Hádka o prasa takmer rozpútala vojnu

Môže zabité prasa vyvolať vojnu medzi dvoma štátmi? Aj keď to znie absurdne, pred 160 rokmi sa k takej dráme naozaj schyľovalo. Konflikt, kde proti sebe stáli americké a britské jednotky, vošiel do dejín ako „prasacia vojna“ .

15.06.2019 06:00
San Juan, prasacia vojna Foto:
Americkí vojaci pri výstavbe opevnenia na ostrove San Juan.
debata

„Tak nám zabili ošípanú,“ napísal by možno Jaroslav Hašek, keby komentoval pozadie tejto kurióznej udalosti. Hoci to dnes môže vyzerať ako komédia, to, čo sa 15. júna 1859 stalo na ostrove San Juan, ukazuje, že na spustenie vojnovej mašinérie stačia i tie najbanálnejšie dôvody.

Jeden z nich poskytol 27-ročný americký farmár Lyman Cutlar. Keď v osudné ráno nazrel do záhrady, prichytil tam veľké čierne prasa, ako si pochutnáva na jeho zemiakoch. Nebolo to po prvý raz, čo sa takto kŕmilo, a tak mu došla trpezlivosť. Zobral pušku a kanca odstrelil priamo pri hodovaní.

Rozpútal tak konflikt, ktorý z bezvýznamného sporu medzi susedmi vyústil takmer do vojny medzi Spojenými štátmi a Veľkou Britániou. Najprv však treba vysvetliť, prečo boli vzťahy na ostrove San Juan také napäté.

Územie nikoho

Mohla za to tzv. oregonská zmluva z roku 1846, podľa ktorej mala hranicu medzi britským územím (dnešnou Kanadou) a USA tvoriť 49. rovnobežka. Rozdelil sa tak aj priestor medzi súčasnými mestami Vancouver a Seattle, Skalnaté hory a tichomorské pobrežie.

Pohľad na ostrov San Juan. Foto: Wikipédia
ostrov San Juan Pohľad na ostrov San Juan.

Problémom však zostali ostrovy, ktoré ležali na juhozápade od Vancouveru. Nároky na ne si robili obe strany, ale keďže nešlo o dôležité územie – len o suché porasty, borovice a červené cédre – Briti a Američania sa dohodli, že túto otázku vyriešia neskôr.

Británia to zobrala tak, že sporné územie patrí jej. Hlavný z ostrovov San Juan preto za sedem šilingov ročne prenajala spoločnosti British Hudson's Bay Company, ktorá ho začala využívať. Už v decembri 1853 tam doviezla 1 300 oviec, okrem nich chovala i kone, dobytok a ošípané. Farmu viedol Ír Charles Griffin, ktorému pomáhala hŕstka pastierov.

Situácia sa skomplikovala, keď v kraji v roku 1858 objavili zlato a na ostrovy prišlo asi 16-tisíc amerických zlatokopov. Väčšina z nich sa na zimu síce vrátila domov, no niektorí sa rozhodli zostať. Dvadsaťpäť z nich sa usídlilo aj na ostrove San Juan.

Žralo moje zemiaky!

Britsko-americké spolunažívanie bolo spočiatku pokojné, ale postupne pribúdali spory. Griffin totiž celý ostrov pokladal za veľkú pastvinu pre svoje zvieratá – spoločnosť, pre ktorú pracoval, si to územie predsa prenajala, zatiaľ čo Američania za jej užívanie neplatili.

Pôdu, kde sa usadili, však aj oni považovali za svoju. Podľa nich šlo o americké územie. Postavili si tam chaty a cítili sa ako doma.

Keďže Griffin pohyb oviec a ošípaných po ostrove nijako neobmedzoval, stávalo sa, že sa zatúlali aj k americkým osadníkom, ktorí to brali ako provokáciu. Spory vyvrcholili, keď Cutlar zabil spomenuté prasa.

Keď sa to Griffin dozvedel, rozčúlený sa vydal za katom svojho zvieraťa. „Žralo moje zemiaky!“ bránil sa vraj Cutlar, ale Íra nepresvedčil. „Nezmysel! Je na tebe, aby si moje prasa nepustil k svojim zemiakom,“ odvrkol údajne Griffin narážajúc na to, že Cutlarova záhrada nemala poriadnu ohradu.

Americký farmár sa potom spor snažil urovnať tým, že Írovi ponúkol desať dolárov ako náhradu škody. Griffina však iba urazil – svoje prasa si cenil na viac. Bol to vraj plemenný kanec, ktorý bol hoden aspoň 100 dolárov. Pre Cutlara to bolo priveľa a vyhlásil, že bol aj tak v práve, lebo prasa vkročilo na jeho súkromný pozemok.

Keď ho Griffin neskôr znova navštívil – už aj s troma zástupcami britskej spoločnosti, Američana varovali, že ak škodu neuhradí, dajú ho zatknúť. Cutlar im na oplátku pohrozil puškou a vyhlásil, že nie sú na anglickej, ale na americkej pôde. Šance na pokojné vyriešenie sporu sa rozplynuli…

Horúce a chladné hlavy

Nikto nevedel, čo bude ďalej, a tak osadníci požiadali o pomoc americkú armádu. Ich list dostal do rúk veliteľ oregonskej oblasti generál William S. Harney, o ktorom bolo známe, že neznáša Britov. Bez toho, aby informoval nadriadených vo Washingtone, rozhodol sa na ochranu krajanov vyslať 66 amerických vojakov.

Na ostrove pristáli 27. júla. Ich úlohou bolo opevniť sa a zabrániť možnému vylodeniu britského vojska. Delostreleckú batériu umiestnili na kopci blízko britskej farmy s dobrým výhľadom na záliv.

Ani Briti však nezaháľali. V obave, aby si Američania neprivlastnili ostrov, vyslal James Douglas, guvernér Britskej Kolumbie, na miesto päť vojnových lodí so 70 delami a 2 140 mužmi na palube. Američania síce dostali posily, ale so 461 vojakmi a 14 delami boli stále v menšine.

Ktovie, ako by sa bol konflikt vyhrotil, keby sa nenašli ľudia, čo si dokázali zachovať chladnú hlavu. Keď totiž Douglas kontradmirálovi Robertovi L. Baynesovi, veliteľovi britského námorníctva v Pacifiku, nariadil, aby sa vylodil na San Juane a vyhnal Američanov, Baynes to odmietol so slovami, že „nezatiahne dva veľké národy do vojny len kvôli škriepke o prasa“.

Briti mali v skutočnosti dosť síl na to, aby zlomili americký odpor a obsadili ostrov, ale od Baynesa dostali rozkaz, aby rozhodne nestrieľali ako prví – len keby sa museli brániť.

Rozdelenie ostrova

O tom, aký chaos vtedy vládol, svedčí fakt, že vtedajší prezident USA James Buchanan o celom konflikte dlhý čas ani nevedel. To, čo sa odohrávalo na opačnom konci krajiny, sa údajne dočítal až z novín a hneď ho chytila panika.

Politických problémov mal už vyše hlavy – spory s otrokárskymi štátmi sa stupňovali, únii hrozila občianska vojna, a to posledné, čo Biely dom v takej chvíli potreboval, bol ozbrojený konflikt s najväčšou imperiálnou mocnosťou na svete – a všetko len pre zabité prasa!?

Buchanan preto poveril generála Winfreda Scotta, ktorý sa už pri podobných vyjednávaniach osvedčil, aby celú záležitosť s Britmi urovnal – diplomaticky. Výsledkom jeho rokovania s guvernérom Douglasom bola zvláštna dohoda – obe strany si na mieste ponechajú maximálne sto vojakov, Briti sa usídlia na severe ostrova a Američania na juhu.

Predpokladalo sa, že ide len o dočasné riešenie, kým sa nedospeje k niečomu lepšiemu. Tento stav na San Juane napokon pretrval ďalších 12 rokov. Počas nich už k nijakým sporom nedošlo, obe strany sa usilovali o dobré susedské vzťahy a dodržiavali stanovené podmienky. Na ostrove viali vlajky dvoch štátov, vojaci spolu oslavovali svoje veľké sviatky.

Rozhodol nemecký cisár

O ďalšom osude San Juana nakoniec rozhodla medzinárodná arbitráž. Spor medzi Veľkou Britániou a Spojenými štátmi mal vyriešiť nemecký cisár Wilhelm I. Ten ustanovil komisiu, ktorá si obe strany vypočula a dala za pravdu Američanom – ostrov prisúdila im.

Britskí vojaci pred odchodom z ostrova San Juan. Foto: Wikipédia
San JUan, prasacia vojna Britskí vojaci pred odchodom z ostrova San Juan.

V novembri 1872 sa z neho Briti stiahli, v júli 1874, keď ho už nebolo pred kým brániť, odišli aj americkí vojaci. A čo bolo s ostatnými účastníkmi „prasacej vojny“?

Charles Griffin možno oľutoval, že za mŕtveho kanca nezobral aspoň tých ponúkaných desať dolárov, pretože sa nijakého odškodnenia nedočkal. Naopak, Lyman Cutlar urobil kariéru. Američania z neho na ostrove spravili policajného úradníka, neskôr dokonca zástupcu šerifa.

Po odchode zo San Juanu zbohatol, a keď v apríli 1874 zomrel, zanechal majetok v hodnote takmer pol milióna dolárov. V jeho pozostalosti sa našla i legendárna puška, ktorou skolil Griffinovo prasa.

Ako vzácny exponát skončila v múzeu – veď to bola jediná zbraň, z ktorej sa v tejto podivnej „prasacej vojne“ vystrelilo. Našťastie.

debata chyba
Viac na túto tému: #prasacia vojna