Čínštinu a sinológiu začal študovať v roku 1988 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Boli sme spolužiaci a Martin Slobodník bol vynikajúci študent. Prezradil nám, že jedným z dôvodov, prečo si vybral tento odbor, bol aj fakt, že oproti vtedajšiemu socialistickému Československu panoval vo vtedajšej Číne pomerne liberálny režim. Sloboda, humanizmus, ľudské práva a slušne spravovaná spoločnosť boli jeho celoživotným krédom a poslaním.
Počas štúdia absolvoval dvojročný študijný pobyt (1991 – 1993) na prestížnej Pekinskej univerzite. Už vtedy sa v ňom prebudil záujem o Tibet a tibetskú kultúru. Navštevoval kurzy tibetského jazyka, chcel spoznať tento civilizačný okruh priamo od Tibeťanov, a hlavne z primárnych tibetských prameňov. Nebolo to jednoduché, nepracoval s bežnými materiálmi, ale so zvedavosťou jemu vlastnou získaval cenné dokumenty a výpovede v kontexte, akým vnímajú Tibeťania sami seba a svoju prastarú kultúru a náboženstvo.
Opakovane navštevoval kláštor Labrang, jeden z najvýznamnejších chrámov najvplyvnejšej školy tibetského buddhizmu Gelukpa, nachádzajúci sa v okrajovej, severovýchodnej časti Tibetu, na území s historickým názvom Amdo, v dnešnej čínskej provincii Kan-su. V rámci doktorandského štúdia študoval dva roky tibetológiu na univerzite v Bonne a realizoval viacero terénnych výskumov v severovýchodnom Tibete. Samozrejme, rovnako intenzívne študoval čínštinu, a to nielen jej súčasnú podobu, ale venoval sa aj štúdiu klasickej a stredovekej podoby tohto jazyka. Do hĺbky spoznával čínske dejiny, kultúru či literatúru. Mohol sa tak venovať výskumu dejín Číny v širokom kontexte, i v kontexte čínsko-tibetských vzťahov.
***
Po skončení štúdií pracoval v Ústave orientalistiky Slovenskej akadémie vied a od roku 2000 až po jeho nečakaný skon pôsobil na Katedre východoázijských štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Pôsobil ako vedúci katedry, kým v roku 2013 nenastúpil na post prodekana fakulty a, žiaľ, iba na veľmi krátko na post dekana, vo februári 2019.
Vedecky sa venoval dejinám Číny, čínsko-tibetským vzťahom, náboženstvám v modernej Číne, ale jeho bádateľský zámer bol oveľa širší. Zaoberal sa aj aktuálnym vývojom v Čínskej ľudovej republike a na túto tému napísal mnoho článkov a komentárov, obracajúc sa na slovenského čitateľa, ale aj vo svetových jazykoch, orientujúc sa na medzinárodnú vedeckú komunitu. Z hlbokého vnútorného presvedčenia kritizoval kroky čínskej vlády, ktoré vnímal ako nedemokratické a odporujúce princípom slobody jedinca či národa, ktoré on sám tak úprimne vyznával.
Svojej najväčšej vedeckej vášni venoval dve vedecké monografie (v rokoch 2007 a 2011) a dve odborné publikácie (v rokoch 1996 a 2013). Keď píšem tieto riadky, predstavujem si kolegu Martina Slobodníka na prezentácii jeho spoločnej knihy s Pavlom Breierom Labrang – svet tibetského kláštora. Usmievavý Martin, v dobrej nálade, ktorý svojím inteligentným humorom a pútavým rozprávaním o knihe očaril každého. A študenti prišli v tričkách s nápisom "I love Martin Slobodník“, ktoré si dali špeciálne vyrobiť na túto príležitosť.
***
Tibet mal Martin úprimne rád. Nikdy neskĺzol k povrchnému a schematickému videniu faktov a udalostí. Kniha ponúka jedinečné svedectvo o vyše tristoročnej histórii Labrangu, jedného zo šiestich najvýznamnejších kláštorov tibetského buddhizmu, aj o jeho premenách za posledných dvadsať rokov. Novátorské dielo v slovenskej knižnej kultúre, ktoré mimoriadne fundovaným spôsobom odkrýva na príbehu kláštora históriu, kultúru a náboženstvo Tibeťanov, bez idealizovania obrazu Tibetu či, naopak, nadradenosti orientalizmu. Kniha tiež načrtáva problematiku napätia medzi modernizačnými tlakmi a snahou Tibeťanov zachovať si náboženské a kultúrne tradície v rýchlo sa meniacom globalizovanom svete.
Číne Martin Slobodník rozumel pohľadom erudovaného vedca, fakty hodnotil s kritickým odstupom. Mal rád čínsku literatúru, keď mal čas, prekladal poviedky či dokonca poéziu z čínštiny a tibečtiny. V prvom rade sa však venoval dejinám, to ho bavilo najviac.
Bádanie si nikdy neuľahčoval, názory iných vedcov chcel mať podložené originálnymi textami a dokumentmi, čo je v kontexte čínskeho jazyka obzvlášť ťažké, pretože v čínštine bola a ešte aj v súčasnosti je mimoriadne veľká diskrepancia medzi písaným a hovoreným jazykom. Navyše historické texty či dokumenty, ktoré tradične v Číne patrili k „vysokej literatúre“, boli zapisované v špecifickom knižnom, de facto umelo vytvorenom ozdobnom jazyku, ktorý bol ťažko dešifrovateľný aj v dobe svojho vzniku. Martin Slobodník ich dokázal čítať vďaka dlhoročnému štúdiu takýchto textov. Aj preto je jeho prínos pre slovenskú sinológiu taký významný. Čítal a analyzoval historické texty, často málo známe, získané v lokálnych archívoch alebo zabudnutých knižniciach. Jeho práce vychádzali v angličtine, čínštine či nemčine a bol medzinárodne uznávaným odborníkom.
***
Z jeho tváre často žiaril šibalský a zároveň tajomný úsmev. Mali sme ho radi všetci – kolegovia aj študenti. Študenti ho obdivovali, tešili sa na jeho prednášky, veľa sa od neho naučili a tiež vedeli, že nikdy nemystifikuje – ak niečo nevedel, tak povedal, že to nevie. Mali v ňom istotu, že to, čo hovorí, je prefiltrované jeho nesmiernou fundovanosťou a vedeckou poctivosťou. Zároveň bol milý, zábavný a jeho inteligentný humor bol povestný.
Bude nám všetkým veľmi chýbať. Slovenská sinológia a tibetológia stráca svoj klenot, kolegovia a študenti strácajú múdreho a rozvážneho kolegu a učiteľa s neodmysliteľným inteligentným úsmevom. Martin, odišiel si, ale my vieme, že tu budeš stále s nami.
Autorka, Prof. Jana Benická je vedúcou katedry východoázijských štúdií na FiF UK v Bratislave a riaditeľkou Konfuciovho inštitútu UK.