Počas nich státisíce ľudí prostredníctvom demonštrácií a hladoviek volali po väčšej demokratizácii krajiny. Masaker demonštrujúcich študentov pre Čínu znamenal stratu tváre v zahraničí a dodnes predstavuje citlivú tému čínskej histórie.
Dramatickým udalostiam na najrozľahlejším priestranstve sveta, ktorého názov po slovensky znamená námestie Brány nebeského pokoja, predchádzala snaha vtedajšieho najmocnejšieho muža Číny Teng Siao-pchinga hospodársky pozdvihnúť krajinu zdevastovanú takmer tromi desiatkami rokov ekonomických a sociálnych experimentov Mao Ce-tunga.
Po štyroch modernizáciách prišla kritika
Rýchly hospodársky rozvoj podporený zavedením „štyroch modernizácií“ však sprevádzal celý rad nežiaducich účinkov, napríklad hyperinflácia. Najmä tá bola príčinou mnohých kritických hlasov na adresu dosiaľ nedotknuteľnej strany a jej ideológie. Kritikou nešetrili ani intelektuáli, ktorých trápila predovšetkým malá miera slobody v politickej a umeleckej oblasti.
Prví študenti sa na námestí Tchien-an-men začali zhromažďovať dva dni po smrti vedúcej osobnosti liberalizácie a demokratizácie čínskej politiky, bývalého predsedu ÚV KS Číny Chu Jao-panga, ktorý zomrel 15. apríla 1989. Pietna akcia na počesť obľúbeného politika však veľmi rýchlo prerástla v manifestáciu za prehĺbenie demokratických zmien, za slobodu prejavu, tlače a potláčanie korupcie a protestné zhromaždenie sa rozšírila aj do ďalších miest. Vďaka dočasne nestranne informujúcim médiám boli správy o aktuálnom dianí dostupné po celej Číne.
Protesty videl Gorbačov na vlastné oči
Manifestácia vyvrcholila počas štvordňovej návštevy generálneho tajomníka ÚV KSSZ Michaila Gorbačova v polovici mája. Ešte pred jeho príchodom začala časť študentov protestnú hladovku v snahe zvýrazniť svoje požiadavky a nadviazať dialóg s vedením štátu, 17. mája sa potom na námestí zišli viac ako dva milióny Číňanov. Študentský pokus o dialóg s premiérom Li Pchengom sa skončil 18. mája neúspechom.
Komunistické vedenie sledovalo od začiatku protestné dianie s nevôľou. Vysokí činitelia konštatovali, že nepokoje ohrozujú vedúcu úlohu komunistickej strany. Napriek tomu v strane existovalo umiernené krídlo zosobňované generálnym tajomníkom ÚV KS Čao C'-jangom, ktoré odporúčalo začať so študentmi dialóg. Na tajnej domácej porade u vtedajšieho vrchného veliteľa ozbrojených síl Teng Siao-pchinga sa však rozhodlo inak. Nad reformným krídlom prevážili hlasy starej gardy súdruhov kloniace sa k ráznej protiakcii.
Údaje o počte obetí sa rôznia
Udalosti nabrali rýchly spád. Teng, bez toho, aby umožnil stálemu výboru politbyra (najsilnejšiemu orgánu v krajine) hlasovať, vyhlásil 20. mája v niektorých častiach Pekingu čiastočný výnimočný stav. Druhého júna dostala armáda príkaz vyčistiť námestie za akúkoľvek cenu. V noci z 3. na 4. júna začali tanky brutálne rozháňať demonštrantov. O piatej hodine ráno 4. júna bolo po šiestich týždňoch námestie Tchien-an-men prázdne.
Údaje o počte obetí vojenského zásahu sa rozchádzajú. Podľa oficiálnych údajov KS Číny z roku 1996 prišlo pri udalostiach v celej Číne o život 931 ľudí a viac ako 20 000 ich bolo zranených. Pod tankovými pásy alebo pri streľbe našlo smrť 523 osôb a zranenia utrpelo viac ako 10 000 ľudí. Amnesty International však udáva najmenej 1 300 mŕtvych, iné zdroje uvádzajú približne 7 000 mŕtvych a podľa pred dvoma rokmi odtajnených britských dokumentov bolo na námestí Nebeského pokoja obetí minimálne 10 000. Vtedajší premiér Li Pcheng si pre svoju bezvýhradnú podporu tvrdého zásahu vyslúžil prezývku „mäsiar z Tchien-an-menu“.
Demonštrujúci, ktorí zásah prežili, boli vystavení vlne represií. Tisíce ľudí zatkli a asi tri desiatky sú stále vo väzení. Pre čínsku vládu bol masaker kvôli drvivej kritike zo zahraničia dlho veľkou traumou. Európske hospodárske spoločenstvo reagovalo na potlačenie študentských demonštrácií zmrazením diplomatických vzťahov (obnovené boli v roku 1992) a zavedením zbrojného embarga, ktoré stále platí. USA krátkodobo uvalili sankcie na medzivládny obchod.
O demonštráciách z roku 1989 sa doteraz nepíše v žiadnych čínskych učebniciach a táto téma je v Číne naďalej tabuizovaná. Každoročne si výročie udalostí pripomínajú aktivisti po celom svete, vrátane Hongkongu a Taiwanu.