Bilancovanie. Európskou úniou sme aj my

, 30.04.2019 06:00
vlajky, hrad, bratislava, slovensko, eú,...
V EÚ sme súčasťou prijímania rozhodnutí. A to je viac, než v čo sme mohli po väčšinu svojej histórie vôbec dúfať. Autor:

Tak čo, oplatilo sa? Koľko nám toho Európa za pätnásť rokov priniesla a koľko vzala? Keď si to nespočítame, ako máme vedieť, či sa netreba pobrať zas o dom ďalej? Bude to ťažké počítanie. V prvom rade, s čím by sme porovnávali?

Jedným z najrozšírenejších mýtov o Európskej únii nie je ten o zakrivených uhorkách. Dokonca v ňom ani nevystupuje Rothschild a blúznenia o sprisahaniach. Je ním predstava, že výhodnosť členstva v EÚ môžeme určiť účtovnou operáciou: na jednu stranu prínosy, na druhú náklady, výsledkom je čistá bilancia. Ostali sme v červených číslach? Smola. Načase sa poobzerať po inom „civilizačnom ukotvení“. Je výsledok pozitívny? Fajn, len tak ďalej. Hlavne nedoplácať.

Rozprávka o slovenskom Švajčiarsku

Bude to ťažké počítanie. V prvom rade, s čím by sme porovnávali? S minulosťou nie. Ak by sme v roku 2004 nevstúpili do EÚ, čas by predsa nezastal. Slovensko by sa vyvíjalo ďalej. Niekto možno verí, že by sa stalo „stredoeurópskym Švajčiarskom“ – neutrálnou, prosperujúcou krajinou, ktorá môže využívať niektoré výhody integrácie (jednotný trh), no nemusí prijímať všetky záväzky.

Nechajme nateraz bokom nuansy vzťahu EÚ a Švajčiarska, ktorý vôbec nie je takou jednoznačnou idylkou. Problém je inde. Slovensku pomohlo členstvo v Európskej únii aspoň čiastočne stabilizovať vnútropolitickú situáciu. Jeho formálne i neformálne limity zabránili aspoň najhorším spôsobom zneužívania moci.

Hospodársky rast nepriniesol prosperitu všetkým. No to nie je ani tak problém rastu, o ktoré sa pričinilo aj členstvo v únii, ako skôr prerozdelenia jeho výsledkov. A korupcie, zneužívania verejných zdrojov, politicko-oligarchických kamarátšaftov. Bolo by to mimo EÚ iné? Asi ťažko. Skôr koláč, ktorý by sa delil, by bol menší.

Omnoho tenší by bol aj „vankúš“, ktorý dnes tlmí najtvrdšie dôsledky zlyhávania Slovenska ako štátu. Financovanie základných vecí, ako ciest, opráv škôl či čističiek, by sme nedokázali sanovať z európskych peňazí. Mladí ľudia by mali menej možností študovať na prestížnych európskych univerzitách, Slováci pracujúci v zahraničí by čelili väčším prekážkam a tak ďalej.

Slovenské Švajčiarsko? Ťažko. Skôr Moldavsko. Chudobná, ekonomicky i politicky nestabilná krajina, ktorá sa snaží dostať aspoň šancu na budúce členstvo, ale zatiaľ bezúspešne.

My a oni

O Bruseli sme si zvykli premýšľať ako o čomsi cudzom, z čoho treba čo najviac uchmatnúť a čo najmenej mu dať. Koniec koncov, túto predstavu radi šíria viacerí politici, a vôbec nie len z nacionalistického tábora.

Žiadna jasná hranica medzi „nami“ a „Bruselom“ však neexistuje. Sme súčasťou Európskej únie. Naše inštitúcie, politici, sa podieľajú na tvorbe európskych rozhodnutí a ich uplatňovaní na Slovensku. Vytvárajú podmienky, ktoré pomáhajú využívať príležitosti (alebo bránia ich využívaniu), ktoré európska integrácia prináša.

Nie vždy nám tie rozhodnutia musia vyhovovať. To je cena kolektívnych rozhodnutí. Nie je to však dôvod vykrikovať o bruselskom diktáte a žiadať vystúpenie.

Európska únia sa vyvíja. Reaguje na zmeny vonkajšieho prostredia – zmeny klímy spôsobené ľudskou činnosťou, bezpečnostné hrozby, technologický vývoj… aj na požiadavky vychádzajúce zvnútra. Nie vždy správne, často pomaly, a nikdy nie tak, aby s tým bol spokojný každý. No v každom prípade sme súčasťou prijímania rozhodnutí. A to je viac, než v čo sme mohli po väčšinu svojej histórie vôbec dúfať.

Bublina

Slabinou diskusií o EÚ (vrátane tých „bilancujúcich“) často je, že prebiehajú v bubline ľudí, pre ktorých je európska integrácia povolaním. Pracujú s ňou v inštitúciách. Hovoria o nej na konferenciách. Píšu v novinách.

Zjednocujúcu sa Európu nemožno redukovať na stovky výborov stretávajúcich sa v labyrintoch inštitúcií. Ani medzistranícke prestrelky o to, kto je lepším Európanom. Či skeptickejším „eurorealistom“. Sú to len niektoré z jej vrstiev. A určite nie tie najdôležitejšie.

Európska únia to sú aj štyri milióny mladých ľudí, ktorí mohli cez program Erasmus študovať na univerzite v inej európskej krajine. A ďalších päť miliónov zamestnancov, stážistov, učiteľov či dobrovoľníkov, ktorí takto získali skúsenosti v zahraničí – aj mimo Európy. Je to milión detí, ktoré sa, vraj, vďaka takýmto výmenám narodili.

Realitu európskej integrácie tvoria milióny Európanov, vrátane Slovákov, ktorí cestujú cez prakticky neexistujúce hranice. Dobrovoľne, pod tlakom okolností, za prácou či len tak… No najmä voľne.

A tvorí ju kontinent, z ktorého politické konflikty možno nevymizli. No pre väčšinu jeho územia sa z vojenských zákopov preniesli na rokovania spoločných inštitúcií. Nezabíjame sa pre sporné územia. Hádame sa o tom, za akých podmienok môžu naši kamionisti prevážať tovar v Nemecku. A to je, v historickej perspektíve, riadny pokrok.

Sto kilogramov mieru

Najdôležitejšie prínosy európskej integrácie nemožno premeniť na „eurá“. Mier, politická stabilita, otvorené hranice a mnoho ďalších výsledkov európskej integrácie prispievajú k tomu, že vedieme kvalitnejší, šťastnejší život.

Význam, ktorý im pripisujeme, je však vždy subjektívny. Koľko „kilogramov mieru“ nám priniesla EÚ? Dokážeme ich porovnať s množstvom „litrov suverenity“, ktoré nám vraj vzala? Dôležitosť „mieru“ vnímame aj podľa toho, ako veľmi sa cítime byť ohrození vojnou. Prípadne, čo vieme o živote ľudí počas vojny – sprostredkovane, z rozprávania starých rodičov, z médií či z toho, čo sa učíme v škole.

Nezostáva, než pozrieť sa na výsledky členstva v EÚ iným spôsobom.

Využité a premárnené príležitosti

Vráťme sa k spomínaným limitom „bilancovania“. Európska integrácia je procesom vo vývoji. Sme jeho súčasťou, meniacu sa podobu EÚ môžeme ovplyvňovať. Dáva príležitosti, že problémy môžeme premeniť ich riešením na plusy: vďaka dobrým rozhodnutiam, dobrým vnútroštátnym zákonom a pravidlám, vlastnej iniciatíve. Šance však možno aj premrhať.

Riziká sa môžu zmeniť na mínusy: ak nebudeme konať, ak sa rozhodneme nesprávne. Zvládnuté riziko sa zas môže zmeniť na výhodu, prínos pre nás i celú úniu.

Pozrime sa na voľný pohyb pracovnej sily. Napriek tým pár tisíckam Ukrajincov a Srbov, ktorí k nám prišli hľadať prácu, je Slovensko dlhodobo krajinou ekonomickej emigrácie. Vstup do EÚ zásadne zvýšil možnosti hľadať si prácu v zahraničí (najmä po tom, čo posledné krajiny zrušili prechodné opatrenia, ktorými si chránili trhy práce).

Právo zamestnať sa kdekoľvek v únii, za rovnakých podmienok ako „domáci“, dnes využíva asi 300-tisíc Slovákov. Niektorí cestujú za prácou na pár týždňov, iní sa v zahraničí usadili prakticky natrvalo.

Štatisticky sú to väčšinou mladší ľudia, s vyššou kvalifikáciou či vzdelaním. V zahraničí hľadajú vyššie platy či lepšie podmienky na profesionálny rozvoj. Pre Slovensko je to rizikom: prichádzame o kvalifikovaných pracovníkov. V niektorých sektoroch už cítiť ich nedostatok. Ak to nedokážeme riešiť, ohrozujeme náš budúci hospodársky rast.

Pracovná migrácia je však rovnako príležitosťou. Vytvára tlak na zvyšovanie miezd na Slovensku, zlepšovanie pracovných podmienok. Kvalifikovaní ľudia, so skúsenosťami, sa môžu vrátiť – ak budú vidieť šancu na rozvoj svojich talentov. V krajine, ktorej potenciál nebrzdí korupcia a klientelizmus.

Liek na rozčarovanie

Náš kút európskeho kontinentu prechádza ťažkým obdobím. Vláda politikov, pre ktorých je verejný úrad len pokračovaním biznisu, nie službou verejnosti, prináša rozčarovanie. K moci sa hlásia nacionalistickí a extrémistickí blúznivci, mesiáši politiky „tvrdej ruky“. Sľubujú liek na ukradnutý štát (hoci sa často na jeho kradnutí sami podieľali) – stačí, ak sa vzdáme časti slobody a príležitostí, ktoré sme pred pätnástimi rokmi získali.

Stále viac úspešní sú aj vďaka tomu, že príležitosti nevyužívame. A rizikám nedokážeme efektívne čeliť. Problém však nie je v našom členstve v únii. Ale v politických elitách, ktoré sa za pätnásť rokov na nič lepšie nezmohli. Aby sa nezabudlo: jedenásť rokov z toho mala opraty v rukách strana, ktorá vraj robí politiku „pre ľudí“.

Európskou úniou sme aj my. Je priestorom, kde v spolupráci s inými krajinami hľadáme riešenia problémov, na ktoré by sme sami nestačili. Schopnosť využiť príležitosti a minimalizovať riziká, ktoré prináša členstvo v Európskej únii, závisí od nás samých. Od toho, akých zástupcov si zvolíme do národných a európskych inštitúcií. Ako kontrolujeme, či presadzujú naše záujmy. A ako ich voláme na zodpovednosť za nevyužité príležitosti.

Radovan Geist, politológ.
Radovan Geist, politológ.

Radovan Geist (1978)

V roku 2001 absolvoval Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, odbor diplomacia a medzinárodné vzťahy. Po výskumnom pobyte na Univerzite Džaváharlála Néhrúa v Dillí, India (2001/2002), obhájil v roku 2006 doktorský titul (PhD.) v odbore teória politiky v Ústave politických vied SAV. Od roku 2002 pôsobí v oblasti médií, v roku 2003 spoluzakladal internetový portál EurActiv.sk, ktorý dodnes vedie. Od roku 2006 prednáša na Katedre politológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave.


VIDEO: Čo sme premárnili počas pätnástich rokov členstva v Európskej únii? Prečo politici nevyužili všetky príležitosti? Budeme pre Brusel zaujímaví, aj keď sme vyčerpali zdroje lacnej pracovnej sily? Čo nové ponúkneme únii? Pozrite si rozhovor TV Pravda s analytikom portálu Euractiv.sk Radovanom Geistom, v ktorom sa dozviete, čím si Slovensko v EÚ prešlo a čo nás ešte čaká.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#EÚ #Európska únia #Európa #Slovensko v Európskej únii #15 rokov Slovenska v EÚ
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku