Štefánik zavŕšil ozbrojený boj štúrovcov za slobodu

, 26.04.2019 06:00
M. R. Štefánik, koruna, bankovka
Pred zavedením eura na Slovensku bol portrét M. R. Štefánika na bankovke s najvyššou hodnotou.

Milan Rastislav Štefánik je stelesnením príkladu, že proces sebauvedomovania slovenského národa, ktorý vyústil do vytvorenia spoločného štátu s Čechmi, mal svoju logickú postupnosť i gradáciu.

Pochádzal z dynastie evanjelických farárov. Pavel Štefánik prvý prišiel na faru v Krajnom po vydaní Tolerančného patentu cisárom Jozefom II. Po 45 rokoch ho vystriedal syn Pavel II., ktorý spolu s Jozefom M. Hurbanom bojoval proti pliage alkoholizmu zakladaním spolkov miernosti. Oženil sa s Ľudovítou Máriou Šulekovou, sestrou účastníkov povstania v meruôsmom roku. Viliama popravili maďarskí gardisti v septembri 1848 pri Hlohovci a Ľudovít Jaroslav zomrel na choleru väznený v komárňanskej pevnosti.

Rodinná tradícia nepustila

Milanov otec Pavel III. od roku 1870 až do smrti 15. apríla 1913 pôsobil ako prvý protestantský kňaz v kopaničiarskej dedinke Košariská. Išlo o veľmi vzdelaného muža, počas silnejúcej maďarizácie ho šikanovali i s celou rodinou ako údajného pansláva. Otec Milanovej matky Albertíny – Samuel Jurenka – bol kapitánom hurbanovských dobrovoľníkov, v septembri 1848 zabezpečil priestor pre predstaviteľov Slovenskej národnej rady na Myjave v dome u vdovy Kolényovej.

Do takejto rodiny prišiel 21. júla 1880 Milan Rastislav. Pretože Hurban bol krstným otcom jeho otca, často ich na košarištianskej fare navštevoval. Traduje sa, že mu malý Milan sedával na kolenách. Akoby bol Štefánik aj takto symbolicky predurčený dokončiť boj štúrovcov (aj ozbrojený) za práva slovenského národa. Cesta k tomu však nebola priamočiara.

Štefánik v učení vždy vynikal. Aj preto už od strednej školy dostával prospechové štipendiá, bez ktorých by pre chudobné pomery v rodine sotva nadobudol univerzitné vzdelanie v Prahe a Zürichu. Najprv sa rozhodol pre štúdium stavebného inžinierstva, potom prestúpil na filozofickú fakultu, na ktorej promoval z astronómie.

V stovežatom meste sa zapojil do činnosti spolku Detvan, v ktorom pôsobili študenti zo Slovenska. Keď ho však medik Vavro Šrobár presviedčal, aby sa pustil do politiky, odmietol to tvrdením, že svojmu národu chce pomáhať prostredníctvom ve­dy.

M. R. Štefánik

  • Narodil sa 21. júla 1880 do početnej rodiny evanjelického farára Pavla Štefánika v Košariskách.
  • Stredoškolské štúdium zavŕšil roku 1898 v Sarvaši maturitou s vyznamenaním.
  • Vysokoškolské vzdelanie v odbore astronómie získal v Prahe, v októbri 1904 bol promovaný za doktora filozofie.
  • Na jar 1905 sa mu v Paríži podarilo zoznámiť so slávnym astronómom J. Janssenom, u ktorého potom pracoval.
  • Viedol výpravy zamerané na pozorovanie vesmírnych javov v Španielsku, Turkestane, severnej Afrike, Tichomorí a Brazílii. Za pôsobenie v Ekvádore a na Galapágoch mu francúzska vláda udelila kríž rytiera Čestnej légie.
  • Po vypuknutí „Veľkej vojny“ nastúpil na západný front, kde zaviedol efektívnu meteorologickú službu, čím si vyslúžil pozornosť najvyšších činiteľov Francúzska.
  • V decembri 1915 nadviazal úzku spoluprácu s T. G. Masarykom a E. Benešom. Presadil vytvorenie reprezentatívneho orgánu zahraničného odboja – Česko-Slovenskej národnej rady.
  • Cestoval do Talianska, Rumunska, Ruska a USA, kde získal súhlas na zakladanie vojenských jednotiek zo slovenských a z českých zajatcov, resp. z tamojších krajanov.
  • Nasadenie légií, obrat vo vojne na jar 1918 a Štefánikova diplomatická aktivita primali krajiny Dohody, že podporili vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov.
  • Vyhlásenie ČSR ho zastihlo na ceste na Sibír, kde zreorganizoval velenie légií. Po krátkom pobyte v Paríži a Ríme zahynul 4. mája 1919 pri návrate do vlasti počas leteckej tragédie v Ivanke pri Dunaji.

Napĺňajúce sa predsavzatia

Ambície vydať sa na vedeckú dráhu v centre svetovej kultúry Paríži sa mu ako všetky ďalšie predsavzatia darilo napĺňať veľmi rýchlo. Akademické ocenenia sa hrnuli, francúzska vláda ho vyznamenala krížom rytiera Čestnej légie. Vedu – meteorológiu – úspešne využil ako pilot na západnom fronte po vypuknutí prvej svetovej vojny.

Cieľavedomosťou, mimoriadne všestranným vzdelaním, oduševnením a emociálnou, no súčasne exaktnou argumentáciou získaval priazeň generálov, maršalov, premiérov i monarchov. Okolo drobného, chorľavého Slováka sa objavovalo i viacero vplyvných žien. Z nich sa najviac zaslúžila o Štefánikovu raketovú kariéru Claire de Jouvenel. Keď sa jej prišiel poďakovať do Paríža za to, že sa na jej príhovor po návrate zo srbského frontu liečil v elitnej nemocnici v Ríme, spýtala sa ho, čo ešte môže preňho urobiť. A Štefánik na ňu osudovo zapôsobil odpoveďou: „Pomôžte mi oslobodiť môj národ.“

Nová vláda Talianska, ktoré sa po vojenských porážkach zmietalo v hlbokej morálnej kríze, 21. apríla 1918 ako prvá uznala budúci spoločný štát Čechov a Slovákov. A to i vďaka tomu, že jej predsedu Vittoria E. Orlanda dojal Štefánik k slzám výrokom: „My vás žiadame iba o to, aby naši vojaci mohli prelievať krv za slobodu svojej vlasti!“

Keď sa Štefánik 13. decembra 1915 v Paríži prvýkrát stretol s Edvardom Benešom (Tomáša G. Masaryka už spoznal počas pražských štúdií), pochopil, že osvetovými článkami o postavení národov ujarmených v Rakúsko-Uhorsku, deklaráciami bez politického krytia a neformálnymi kontaktmi s francúzskymi úradníkmi tretieho rangu Česi a Slováci slobodu nenadobudnú. Presadzoval, aby sa celá „zahraničná akcia“ preniesla na podstatne vyššiu úroveň.

Vzápätí ho na odporúčanie madam de Jouvenel prijal premiér Aristide Briand, u ktorého vybavil stretnutie s Masarykom. Profesor dovtedy pôsobil v Londýne, no brány vlády jeho veličenstva ostávali pred ním zavreté. Štefánik inicioval vytvorenie reprezentatívneho politického orgánu Česko-slovenskej národnej rady a jej podriadené vlastné vojsko, ktoré bude bojovať proti Ústredným mocnostiam – Nemecku a Rakúsko-Uhorsku.

Kto je podľa vás z týchto desiatich osobností Najväčší Slovák?

O hraniciach rozhodli légie

Až do jari 1918 západné veľmoci odmietali rozbite habsburskej ríše, dokonca s ňou viedli tajné rokovania o prímerí. Postoj zmenili, až keď sa ukázalo, že sa cisársku Viedeň nepodarí vymaniť spod vplyvu pruských militaristov v Berlíne.

Ak chceli Česi a Slováci dosiahnuť nezávislosť, nemohli sa hrať na mierotvorcov. V ich bytostnom záujme sa vojna musela dotiahnuť do víťazného konca s tým, že budú stáť na strane Dohody. Dalo sa to dokázať iba bojovým odhodlaním desaťtisícov mužov v légiách. Tí v čase, keď sa na európskych frontoch rozhodovalo o každom metri postupu vpred, zakrátko získali pod kontrolu celú Transsibírsku magistrálu. Svet pri pohľade na mapu onemel od úžasu.

Komunistickí ideológovia nedokázali Štefánikovi odpustiť, že legionári obrátili zbrane i proti boľševikom. Sovieti však uzavretím potupného Brest-litovského mieru s nemeckým cisárstvom zradili spojencov. Ústredným mocnostiam umožnili presun armád na západný a taliansky front, čo bolo v príkrom rozpore aj so základnými cieľmi česko-slovenského odboja.

Keď Európania oslavovali koniec vojny, v Rusku sa ďalej bojovalo. Na mierovej konferencii v Paríži sa rozhodovalo o nových štátoch a o ich hraniciach. Tie na južnom Slovensku ešte neboli definitívne stanovené. Štefánik dobre odhadoval následky toho, ak by sa legionári na Sibíri dopustili neuváženého kroku. Preto sa tam ponáhľal hasiť oheň. Triumfálny návrat do vlasti musel odložiť o niekoľko mesiacov. Ako sa ten skončil 4. mája 1919 nad Ivankou pri Dunaji, vieme. Ale to je už iná kapitola.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#M. R. Štefánik #Najväčší Slovák
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku