Faktom je, že mladí všeobecne nemajú až taký záujem o politiku a verejné veci. Prečo? Podľa mňa je to úplne prirodzené. Každý má nejaké záujmy, niečo, čo ho baví a zaujíma sa o to. Pre niekoho sú to autá, pre iného futbal a pre ďalšieho zase politika.
V čom je však záujem o správu vecí verejných v nevýhode oproti napríklad futbalu? Podľa mňa ide o to, čo nám takéto hobby dáva. Keď hráte futbal, robíte nejakú činnosť, môžete si stanoviť ciele a motivovať sa. Prvý dôležitý aspekt je sloboda. Môžete sa venovať špecifickej činnosti, sami si vybrať, čo je najlepšie pre vás, čím chcete byť – brankár či útočník, ťahúň tímu či stmeľovací prvok. Investujete do toho svoj čas a pozornosť a výsledky, krátkodobé aj dlhodobé, sú jasne merateľné (víťazstvami, zručnosťami). Každý, aj malý pokrok pociťujete, rovnako ako priebežne radosť z výhry. Máte spätnú väzbu a aj keď nemusíte byť vôbec úspešný – tá činnosť ako taká má pre vás zmysel a napĺňa vás, máte radosť.
Pri politike to tak nefunguje. Politika je pre mladých zdanlivo nepreniknuteľná bariéra, ako divá rieka, do ktorej musíte dlho a opatrne vstupovať, pretože sa nemôžete spoľahnúť, že zem pod vami je pevná. Do prostredia, kde pravda je len jeden zo spôsobov fungovania, kde veľkú úlohu hrajú správne zdroje, všeobecný prehľad a schopnosť byť výrečný a presvedčivý, sa ťažko dostáva. Z vlastnej skúsenosti viem, aký obrovský objem času strávim čítaním správ, sledovaním tlačoviek, čítaním štúdií a overovaním zdrojov. Keby som miesto toho chodil do fitness centra alebo hral futbal, vnímal by som to azda ako jednoduchšie a zmysluplnejšie. Pretože pri športe alebo cvičení som zodpovedný sám za seba a vždy sú nejaké činnosti, ktoré nezávisia od nikoho iného (rýchlosť, sila, vytrvalosť), v ktorých sa môžem zlepšovať. Naproti tomu sledovanie politiky nie je činnosť, ktorá by mi prinášala pozitívne emócie pravidelne, ani mi neposkytuje žiadnu možnosť porovnať či ukázať moje schopnosti.
Problémy, ktoré politika rieši, sú komplexné, nie je ich málo a stále sa vynárajú nové. To sa týka politiky na regionálnej, štátnej, európskej, ale aj medzinárodnej úrovni. Už len zamýšľať sa nad riešeniami takýchto komplexných problémov je náročné a zaberie to veľa času. Preto sa zdá, že politici riešia samé hlúposti a schválené opatrenia nás len obmedzujú.
Krásny príklad zo školského alebo aj internetového prostredia je GDPR. Často počúvam o tom, že je to len zbytočná byrokracia navyše, vypisovať súhlasy so spracovaním osobných údajov. Nie je totiž úplne jednoduché nazrieť pod hladinu a uvedomiť si: „Aha, pointa GDPR je vlastne chrániť moje právo na súkromie a zlepšiť moje možnosti v rozhodovaní, komu a za akým účelom udelím súhlas so spracovaním svojich osobných údajov.“ Pritom právo na súkromie si ctíme všetci.
Potom sú tu aj práva menšín, ktoré často vyvolávajú kontroverzie, alebo ľudia vnímajú opatrenia na ich ochranu ako obmedzujúce, až nebezpečné. Povedzme – migračná kríza. Neuveriteľne zložitý problém, pretože sa musí zabezpečiť azylové právo, právo na bezpečnosť a ochranu verejného zdravia, zároveň sa musí brať ohľad na suverenitu jednotlivých štátov a na ich špecifické potreby. Nedá sa to vyriešiť jednoducho – zavrieme hranice alebo, naopak, otvoríme hranice. Práve na takýchto témach sa vytvára pomyselná priepasť medzi voličom a inštitúciami.
Podľa mňa je kľúčové hovoriť o tom, čo EÚ robí a prečo to robí a využiť na to verejnoprávne médiá a internet. Aby sa to dostalo k ľuďom, aby vedeli, čo to v tom Bruseli vlastne schválili a prečo. Nízke povedomie ohľadom EÚ, jej výhodách, nevýhodách, jej vplyve na náš každodenný život, ale aj to, čo by sa stalo bez nej, je presne to, čo populizmus využíva vo svoj prospech.
EÚ je totiž oveľa viac než len voľné hranice, eurofondy či debaty o migrantoch. EÚ má celú kopu výhod. Prečo teda niekto hovorí to, čo bolo častým argumentom pri brexite, že EÚ neposkytuje žiadne výhody, že je záťaž pre štátne kasy a snaží sa oberať štáty o suverenitu? Ja v tomto trende vidím ľudskú prirodzenosť. My máme totiž jedinečnú vlastnosť rýchlo si zvyknúť na nový vyšší štandard a zabudnúť na to, čo bolo predtým. Nebolo to tak dávno, keď existovali roamingové poplatky a z Viedne do Bratislavy sme volali 15-krát drahšie ako voláme dnes z Trnavy. Táto prirodzenosť platí aj v prípade volebného práva. My, mladí, ktorí sme nikdy nezažili neslobodu názoru, si často nevážime takúto možnosť.
Samozrejme, nie je všetko čiernobiele. EÚ má aj problémy a nie všetky jej kroky sa mi pozdávajú, avšak nemožno opomenúť jeden významný prínos, ktorý súvisí s charitou a humanitárnou pomocou pre krajiny tretieho sveta, čo je oblasť, v ktorej sa angažujem.
V rámci EÚ totiž existuje dohoda so 49 rozvojovými krajinami o tom, že môžu exportovať do členských krajín EÚ bez cla. Aj vďaka tomu patria niektoré z týchto krajín medzi najrýchlejšie rastúce ekonomiky sveta. Páči sa mi, že je to presne v súlade s filozofiou ľudských práv – všetci sme predsa ľudia, sme si rovní a mali by sme pracovať na tom, aby sme mohli všetci dôstojne žiť a realizovať sa. Zároveň je táto informácia pre mňa akési memento, čo by sa stalo, keby sme dopustili rozpad EÚ. Pozrime sa na brexit. Ak by sa naplnil scenár, že Británia opustí EÚ bez dohody, táto zmluva by prestala byť záväzná. Napríklad v takej Kambodži, ktorej export do Británie tvorí skoro 8% HDP, by sa podľa súčasných odhadov mohli v chudobe ocitnúť státisíce ľudí. Celkovo teda hovoríme o miliónoch ľudí, ktorí vďaka existencii tejto dohody a EÚ žijú nad hranicou minima. Už len pre toto má podľa mňa EÚ zmysel.
Na Slovensku je nízka volebná účasť umocnená ešte ďalšími problémami. Napríklad je zrejmá chyba v školstve, ktoré politickým témam neprikladá dostatočnú dôležitosť. To, čo mne na hodinách veľmi chýba, je výchova k zodpovednosti. Je predsa jedno, či sa zaujímaš o politiku. Politika sa zaujíma o teba. A demokracia znamená okrem rozdelenia moci ľudom aj prenesenie zodpovednosti na ľudí, na čo sa často zabúda. Pretože ako môže demokracia fungovať, ak nie sme ochotní si vládnuť sami? Málo ľudí si uvedomuje krásu demokracie – ak sa nám čokoľvek nepáči, môžeme to ovplyvniť. Môžeme vyjadriť svoj názor prostredníctvom volieb, priamo sa podieľať na zmene. Toto by sa malo zdôrazňovať a mala by sa tomu prikladať patričná dôležitosť.
U nás na gymnáziu, ktoré patrí podľa výsledkov testovaní medzi najlepšie v kraji, sa téme občianskej zodpovednosti a základom politológie venuje jeden štvrťrok občianskej výchovy v treťom ročníku, čo je žalostne málo. Stále je to však „aspoň niečo“, na rozdiel od odborných škôl. Dookola počúvame o tom, že nás škola neučí dosť vecí „do života“. Nestačí pridávať hodiny dejepisu, aby ľudia nevolili fašistov. Pridajme občiansku náuku – naučte ľudí myslieť kriticky, naučte ich overovať si informácie a vysvetlite im, v čom spočíva úskalie politického extrémizmu. Dajte mladým pocítiť, že aj na ich názore záleží, pretože oni sú budúcnosť a to, ako to tu bude vyzerať, závisí od nich. Preto je dôležité, aby sa systematicky podnecoval záujem a zdôrazňovala dôležitosť volebného práva.
S týmto súvisí ešte jeden menší problém, a to základná faktická neznalosť a neschopnosť orientovať sa na európskej politickej scéne. Nepamätám si totiž, že by súčasťou vyučovacích osnov bolo niekedy priblíženie modelu politických frakcií, vysvetlenie vzťahu medzi Európskou radou, Európskym parlamentom a Európskou komisiou. Pritom nejde o nič zvlášť komplikované. Stačilo by o trochu viac sa zaoberať politickou mapou Európy a aktuálnym zložením EP, pretože o tomto nám mladým nikto nikdy nič nepovedal. Je jasné, že škola by mala byť apolitická a nikoho nenabádať k voľbe konkrétnej strany, avšak zároveň by mala byť jednou z foriem naplnenia práva na informácie. Klasický príklad: na Slovensku sa známa politická strana v eurovoľbách uchádza o dôveru voličov. To síce môžeme zistiť z predvolebnej bilbordovej kampane, avšak informácia, za akú európsku politickú stranu kandiduje, je vnímaná ako nepodstatná pre voliča, preto si ju každý musí dodatočne hľadať. Ako potom mám využiť svoje právo voliť a prijať zodpovednosť s tým spojenú, ak nie som dostatočne informovaný a politicky gramotný?
Vďaka tomu, že máme možnosť sa slobodne rozhodnúť o tom, akú EÚ chceme mať a ako si ju predstavujeme, môže každý z nás prispieť k tomu, aby sa ľudia viac zaujímali, aby boli zodpovednejší a vyjadrili svoj názor vo voľbách. Aj preto som si vybral túto tému, aj preto tentoraz idem voliť.