Plamene v Notre-Dame

, 21.04.2019 17:00
Francúzsko / Notre-Dame
Ľudia sa schádzajú pozdĺž brehov rieky Seiny v dňoch po masívnom požiari, ktorý zničil veľkú časť gotickej stavby katedrály Notre-Dame v Paríži. Autor: ,

„... mohutná kamenná symfónia, výtvor ľudský, veľkolepý a bohatý ako výtvor božský, od ktorého akoby si bol prisvojil dve základné vlastnosti, rozmanitosť a večnosť,“ týmito slovami ovenčil parížsku katedrálu Notre-Dame slávny francúzsky románopisec, esejista a básnik Victor Hugo v 19. storočí. Zdá sa, že jej pondelňajší požiar už teraz patrí medzi najsledovanejšie udalosti 21. storočia. Je akýmsi symbolickým medzníkom dejín a v dyme sa vznášajúcim veľkým otáznikom, ako ich dnes uchopíme pre budúcnosť.

Asi nikto nepreslávil Chrám Matky Božej v Paríži viac ako Hugo. A málokto predstavil Paríž tak ako tento veľký francúzsky spisovateľ, básnik a politik 19. storočia. Aký ohromný rozdiel je čítať román Chrám Matky Božej, keď máte 12 rokov a so zatajeným dychom sledujete osud jeho nešťastného zvonára, preskakujúc dlhé odborné opisy podôb stredovekého Paríža, a čítať ho po rokoch, keď vás zaujmú práve oné úchvatné pasáže, v ktorých Hugo so zanietením bojuje za zachovanie stredovekého mesta, vyzdvihuje veľkoleposť gotických katedrál a obhajuje hodnoty tradície a sily ľudského ducha.

Románska a gotická architektúra, ktorá vyrástla na ostrove podobnom veľkej lodi, čo uviazla na plytčine uprostred Seiny, je, slovami Victora Huga, priamym spojením s rímskou a gréckou antikou, prostredníctvom čoho je európska kresťanská architektúra mladšia sestra veľkolepého staviteľstva orientálneho.

Nič nie je nemenné

V novodobých európskych dejinách je niekoľko udalostí, ktoré rozhodujúco zmenili a nasmerovali vývoj myslenia a politiky. Zemetrasenie v Lisabone, ktoré v roku 1755 zničilo celé hlavné mesto nesmiernej koloniálnej ríše, malo taký zásadný vplyv na zmenu európskeho myslenia v čase osvietenstva, že ho niektorí porovnávajú so šokom, ktorý v 20. storočí znamenal holokaust.

Náhle sa ukázalo, že čokoľvek človek považuje za svoj vlastný „prirodzený a správny“ chod vecí, sa obvykle zvrtne vo svoj opak. Aj ten najprekvitajúcejší hospodársky rozmach, ak je jeho podmienkou nerešpektovanie prírody a ľudskej dôstojnosti, sa jedného dňa zrúti a zhorí v plameňoch.

Naše tisícročie podobne rozhodujúco nasmeroval 11. september 2001, ktorého dôsledkom je jedna ničivejšia vzdušná vojna za druhou od Afganistanu po Líbyu, ponížené národy, mestá zrovnané so zemou a utečenecká kríza. Zbombardovanie bagdadskej mešity a Irackého národného múzea v roku 2003 kultúrne inštitúcie prirovnávali k ničeniu konquistadorov či s druhou svetovou vojnou. „Dokážeš si predstaviť, že by niekto toto spravil Notre-Dame? Ako by sme sa cítili?“ pýtali sa niektorí.

Živelná katastrofa, samozrejme, nie je ani zďaleka to isté ako cielené zničenie duchovného srdca civilizácie. V porovnaní s tým a s akútnou klimatickou krízou sa pondelňajší požiar v parížskej katedrále zdá len ako kozmetická chybička na tvári nášho inak "spravodlivého sveta“.

Viac ako „len“ stará budova

No predsa: pohľad na plamene olizujúce veže jednej z najslávnejších kresťanských stavieb sveta spôsobil všade taký šok, že len málokto sa zmohol na plač. Vzápätí sa začali valiť apokalyptické úvahy a reakcie, z ktorých každá bola len jedným z uhlov nastaveného zrkadla.

Z konzervatívnych katolíckych kruhov zazneli úvahy o treste za republikánske hodnoty, ktoré vraj spôsobili súčasný morálny a kresťanský úpadok Francúzska a Európy, neskôr sa dostavila aj kritika oplakávania „starej búdy“, hlavne na základe toho, že niekoľko milionárskych rodín okamžite „pustilo chlp“, zatiaľ čo na ubúdajúce koralové útesy a dažďové pralesy kašle.

Na Slovensku sa rozšírilo aj reptanie, prečo by sme mali prispievať na obnovenie „cudzej pamiatky“, keď vlastné kultúrne dedičstvo si celkom systematicky ničíme.

Hoci si aj ja myslím, že požiar v chráme Notre-Dame nemôže mať na planétu taký široký devastačný vplyv, ako len nedávne zvolenie Donalda Trumpa za prezidenta USA a jeho priateľstvo s brazílskym „bojovníkom“ s amazonským pralesom Jairom Bolsonarom, súhlasím s americkým spisovateľom Chrisom Knappom: podľa neho bola čo i len predstava zániku parížskeho kostola rovnako hrozná ako to, že sa Trump stane prezidentom – a preto nemožná.

Ale akékoľvek bagatelizovanie, deklasovanie na „starú búdu“ či „len stavbu“ v mene iných, hoci aj oveľa závažnejších svetových kríz; spochybňovanie potreby jej rekonštrukcie preto, že sa nám nepáči, ako si peňažnými darmi na jej opravu bohatí ľudia kupujú odpustky za svoj leví podiel na hladomore a stúpajúcej hladine svetového oceána, nie je na mieste.

Popieralo by to význam historických pamätníkov, ktoré sú tu predovšetkým na to, aby nám pripomínali, že nič z toho, akí sme dnes, sa nedeje bez toho, akí sme boli. Popieralo by to aj zmysel iných, pre samotné prežitie ľudstva možno zásadnejších bojov. A len ak nezanevrieme na túto pamäť so všetkým, čo obsahuje, budeme si môcť poradiť s neistotou, ktorá charakterizuje našu tranzitnú súčasnosť.

V jednej stavbe celá pamäť ľudstva

Samotná stavba chrámu Notre-Dame trvala takmer dve storočia, od roku 1163 do roku 1345, ale prvý kameň vraj položil už Karol Veľký, na miestach osídlených dávno pred rímskym starovekom. Jej vzniku bránili vojny, epidémie, cirkevné sváry, technické problémy.

V okolí staveniska sa vymenilo aspoň päť pokolení, prišli nové vplyvy, nové módy. Podľa Huga sú však veľké stavby tak ako veľké pohoria dielom dlhých vekov. Umenie sa často zmení, prv než sú dokončené, ale ony pokojne pokračujú ďalej v duchu zmeneného umenia.

Asi nikto nepreslávil Chrám Matky Božej v...
Asi nikto nepreslávil Chrám Matky Božej v Paríži viac ako Victor Hugo. Autor: Wikipedia / Étienne Carjat: portrét Victora Huga z roku 1876

Nové umenie sa zmocní stavby tam, kde ju práve nájde, zaštepí sa do nej, prispôsobí ju, rozvíja podľa vlastnej fantázie a ak môže, dokončí ju, bez zmätkov, bez násilia, bez odporu. „Je to vrúbeľ, ktorý sa ujal, miazga, ktorá prúdi, nový výhonok, ktorý vyklíčil,“ píše Hugo.

Často sa v tom niekoľkorakom spájaní rozličných umeleckých slohov, ako po sebe nasledujú v rozličných výškach jednej historickej stavby, odrážajú celé dejiny ľudstva. Človek, umelec, jednotlivec sa stráca v týchto obrovských anonymných hromadách; „ľudský duch sa v nich zhromažďuje a ony ho obsahujú“.

Len vďaka tomu duchu dokážu gotické klenby odolávať trom druhom základných poškodení: času, politickým a náboženským prevratom, prchavej móde. Každá stena nie je len stránkou z dejín krajiny, ale zároveň aj stránkou z dejín vedy a umenia.

La vie est belle

Všetci poznáme parížsky chrám Notre-Dame. Aj tí, ktorí ho nikdy nenavštívili. Aj tí, pre ktorých je hlavým symbolom sna o Paríži. Je to poéziou najospievanejšie európske mesto, cieľ každého umelca aj filozofa, miesto, kde sa veľakrát rozhodlo o politickom smerovaní celého sveta a o podobe európskeho myslenia.

„Paris n'est pas un rêve“ – Paríž nie je sen, hlásal nápis na ktoromsi parížskom múre, keď som tam prišla prvýkrát, a ťažko nesúhlasiť: Paríž nie je len sen. Mnohokrát doň barbarsky zaryli vášniví modernizátori, vypäté výhybky v myslení vyvolávali krutosť a nespravodlivosť v politických čistkách nových poriadkov, cirkevné hierarchie sa tu s nepoddajnými silami slobodného ducha vyrovnávali podobne kruto ako jakobíni so svojimi odporcami počas hrôzovlády na konci Francúzskej revolúcie.

Priveľmi biely, s priveľmi sivou oblohou, pre niekoho priveľmi chaotický, pre iného priveľmi ležérny alebo protirečivý.

Spomínam si, ako som po jednej demonštrácii kráčala z Bastily smerom k Notre-Dame s francúzskymi Alžírčanmi, zhovárajúc sa o tom, ako počas alžírskej vojny Francúzi v Paríži krvavo potlačili pokojnú demonštráciu Alžírčanov. Telá mnohých ešte dlho potom vyplavovala Seina, cynizmus bol ponižujúci. Opýtala som sa, ako sa s takým vedomím žije, hľadiac na rieku v meste, kde sa toto stalo ich príbuzným. „Nie je to ľahké,“ znela odpoveď, ale – gestom ruky človek ukázal na katedrálu, pred ktorou sme zastali – „la vie est belle.“ Život je krásny.

„Čas je slepý, človek je hlúpy“

Vášnivý obhajca starej architektúry Victor Hugo však mohol byť čímkoľvek, len nie konzervatívnym obhajcom cirkevných alebo štátnych dogiem. Prvoradým úmyslom, ktorý sleduje v románe Chrám Matky Božej, nie je príbeh Quasimoda, Esmeraldy, kňaza Clauda Frolla a krvavé stredoveké divadlo na námestí de Greve.

To len prostredníctvom ich príbehu spisovateľ poukazuje na aspekty sociálne a potrebu oslobodenia sa z tmárstva, vo svete rozbiehajúcej sa modernizácie a zavrhovania minulosti upozorňuje na to, čo je z tej minulosti – často nespravodlivej, krutej a tmárskej – je hodné, ba priam životne dôležité uchovávať aj pre súčasnosť a budúcnosť.

Architektúra, ktorá vyrástla na ostrove...
Architektúra, ktorá vyrástla na ostrove podobnom veľkej lodi, čo uviazla na plytčine uprostred Seiny, je, slovami Victora Huga, priamym spojením s rímskou a gréckou antikou. Autor: SITA/AP, Thibault Camus

Hlavnou postavou románu je katedrála Notre-Dame. Viac ako čas a revolúcie jej podľa neho v jeho časoch uškodili „akadémie“, školení odborníci oháňajúci sa opovrhnutím k dejinám, ktorí stredoveké modly nahradili bezútešnou, vyčerpávajúco nevkusnou modlou pokroku. „Katedrálu vytvorili Vandali,“ píše Hugo, „a nakoniec ju zničia murári mylne sa označujúci za architektov.“

Hugovi sa nakoniec podarilo milovanú stavbu zachrániť a zásadne sa pričinil o jej veľkú rekonštrukciu podľa pôvodných kánonov. Scéna požiaru, ktorú evokuje, je v jeho knihe symbolickým trestom za hlúposť, s akou ľudia, plní dogiem, dokážu prehliadať utrpenie svojich blížnych.

Pohľad do zrkadla

„V achátom svätovítskych zdesený vidíš svoje vlastné rysy / na smrť si smutný bol v deň, keď seba v nich objavil si…,“ píše Guillaume Apollinaire o Prahe v najslávnejšej básni Pásmo, skôr ako sa v nej zas vráti do Paríža. Slová venované Chrámu sv. Víta teraz priezračne vystihujú údiv, s akým sa Parížania v pondelok večer dívali na acháty notredamské zahalené v skutočných, nie románových plameňoch.

Ľudia neplakali, len v zhrození hľadeli, pretože nemožné sa zas raz stalo skutočným. Možno sme v nich mnohí skutočne uzreli svoje vlastné črty, a to vydesenie bolo smrteľné. Veľmi veľa ľudí má spojené s Chrámom Matky Božej v Paríži prežívanie, trebárs len podvedomé, ako jeho slávny hrbatý zvonár: Vráskavá katedrála je ich pancierom, je im kolískou, hniezdom, domovom, vlasťou, celým svetom, Paríž oceánom. Mnohí ju – podobne ako iné veľké či menšie staré sakrálne diela (ktoréhokoľvek náboženstva) – milujú pre „mýtus a zmysel, ktorý v sebe taja, pre symbol, pre záhadu večne predkladanú ľudskému rozumu“.

Nebolo v tom žiadne protirečenie, ak modliaci sa dav spieval Ave Maria, a do toho viala francúzska republikánska zástava. O každej jednej veľkej sakrálnej pamiatke ľudstva sa dá povedať, že vypovedá o moci, pokrytectve, bolesti a ponížení, rovnako tak je však neodškriepiteľným dôkazom ľudského zmyslu pre prekonávanie vlastných hraníc a vytváranie trvalej krásy. Je v nej ukryté všetko, a preto to tak bolí. Ale – život je krásny, a z bolesti je lepšie sa poučiť.

TV Pravda: Notre-Dame dostane dubové drevo z čias Ľudovíta XIV.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Francúzsko #požiar v Notre-Dame
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku