Bola jar, pohyblivý sviatok...

Je tu Veľká noc a s ňou aj moja osobná spomienka na skladateľa Ilju Zeljenku. Čoraz viac si uvedomujem svoje šťastie, že som Ilju poznala, počúvala, že som sa s ním mohla rozprávať, dokonca vedľa neho neraz sedieť na koncerte a pozerať sa, ako počúva vlastnú skladbu a potom v aute cestou do Modry s ním o nej debatovať, predebatovať nejednu noc, byť na nejednom koncerte.

22.04.2019 06:00
debata

Jeden z najkrajších Veľkonočných pondelkov som zažila u Zeljenkovcov v Harmónii.

– Nechceš ma prísť vyšibať, Veronka? – pýtal sa ma dopoludnia Ilja cez telefón, – Alebo sa mám za tebou spustiť z Harmónie ako pavúk dolu do Modry?

A ja, že som sama doma a mám krásne tulipánové a cibuľové vajíčka, a že veru chcem a prídem. Ilja mi objednal taxík a s košíčkom s dvoma maľovanými vajkami som sa vybrala do Harmónie k Zeljenkovcom. Jedno dám Marienke, Iljovej žene, druhé Iljovi.

Ilja mi podal prútik, že šib nás, najskôr som šibala ja, potom Ilja, a napokon aj Marienka. Ilja nás obe oblial tuším Chanelom a nalial nám griotku. Vyšibala som si malé čokoládové vajíčka. O chvíľu za mnou prišiel môj muž Marek. Znovu sme sa všetci navzájom šibali. Zhovárali sme sa o hudbe, spievali a tuším aj tancovali, Ilja nám vyhrával, potom si chcel zatancovať aj on, ukázal mi, ktorý akord mám rytmicky na klávesnici jeho harmónia stláčať, a „hrala“ som ja.

Keď po nás prišiel v noci taxík, Ilja nastúpil a spustil sa ako pavúk dolu do Modry s nami. Uložila som syna a zaspala vedľa neho. V noci som sa zobudila na to, že niekto zvonil. Asi prišla Iljova Marienka, pomyslela som si. Vrzli dvere, zabuchli sa. Vonku bola tma. Okno bolo otvorené, voňala jar. Opäť niekto zvonil. Dvere otvoril Ilja, hlasno sa s niekým zhováral, počula som aj Mareka.

Potom nastalo v kuchyni ticho, výbuch radosti, hlasný smiech. Vrzli dvere, opäť sa zabuchli, beh dolu schodmi, potom opäť zvonenie a hlasný výbuch radosti v kuchyni. Toto sa niekoľkokrát zopakovalo. Nevydržala som a šla do kuchyne. Na chodbe aj v kuchyni po zemi bola všade tráva, všelijaké rastlinky aj korienky, aj na kuchynskom stole bola tých byliniek a všelijakej božej čalamády celá kopa, štyri atlasy rastlín, dva poháre vína.

Ilja s Marekom sa zhovárali o rastlinách, aj o tom, aké majú pekné názvy, a aké je dôležité tieto názvy poznať. Ilja „zamachroval“, že on pozná názvy všetkých rastlín, ktoré u nás rastú, dokonca aj po latinsky. Môj muž neveril a začal ho skúšať. Ilja bol vynikajúci. Naozaj poznal všetky slovenské a latinské názvy rastlín, ktoré mu Marek zakrýval papierikom v atlase, na čo môj muž zažiarlil, a povedal, že poznať a určiť či pomenovať nakreslenú rastlinu v atlase vie hocikto, ale takú v prírode či by vedel presne určiť.

Ilja ho vypšikal z domu – má natrhať, čo nájde pred domom. Marek šiel do parku a potme šklbal, čo mu prišlo pod ruky. Vybehol po schodoch a zazvonil. Ilja mu otvoril a zakaždým sa s ním znovu a znovu zvítavali, akoby sa dlho nevideli.

Spočiatku Marek nosil rastliny, ktoré sa určiť nedali, boli to útržky rastlín, chýbal poriadny stvol, koreň či list alebo kvet. Ilja vysvetlil Marekovi, aké rastliny na určovanie treba zbierať. Marek sa s Iljom rozlúčil a bežal dolu schodmi. Keď sa vrátil, zazvonil, Ilja mu naradostený otvoril dvere, Marek vyložil na stôl, čo nazbieral, hľadal v atlase, kým si Ilja rastlinku nepozrel a nevysypal jej slovenský aj latinský názov z rukáva. Obaja sa hlasno rozosmiali! Po niekoľkých razoch musel môj muž priznať absolútnu porážku, Iljovi sa však veľkonočné určovanie rastlín zapáčilo, a tak posielal Mareka po ďalšie a ďalšie rastliny, navigoval ho, aby nechodil stále na tie isté miesta, a tak Marek behal ako koza po parku, hore schodmi, vyzváňal, Ilja ho vítal už na schodisku, určovali a kričali!

Sedela som pri nich v kuchyni zabalená v deke a čudovala sa. Ilja sa pokúšal vystrnadiť do parku aj mňa s tým, že určite mám ako žena lepší prehľad v tom, čo v našom parku a kde rastie, odrazu však vyšlo slnko, vstal náš malý syn a zavolala Marienka, že nás všetkých pozýva na raňajky. Zobudili sme taxikára, toho istého, ktorý do Harmónie deň predtým popoludní priviezol mňa, o hodinu neskôr môjho manžela a v noci nás aj s Iljom Zeljenkom, najlepším slovenským skladateľom a znalcom všetkých rastlín široko-ďaleko, zviezol dolu do Modry, a ten keď nás takých rozjarených videl, takmer na mieste omdlel a asi si myslel, že nám preskakuje.

V Harmónii nás v záhrade čakal prestretý stôl a usmiata Marienka. Jedli sme divinovú paštétu, dve maľované vajíčka a v káve sme si rozpúšťali tie zeljenkovské malé čokoládové, ktoré som si vyšibala. Je po Veľkej noci, treba ich zjesť.

Unavená som sa zvalila do trávy a nebo križovali vtáčence. Ilja trhal rastlinky, lebo Marienka chcela ukázať, že aj ona ich všetky pozná, a naozaj ich poznala. Náš Vinco naháňal čmeliaky a listoval si s Iljom v jeho atlase rastlín, nakoniec si s ním Ilja zahral šach a Vinco ho nabil, čo sme pripísali Iljovej nevyspatosti a momentálnej indisponovanosti, lebo Ilja bol dobrý šachista.

Napokon sme si zavolali taxík a rozlúčili sa so Zeljenkovcami. Ten istý taxikár. Už sa nás podľa mňa bál.

Pozametala som doma dlážku a čudovala sa, ako je možné, že Ilja všetky tie nekvitnúce krpaté šeplety pozná. Stručne sme rozobrali Veľkonočný pondelok a poobede s malým zaľahli.

Zobudil nás telefón. Volal Ilja, či sme sa už vyspali, našiel v lese huby a chcel sa pochváliť svojím úlovkom, vraj si máme zobrať taxík a prísť sa pozrieť. Rozosmiala som sa. Položila som slúchadlo s tým, že hádam toho sviatkovania stačilo, no o chvíľu volal znovu, vraj som si uňho v záhrade ako Carollova Mačka Škľabka zabudla úsmev a mám sa poň vrátiť. Večer sme u Ilju na stole obdivovali huby, ktoré našiel, znovu nás priviezol aj odviezol ten istý taxikár…

Bola jar, pohyblivý sviatok, Veľká noc a náš Veľkonočný pondelok trval dva dni.

Všetky stretnutia s Iljom boli sviatkami. Zavše aj pohyblivými, dlhými, nekonečnými. Také bývali naše telefonáty do Harmónie, naše návštevy u Zeljenkovcov či zeljenkovské u nás v Modre.

Vždy keď v cibuľových šupkách topím vajíčka, spomeniem si na Ilju a na to, ako sme sa šibali. Zavše by som mu rada zavolala, že si tu, dolu na zemi zabudol svoj iljovský úsmev ako Carollova Mačka Škľabka, a má si prísť poň.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Veľká noc #Ilja Zeljenka