Nesporne M. R. Štefánik patrí k najhorúcejším kandidátom, a tak priama otázka: Považujete ho za najvýraznejšiu osobnosť slovenských dejín?
Ak začnem merať kritériom, čo všetko niekto zo Slovákov urobil pre svoj národ a náš štát, tak mi z toho vychádzajú dvaja: Štúr a Štefánik. Ľudovít Štúr postavil národ na nohy a s najbližšími druhmi ho aj stmelil, zjednotil spisovným jazykom. Štúr a štúrovci boli zároveň hlavnými aktérmi ozbrojeného boja za národné práva. Štefánik doviedol tento zápas do podoby štátu, ktorý Slovákom priniesol záchranu i budúcnosť. A rovnako ako štúrovci bol Štefánik aj proti doprosovaniu sa vrchnosti, akým desaťročia trpela slovenská politika. Vzťah medzi ním a štúrovcami mi pripomína zlatú mincu národa. Na jednej strane je vyrazený Štúr a na druhej Štefánik.
Štefánik bol všestrannou osobnosťou. Národovec, vedec, bádateľ, vojak, diplomat… Čo si na ňom najviac ceníte?
Hlavných dôvodov je hneď niekoľko. Tým prvým je etablovanie sa vo francúzskej vedeckej komunite a v spoločnosti. Za mimoriadne služby pre Francúzsko ho ešte pred vstupom krajiny do prvej svetovej vojny odmenili prestížnym radom Čestnej légie. Počas komplikovaného desaťročného pôsobenia v cudzine si však Štefánik vždy zachoval vlasteneckú výbavu z rodného domu a kraja. Cieľavedome všetko podriaďoval tomu, aby sa stal vedcom. Keď ho Vavro Šrobár lákal do aktívnej politiky, odpovedal mu: „Ja chcem národu pomôcť vedou.“
Ako dal počas pôsobenia v zahraničí o sebe vedieť, odkiaľ pochádza a kam patrí?
Jeho vedeckí priatelia ho poznali ako príslušníka zomierajúcej pospolitosti v Hungárii. Keď počas vojny prišlo na pretras spojenectvo Čechov a Slovákov, tak sa ho pýtali, či Česi sú nejaký nový slovenský kmeň v Rakúsku. Vlastenecký gén, ktorý Štefánik v sebe nosil, sa prejavoval i v jeho nazeraní na prístup k vojne. Bolo mu jasné, že veľký ozbrojený konflikt sa stáva vhodnou príležitosťou pre utláčané národy. Bol francúzskym občanom, ktorého hlavnou povinnosťou bolo poraziť Nemecko a Rakúsko-Uhorsko. Iba tadiaľ mohla viesť cesta k oslobodeniu porobených národov. Dobre vedel, že Slováci nemajú na to dosť síl, a preto staval na životne dôležitom a strategickom spojenectve s Čechmi.
Na rozdiel od starnúceho T. G. Masaryka a úradujúceho E. Beneša sa Štefánik na jednotlivých frontoch vojny osobne zúčastňoval, a to aj napriek vážnym zdravotným problémom. Nepochybne aj tento fakt je jedným z ďalších vašich kritérií, však?
Presne tak. Neraz riskoval život. Odhodlaním a energickosťou si takisto získal dôveru najvyšších francúzskych veliteľov. Paradoxne Štefánik, ktorý pred rokom 1914 nechcel vstúpiť do politiky, počas vojny ako raketa vystrelil do najvyšších kruhov, a to nielen vojenských, ale aj politických. Neskôr mnohí českí a slovenskí činitelia nemohli stráviť, že sa tento „apolitik“ ocitol a dokonca žiaril na nebi svetovej politiky. Štefánik sa s výnimkou prezidenta USA a britského premiéra stretol s predstaviteľmi hierarchie mnohých štátov, ktoré boli súčasťou bloku Dohody.