Foto: pobeda.ru
Svjaščennaja vojna (slovensky Svätá vojna). Pod takým názvom 24. júna 1941, teda dva dni po tom, čo hitlerovské vojská napadli ZSSR (22. jún 1941), vo dvoch celoštátnych novinách Izvestija a Červená hviezda bola uverejnená báseň Vasilija Ivanoviča Lebedeva-Kumača. A už 27. júna sovietsky denník Pravda v poznámke Nové červenoarmádne piesne oznamoval: „Včera na skúške v Ústrednom dome Červenej armády v súbore piesní a tancov ČA nacvičovali nové piesne národného umelca ZSSR Alexandra Vasilieviča Alexandrova. Prvá z nich Svjaščennaja vojna na text básnika V. I. Lebedeva-Kumača sa začína slovami: „Vstavaj strana agromnaja, / vstavaj na smertnyj boj, / s fašistskoj siloj ťomnoju, / s prokľatoju ordoj!“ (Povstaň, krajina ohromná, / povstaň na smrteľný boj! / S fašistickou temnou silou, / s prekliatou hordou.)
30. júna MUZGIZ (á la naše hudobné vydavateľstvo OPUS) vydal leták s piesňou Svjaščennaja vojna s textom básnika a hudbou A. V. Alexandrova.
V septembri 1941 na plátnach kín ZSSR premietali piesňový vlastenecký film Čakáme vás s víťazstvom.
V tomto filme zaznela aj Svjaščennaja vojna v podaní skupiny členov zboru Alexandrovovcov. V tom istom roku ju nahrali s kompletným zborom na gramoplatňu – neskutočne silná…, srdcemrazivá…, ľudskovrúcna pieseň, svedok neuveriteľnej hrôzy svetovej vojny, sa s prvými krasnoarmejcami vydala na „smertnyj boj“ a od prvých chvíľ až po víťazstvo nad fašizmom kráčala s ľuďmi „ot junnogo vnuka do starogo deda“ a bola sama osebe radovým vojakom – krasnoarmejcom i generálom a maršalom Veľkej vlasteneckej vojny… A potom? … Je stále živým kronikárom všetkého… Preto vám naskočia zimomriavky, keď kedykoľvek kdekoľvek sa ozve. Ona jednoducho nežije mimo vás, v nejakých tónoch svojho znenia… Táto pieseň vchádza do vás, aby vám mohla mnohé povedať… Ticho i naliehavo, ale vždy nadovšetko úprimne…
***
Prežívame májové dni… a spomíname na dni víťazstva nad fašizmom. A hoci nie je u nás všetko "O.K.“, dajme Alexandrovovcom, ktorí sú práve v týchto májových dňoch na turné na Slovensku, najavo, že sme nezabudli na ich starších bratov (možno otcov), že vieme o ich Svjaščennoj vojne a o ich umeleckom majstrovstve trvajúcom celé desaťročia.
Ja, autor týchto riadkov, som mal to šťastie, že som bol ako mladý chlapec zakladateľom a dirigentom Orchestra slovanskej hudby pri Zväze priateľov ZSSR a preto ma ako tlmočníka pridelili k dispozícii Alexandrovovcom pri ich zájazde po Československu. Uskutočnili niekoľko vystúpení po našej republike. Cestovalo sa po celej krajine vlakom. Spacími vagónmi. Napríklad po koncerte v Košiciach šiel súbor na večeru, po večeri na stanicu, kde stál vlak zložený zo spacích vagónov. Do tých nastúpili umelci k spánku a v spánku sme sa po trati presunuli do Bratislavy… Tu sa to opakovalo: koncert, večera, ubytovanie vo vagónoch a počas spánku presun po koľajniciach na ďalšie miesto vystúpenia.
Bol som ubytovaný v susednom kupé Alexandra Vasilieviča Alexandrova a jeho štábu. Tak som mal šťastie poznať skladateľského génia, zbormajstra svetovej úrovne, zakladateľa a šéfa súboru s ničím neporovnateľných kvalít. Jeho zástupcom bol jeho starší syn Boris, ktorý po otcovi prevzal žezlo a dôstojným spôsobom pokračoval v jeho diele.
Mladší syn Voloďa pôsobil v súbore ako dirigent. Boli to skvelí ľudia odovzdávajúci každý dych svojho života súboru. Takýto duch oddanosti umeniu a vlasti sa usadil v tomto tvorivom kolektíve. Mnohí jeho členovia v čase, o ktorom píšem, boli predtým priamymi účastníkmi bojov na frontoch Veľkej vlasteneckej vojny.
Neviem to pomenovať, ale z každej piesne, z každého taktu, piano či forte, bolo cítiť istú jednomyseľnosť spievaného obsahu. Nečudo, že sa v srdciach desaťtitsícov divákov, návštevníkov alexandrovovských koncertov na dlhé roky i na celý život usadili melódie ich Svjaščennoj vojny, ich Poľuško-pole, nezabudnuteľná Kalinka, Vasja-Vasiľok, ich Oj, Dnepro, Dnepro, ich Doncy-molodcy, Ťomnaja noč, Solovji, solovji či Z berjoz ne slyšen nevesom sletajet žoltyj list… atď., atď., atď.
Mnoho „žoltych listov“ už popadalo z briez nad našimi hlavami a často v osudových chvíľach sa nám neraz ozvali myšlienky piesní, ktoré sme dostali od Alexandrovovcov na nezabudnuteľných koncertoch… Vďaka im za to!
***
O pár mesiacov sa skončí jeden kalendárny rok a začne sa ďalší. Bude – čo do výročia skončenia vojny – okrúhlejší vo svojom jubileu.
Nemohol by verejnoprávny Rozhlas pripraviť na každý mesiac aspoň jednu reláciu o piesňach Alexandrovovcov a o piesňach, ktoré sa rodili počas Vlasteneckej vojny? Tie totiž dokázali, že starorímske „Inter arma silent Musae“ neplatí. Zbrane vtedy rinčali, ale múzy nemlčali! Každá frontová pieseň má svoj osud. Kde, za akých okolnosti sa zrodila. Asi pred 50 rokmi som napísal o tom knižku… Tuším, v akom trezore a prečo leží.
Štefan Ladižinský (1925)
dirigent, skladateľ a dramaturg
V rokoch 1946 – 1950 bol dirigentom Orchestra slovanskej hudby pri SČSP v Bratislave. Založil a viedol súbor ľudovej tvorby, od roku 1950 nazvaný Vojenský umelecký súbor kpt. Nálepku. V 50. rokoch bol umeleckým vedúcim súboru Ústredného domu čs. armády v Prahe a dramaturgom Armádneho umeleckého súboru Víta Nejedlého v Prahe. V 60. rokoch viedol Ukrajinský umelecký súbor v Prešove, bol šéfdramaturg SĽUK-u v Rusovciach, v rokoch 1969 – 1980 šéfdramaturgom VUS Bratislava. Založil, formoval a bol prvým riaditeľom bratislavského Štúdia S (1980 – 1990, dnešné L+S). V roku 2006 napísal a vydal v zborovej úprave Spevy k liturgii sv. Jána Zlatoústeho. Veľký úspecho zaznamenali jeho Jasličkárske koledy, ktoré v roku 2007 nahral Detský spevácky zbor SRo pod vedením A. Kokoša. Je autorom zborníka upravených rusínskych ľudových piesní Rusínske perly – trojhlasne (2009) a kolekcie upravených vyše 120 rusínskych piesní z východného Slovenska pre detské a ženské zbory.