoby zbytočne riskoval a správal sa ľahkovážne. Napríklad pri ľúbostných avantúrach v Prahe, na čo doplatili mladé ženy, s ktorými mal vzťah.

Domnievam sa, že na život príslušníkov výsadku Anthropoid v protektoráte sa nemôžeme dívať dnešnými očami. Obaja parašutisti boli mladí muži, ktorí milovali život, a je logické, že sa v mimoriadne ťažkých podmienkach snažili žiť aj trochu normálne a našli si v Prahe priateľky. To, že tie dievčatá, ktoré im pri plnení ich úloh pomáhali, nakoniec za svoju lásku i nezištnú pomoc zaplatia životmi, nemohol nikto tušiť. Za ľahkomyseľných ich jednoznačne nepovažujem.

Ako by ste zhodnotili Gabčíkovo počínanie? Zachoval sa vždy správne?

Jeho správanie pred atentátom, počas neho, aj po ňom hodnotím ako mimoriadne statočné. Som presvedčený, že sa snažil svoju úlohu splniť čo najlepšie, a aj v situácii, keď mu zlyhala zbraň, použil záložnú, ktorou o niekoľko minút neskôr vyradil z prenasledovania Heydrichovho vodiča. Vzhľadom na obrovské napätie, akému bol vystavený, pravdepodobne nemohol situáciu zvládnuť lepšie.

Názory na ten atentát sa rozchádzajú. Jedni ho schvaľujú, iní poukazujú na jeho krvavé následky – vypálené Lidice a stovky popravených. Čo vy na to?

Myslím si, že na uskutočnenie atentátu nemožno nazerať negatívne. Práve vďaka nemu a následným represáliám nacistov odvolala Veľká Británia aj Francúzsko už v lete 1942 svoje podpisy pod Mníchovskou dohodou a Československo sa tak po druhej svetovej vojne mohlo obnovovať takpovediac v predmníchovských hraniciach – s výnimkou Podkarpatskej Rusi.

Občas sa špekuluje, čo by sa s Gabčíkom stalo, keby bol vojnu prežil. Aký osud by ho asi čakal, ak by zostal v Československu i po komunistickom prevrate v roku 1948?

Je to síce len hypotéza, ale nazdávam sa, že keby prežil vojnu, tak by ako príslušník jednej zo „západných“ paraskupín po februári 1948 musel opustiť armádu a buď by ho perzekvovali, alebo by odišiel do exilu vo Veľkej Británii.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Jozef Gabčík #Najväčší Slovák
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku