Ako to bolo a je s NATO – mýty a realita

08.07.2019 10:00

Pätnáste výročie vstupu do EÚ a NATO prinieslo širokú škálu vyjadrení týkajúcich sa formovania zahraničnopolitickej a bezpečnostnej orientácie Slovenskej republiky, ktorá vstúpila 1. januára 1993 na medzinárodnú scénu ako samostatný a nezávislý štát.

Podpísanie zmluvy Partnerstvo pre mier s NATO v...
Podpísanie zmluvy Partnerstvo pre mier s NATO v Bruseli (9. február 1994). Zľava: minister obrany SR Imrich Andrejčák, podpredseda vlády Jozef Prokeš, predseda vlády Vladimír Mečiar s generálnym tajomníkom NATO Manfredom Wörnerom a Sergiom Balanzinom. Autor: TASR, Vladimír Benko

Dominovali vyhlásenia potvrdzujúce správnosť vstupu do NATO a udržiavania transatlantického spojenectva. Bolo možné zaznamenať aj názory, že po roku 1992 bolo reálne urobiť zo Slovenska neutrálnu krajinu. Na sociálnych sieťach sa objavili aj tvrdenia, že podporovať členstvo v NATO a spojenectvo s USA je čosi protiľavicové. Z radov krajnej pravice sa ozývalo, že v mene obnovenia suverenity SR je nevyhnutné vystúpiť z NATO a využiť ako bezpečnostnú garanciu slovanskú vzájomnosť.

Keďže od roku 1990 do septembra roku 2002 som bol takmer neprestajne v Zahraničnom výbore NR SR a dobre poznám, ako sa vzťah SR k aliancii vyvíjal, dovolím si čitateľa unúvať zopár faktami, ako to bolo so vzťahom SR k NATO, čo sú mýty a čo realita.

Na úvod svojho historického exkurzu by som rád reagoval na mýtus, že Stranu demokratickej ľavice bolo potrebné k vstupu do NATO nejako dotlačiť "dobrými proatlantickými pravicovými stranami“. Naposledy ho oživil expremiér Mikuláš Dzurinda. Pre denník Sme 30. apríla 2019 o situácii v širokej koalícii na konci roku 1998 povedal: „Nebolo jednoduché prísť do centrály SDĽ, ktorá bola transformovaná komunistická strana, a povedať im, že ideme nielen do EÚ, ale aj NATO. Bol to teda malý zázrak, že sme spolu štyri roky vydržali a dokázali sme sa zjednotiť na základných pilieroch, na ktorých sme mohli postaviť našu severoatlantickú budúcnosť.“

Chcem preto pripomenúť, že SDĽ, s ktorou bol Dzurinda dvakrát vo vláde, sa v roku 1992 po voľbách nezľakla vtedajšej politickej sily HZDS – malo 74 mandátov v SNR – a neušla pred politickou zodpovednosťou (na rozdiel od KDH). Významne sa podieľala na príprave prvej demokratickej Ústavy Slovenskej republiky, zaslúžila sa o znenie prvého článku ústavy a o to, ako o tom písal môj kolega Ľubomír Fogaš, že SR sa stala parlamentnou demokraciou a nie štátom s osobitným kancelárskym systémom. SDĽ sa nepostavila k osamostatneniu štátnosti ako k nechcenému dieťaťu. Ako vlastenecká a štátotvorná strana, druhá najsilnejšia v parlamente, pociťovala zodpovednosť za medzinárodné ukotvenie čerstvo nezávislej SR adekvátne vtedajšej neistej medzinárodnopo­litickej a bezpečnostnej situácii.

Zodpovedne a realisticky

Už 5. augusta 1992 môj kolega Pavol Kanis pre Národnú obrodu konštatoval, že obranná doktrína ČSFR je doktrínou obrany všetkých azimutov a že je v podstate iba reakciou na vákuum, do ktorého sa štáty strednej a východnej Európy dostali rozpadom Varšavskej zmluvy. A že toto vákuum pretrváva, lebo nové inštitúcie a inštitúty NATO síce pomaličky začali priťahovať stredoeurópske krajiny k tomuto bloku, ale nie je to v takom štádiu, aby sa dalo povedať, že bezpečnosť je zaručená. Upozornil, že hlavným rizikom pre Slovensko po rozdelení ČSFR je to, že zostane v nárazníkovom pás­me.

SDĽ teda od samého začiatku uvažovala o bezpečnosti SR zodpovedne, realisticky a v širokých medzinárodných súvislostiach. Ako prvá zo strán schválila ucelený zahraničnopolitický program, a to na svojom druhom zjazde v Nitre 22. – 23. mája 1993. Predchádzala mu aj diskusia so Sociálnodemokra­tickou stranou Slovenska. Otázky bezpečnosti vnímali obe strany v súlade s uvažovaním v stranách Socialistickej internacionály.

V tomto programe SDĽ sa uvádza:

„Úsilie o jednotnú Európu je v súlade s bezpečnostnými záujmami Slovenska… Za základnú organizačnú štruktúru pre bezpečnosť našej vlasti považujeme štruktúru európskej bezpečnosti a spolupráce. Súčasťou začleňovania sa SR do týchto štruktúr je aj začleňovanie sa do medzinárodných bezpečnostných organizácií, akými sú NATO a Západoeurópska únia. Severoatlantická aliancia nie je len vojenskou organizáciou, ale aj organizáciou, ktorej doktrína sa zakladá aj na európskych hodnotách.

Strana demokratickej ľavice je za to, aby sa Slovenská republika orientovala na členstvo v NATO, a podporí vypracovanie projektu postupného približovania sa k tomuto vojenskému zoskupeniu. Navrhujeme, aby o prípadnom vstupe Slovenskej republiky do NATO rozhodli občania v referende…

Modernizácia stredoeurópskeho regiónu musí byť vecou celej Európy. Región potrebuje aspoň určité záruky od európskych spoločenstiev a NATO, že sa nestane len akýmsi nárazníkovým pásmom medzi bohatou a chudobnou Európou, medzi zónou stability a nestability na kontinente.“

Vychádzali sme z faktu, že „zatiaľ čo bezpečnosť členských štátov NATO je naďalej garantovaná, štáty, ktoré boli v sfére vplyvu ZSSR, nové záruky bezpečnosti nemajú“. Za najpravdepodob­nejšie zdroje ohrozenia boli v programe označené rozpad vzťahov medzi štátmi, etnické a pohraničné konflikty a masová migrácia.

Riziková krajina

Myšlienka príklonu k NATO sa presadila veľkou väčšinou. Svojou realistickou medzinárodnopo­litickou a bezpečnostnou koncepciou SDĽ ukázala, že je schopná niesť zodpovednosť za štát. Dňa 28. decembra 1993 som v rozhovore pre Slovenskú republiku povedal, že „Slovensko je v bezpečnostnom vákuu preto, že ešte nie je vybudovaný systém kolektívnej bezpečnosti a približovanie sa k NATO je len v začiatkoch“. Na otázku o vhodnosti príklonu k neutralite, o ktorom sa začalo v ČR diskutovať, som odpovedal: „To je fikcia. Neutralita v tejto časti Európy a pri takých rozkolísaných geopolitických vzťahoch je len pre naivných. Kto by ju garantoval? V čom záujme by bola?“

Z medzinárodnej konferencie Slovensko a NATO v...
Z medzinárodnej konferencie Slovensko a NATO v marci 1997: sprava Jozef Moravčík, Milan Kňažko a Béla Bugár. Autor: TASR, Rudolf Biháry

Vychádzal som z toho, že v občianskych vojnách sa rozpadala Socialistická federatívna republika Juhoslávia, rozpadol sa Sovietsky zväz a Ruská federácia sa v októbri 1993, keď prezident Boris Jeľcin dal strieľať na budovu ruského parlamentu, ocitla takmer na prahu občianskej vojny. V Maďarsku sa oživila trianonská trauma, zaznievali revizionistické vyhlásenia, boli sme svedkami pohrebu Horthyho pozostatkov, ktorý oživil nepekné spomienky na Viedenskú arbitráž. V takej situácii mohol o neutralite špekulovať iba medzinárodnopo­litický ignorant.

Neskôr, 11. januára 1994, som na tlačovej konferencii zopakoval, že SDĽ vzťah k NATO nevníma iba z politického hľadiska, ale aj ako otázku zásadnej geopolitickej orientácie SR a príklonu k západným civilizačným a politickým hodnotám. V rozprave k zahraničnej politike v NR SR 2. februára 1994 som upozornil na to, že SR býva stále častejšie vynechávaná zo zoznamu krajín V4 v prejavoch významných štátnikov, ktorí sa vyjadrujú o perspektívach začlenenia krajín do NATO, a politológmi, politikmi a biznismenmi je označovaná za rizikovú krajinu a že sa na to nemožno urážať a zhadzovať to zo stola argumentmi, že páni Kohl či Major sú nepozorní či zábudliví, keď nespomenuli Slovensko. Zdôraznil som, že vládnuca garnitúra nedokázala vytvoriť pozitívny imidž nového štátu a že k spochybňovaniu Slovenska v zahraničí prispeli aj všetky náznaky, že SR by mohla byť pokračovateľkou slovenského štátu z rokov 1939 – 1945 a že predstavitelia tohto režimu by sa mohli rehabilitovať.

Práve ohrozenie integračných šancí Slovenska autoritárskymi tendenciami vo vládnutí, nerešpektovaním ľudských práv a nenáležitým vyjadrovaním o zahraničnopo­litickej orientácii republiky bolo hlavnou príčinou účasti SDĽ na prvej vláde širokej koalície vedenej Jozefom Moravčíkom v roku 1994. Táto vláda, v ktorej bol ministrom obrany za SDĽ Pavol Kanis, v programovom vyhlásení jednoznačne potvrdila „záujem Slovenskej republiky dosiahnuť plné členstvo v Severoatlantickej aliancii Západoeurópskej únii. Tento cieľ nevyplýva z pocitu bezprostredného ohrozenia, ale z logiky nášho smerovania a hodnotovej orientácie“. Následne minister obrany Kanis 25. mája v Bruseli odovzdal zástupcovi generálneho tajomníka NATO Sergiovi Balanzinovi Prezentačný dokument k programu Partnerstvo pre mier.

Neformálne uznanie vďaka SNP

V roku 1994 sa však stalo aj niečo ešte zásadnejšie. Keďže SDĽ sa podarilo na tretíkrát presadiť v septembri 1992 schválenie 29. augusta za štátny sviatok (napriek veľkému odporu KDH), pri príležitosti 50. výročia tejto dôležitej udalosti moderných slovenských dejín sa uskutočnili mohutné oslavy na preplnenom banskobystrickom námestí. Na Slovensko prišlo niekoľko hláv štátov, predsedov parlamentov a premiérov, ministrov zahraničných vecí zo štátov, ktorých občania bojovali v SNP, prišla aj veľvyslankyňa USA pri OSN Madeleine Albrightová. Došlo tak k neformálnemu politickému uznaniu SR ako demokratického štátu, ktorý sa hlási k tradícii protinacistického zápasu a odmieta sa opierať o tragické dedičstvo vojnového fašistického režimu, ktorý nechal vyše 60-tisíc svojich občanov deportovať do nemeckých koncentračných táborov. Rozptýlili sa pochybnosti o jej smerovaní.

Aj v rokoch tretej vlády Vladimíra Mečiara SDĽ jednoznačne presadzovala integráciu nielen do EÚ, ale aj do aliancie. Ako príklad spomeniem iba svoj článok Čudné spojenectvá z 18. apríla 1997, v ktorom som ostro kritizoval ťaženie proti integrácii Slovenska do európskych a transatlantických štruktúr, ktoré začali koaliční spojenci HZDS – SNS a Združenie robotníkov Slovenska, ale aj nacionalisticky orientované krídlo v HZDS. Prejavovalo sa výkrikmi „načo nám je EÚ, načo nám je NATO“. Poukazoval som na politickú schizofréniu nevídaných rozmerov, ktorou boli útoky týchto členov vládnej koalície na priority ich vlastného programového vyhlásenia a faktické zosmiešňovanie aktivít podpredsedu vlády pre európsku integráciu Jozefa Kalmana za ZRS a ministra obrany Jána Siteka za SNS, ktorí cestovali po svete a presviedčali o odhodlaní SR vstúpiť do týchto integračných zoskupení.

Žiadal som, aby politici, ktorí sú zodpovední za štát, boli predvídateľní a držali sa programu, za ktorý hlasovali, lebo inak vláda nemôže mať dôveru ani u vlastných občanov, ani u zahraničných partnerov: „Mať v programe vlády, ktorú podporujem, vstup do NATO, a verejnosť presviedčať o neutralite, je buď krajná schizofrénia, alebo absolútny politický cynizmus, nezodpovedné manipulovanie s voličmi. Taká politika je nečestná a neseriózna… Ak má dnes SR horšiu medzinárodnopo­litickú pozíciu ako Česko, Maďarsko a Poľsko, je to predovšetkým zásluha politickou schizofréniou postihnutých slovenských vládnucich politikov, ktorí mätú domácu i medzinárodnú verejnosť.“

Analyzoval som príčiny slovenského izolacionizmu a čudného spojenectva, ktoré vzniklo medzi krajne pravicovým neoľudáckym krídlom SNS, usilujúcim sa o rehabilitáciu Jozefa Tisu, a krajne ľavicovým Združením robotníkov Slovenska a obnovenou KSS. Tieto politické sily vtedy v zhode strašili verejnosť EÚ a NATO a idey slovanskej vzájomnosti z 19. storočia ponúkali ako náhradnú integračnú platformu. Za ich vyhláseniami o neutralite nebol žiaden čo len trocha seriózny rozbor reálneho postavenia a možností SR. Na záver som konštatoval, že „k ľavici sa hlásiace ZRS a KSS… sa stali čudnými spojencami neoľudákov v ich úsilí izolovať Slovensko od susedov a od Európy“.

Žiadne "osvecovanie“

Vychádzajúc z týchto analýz, napísal som zahraničnopolitický program SDĽ pre voľby v roku 1998, schválený jej najvyššími orgánmi. Stálo v ňom, že vyradenie SR spomedzi kandidátov na členstvo v NATO a nezačatie rozhovorov o vstupe do EÚ je zlyhaním koalície HZDS-SNS a ZRS v dôsledku farizejského prístupu k vládnemu programu. Požadoval som „urýchlene odstrániť prekážky integrácie Slovenska do euroatlantických politických, hospodárskych a bezpečnostných štruktúr, ktoré sú zárukou dlhodobej ekonomickej prosperity a národnej bezpečnosti… SDĽ sa bude zasadzovať, aby bol ukončený terajší stav individuálneho a veľmi riskantného spôsobu našej národnej a štátnej bezpečnosti“ a došlo k návratu „k stratégii kolektívnej obrany, ktorá spočíva v úsilí SR, jej vnútornej a zahraničnej politiky o prijatie za člena Severoatlantickej aliancie“.

Hlavný veliteľ spojeneckých síl NATO v Európe...
Hlavný veliteľ spojeneckých síl NATO v Európe generál George Alfréd Joulwan (vľavo) na prijatí u prezidenta Michala Kováča (vpravo) v novembri 1994. Minister obrany Pavol Kanis druhý vpravo. Autor: TASR, Magda Borodáčová

SDĽ teda pri vstupe do druhej vlády širokej prointegračnej koalície v roku 1998 nikto nemusel osvecovať, aby akceptovala aj úsilie o vstup do NATO. Ministrom obrany sa opäť stal Pavol Kanis. SDĽ razantne odmietla návrh, aby sa ministrom obrany stal predseda KDH Ján Čarnogurský, ktorý bol už vtedy dobre známy svojím odmietaním vstupu do NATO a preferovaním spojenectva s Ruskou federáciou, čo mu vydržalo dodnes. Ak bol v prvej Dzurindovej vláde problém s akceptáciou NATO, jeho nositeľom bol bývalý stranícky šéf predsedu vlády…

Perličkou pre pamätníkov je, že predseda KDH potom dostal kreslo ministra spravodlivosti. To mala SDĽ nachystané pre svojho vo voľbách najúspešnejšieho politika Roberta Fica, ktorý z 500-tisíc získaných hlasov pre stranu dostal 196-tisíc preferenčných krúžkov. Po ignorovaní pravidla demokracie, že prednosť v získavaní štátnych funkcií má ten, kto získal pre stranu najviac hlasov, sa mohol rozbehnúť príbeh odchodu talentovaného mladého politika z SDĽ a vzniku strany Smer. Tá však tiež jednoznačne pokračovala v euroatlantickej línii bezpečnostnej politiky SR.

Nová bezpečnostná doktrína

Vo vláde širokej koalície obaja ministri obrany z SDĽ, tak Pavol Kanis, ako aj Jozef Stank, plnili vládny program prípravy na vstup do NATO. Stankovi sa podarilo presvedčiť troch bývalých ministrov obrany – Imricha Andrejčáka, Jozefa Tuchyňu i Jána Siteka, aby hlasovali za novú bezpečnostnú doktrínu SR reagujúcu na potreby vstupu do NATO a získať pre ňu podporu naprieč politickým spektrom vysoko presahujúcu ústavnú väčšinu.

Zaťažkávacou skúškou širokej koalície v úsilí vytvoriť podmienky, aby Slovensko dosiahlo rovnakú úroveň bezpečnosti, akú už mali po vstupe do NATO 16. marca 1999 naši susedia z V4 – Česko, Maďarsko a Poľsko, sa stalo schvaľovanie preletov lietadiel NATO vo vláde SR. Tá sa chcela zachovať rovnako ako susedia, teda ako člen NATO, lebo od toho očakávala otvorenie dverí pre vstup do aliancie, ktorý sme pre zlyhanie predchádzajúcej vládnej garnitúry zmeškali. V pochopiteľne vypätej atmosfére v slovenskej spoločnosti, ktorej sa nepáčilo bombardovanie Juhoslávie, schválenie preletov spôsobilo volanie po hlave ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana. Ako predseda zahraničného výboru som predkladal na hlasovanie uznesenie parlamentu k rozhodnutiu vlády, pričom som úzko spolupracoval s Pavlom Kanisom. Eduard Kukan vďaka tomuto uzneseniu situáciu ustál.

Pre mňa osobne zaujímavou spomienkou na politiku konsenzu v bezpečnostnej politike je misia parlamentnej diplomacie, ktorú sme uskutočnili traja predsedovia výborov z úplne protikladných strán – Vladimír Palko ako predseda výboru pre obranu a bezpečnosť, František Šebej ako predseda výboru pre európsku integráciu a ja ako predseda zahraničného výboru. Kombinácia kresťanského demokrata, občianskeho konzervatívca a ľavicového demokrata bola silným argumentom pre partnerov z parlamentov i exekutív Spojeného kráľovstva, USA, Francúzska, Dánska, Česka a niekoľkých ďalších štátov NATO, ktoré sme spoločne navštívili s cieľom podporiť otvorenie dverí pre novú vlnu rozšírenia NATO.

Samozrejme, spomenúť treba aj hlasy poslancov SDĽ za všetky zákony a dokumenty, ktoré súviseli s prípravou na vstup do Severoatlantickej aliancie vrátane príslušných zmien Ústavy SR.

K slovanskej vzájomnosti…

Musím zdôrazniť, že v 90. rokoch sa rovnako ako SDĽ správali ČSSD, Maďarská socialistická strana a Zväz demokratickej ľavice v Poľsku, ako aj ďalšie strany tohto typu v strednej, severnej a juhovýchodnej Európe. Integrácia do euroatlantických štruktúr bola ich štandardnou programovou výbavou. Treba tiež dodať, že opačný názor mali komunistické strany, resp. strany, ktoré vznikli ako kritika tých komunistických strán, ktoré sa transformovali na strany sociálnodemokra­tického typu. (U nás to boli Zväz komunistov Slovenska a obnovená KSS, ktoré sa neskôr spojili.) Z tohto tábora a od krajnej pravice prichádzala kritika na strany sociálnodemokra­tického typu, ktoré presadzovali integráciu do NATO v zhode s ďalšími stranami združenými v Socialistickej internacionále a v Strane európskych socialistov, že vstup do NATO a rešpektovanie spojenectva s USA je čosi „protiľavičiarske“ a že – to zaznievalo najmä v ČR a SR – alternatívou k NATO sú nejaké osobitné vzťahy s Ruskou federáciou a slovanská vzájomnosť.

Malú poznámku si zaslúži aj fakt, že SDĽ nikdy nebola protiamerická, hoci vyslovovala aj vážne výhrady k niektorým aspektom politiky USA. Podobne sa správala k Ruskej federácii. Kritizovala ju, ale nepodliehala tendencii démonizovať Rusko, hoci sa v 90. rokoch nachádzalo v zložitej situácii.

Ako človek, ktorý sa venoval zahraničnej politike a zároveň poznal slovenskú spoločnosť, som zastával a stále zastávam názor, že vypätý antirusizmus, z ktorého si niektorí politici a publicisti (nielen na Slovensku) urobili pomaly hlavný znak svojej prozápadnej orientácie, v konečnom dôsledku podporuje na Slovensku antiamerikanizmus. Vždy sme preto dávali najavo úctu k oslobodzovacej misii Červenej armády na Slovensku a zároveň sa usilovali o normálny kritický prístup k Rusku a jeho politike. Odmietali sme však jeho romantické adorovanie a ospravedlňovanie negatívnych stránok jeho politiky pod zámienkou slovanskej vzájomnosti.

Politické garancie

Dovolím si tu pripomenúť postoje slovenských vlád k vstupu do NATO a ich základné aktivity v tomto smere, keďže v súčasnosti sa aj pod vplyvom generačnej zmeny šíria rôzne mystifikácie.

Mečiarova vláda vo svojom programe, ktorý bol schválený 15. júla 1992, uviedla: „V období do vyriešenia štátoprávneho usporiadania sa bude vláda podieľať na koordinácii zahraničnej politiky federácie, rešpektujúc všetky medzinárodné záväzky ČSFR.“ V programovom vyhlásení vlády ČSFR zostavenej koalíciou ODS a HZDS – ministrom zahraničných vecí bol Jozef Moravčík, ktoré bolo schválené 16. júla 1992, sa môžeme dočítať: „Vláda sa bude naďalej usilovať o prehĺbenie a rozšírenie stykov s NATO, Západoeurópskou úniou, Európskym združením voľného obchodu a Radou Európy. Tieto prístupy bude dôsledne uplatňovať v širšom rámci aktivít KBSE v súlade s výsledkami helsinského summitu.“

V inauguračnom prejave prvého prezidenta Slovenskej republiky sa môžeme dočítať, že „nám veľmi záleží na tom, aby sa Slovenská republika mohla opierať o tradície osobitných vzťahov so Spojenými štátmi americkými. Tieto tradície vznikli na základe toho, že v ťažkých časoch pre Slovákov našla svoju druhú vlasť v USA tretina príslušníkov slovenského národa. Spojené štáty sa stali kolískou nášho zahraničného odboja a z ideálov americkej demokracie sme dlhé roky čerpali vieru a silu odolať pokoreniu i útlaku a dožiť sa slobody“.

Minister zahraničných vecí SR Jozef Moravčík 17. júna 1993 deklaroval v prejave v Severoatlantickej rade pre spoluprácu záujem SR o plné členstvo v NATO: „Slovenská republika považuje NATO za najdôležitejší prvok súčasnej európskej bezpečnosti s transatlantickou dimenziou… Je zrejmé, že jasným cieľom Slovenskej republiky je skonsolidovať a zintenzívniť spoluprácu v rámci NATO a perspektívne získať štatút plného člena aliancie.“

Tento záujem potvrdil 4. novembra 1993 v Rade NATO aj prezident Michal Kováč: „Slovenská republika si nezvolila svoju orientáciu iba preto, lebo bola viazaná predchádzajúcimi medzinárodnými záväzkami, ale aj preto, lebo hľadá svoje miesto po boku Západu, plne sa stotožňujúc s jeho základnými kultúrnymi a politickými hodnotami… Vyjadrenie záujmu Slovenska o spoluprácu i o plné členstvo v NATO vychádza z faktu, že sa nemožno o integráciu so Západom usilovať len v politickom a hospodárskom smere a zároveň nehľadať bezpečnostné garancie v tých štruktúrach, ktoré sú so západoeurópskou integráciou historicky a ,geneticky' späté… Slovensko, prirodzene, hľadá záruky medzinárodnej bezpečnosti vo svojom tradičnom civilizačnom prostredí, na Západe.“

Následne sa svojím podpisom predseda vlády SR Vladimír Mečiar 9. februára v Bruseli pripojil k výzve Partnerstvo za mier. 1. februára 1994 schválila vláda SR Memorandum o pripojení Slovenskej republiky k Partnerstvu za mier.

V programovom vyhlásení vlády Jozefa Moravčíka, ktoré bolo schválené 13. apríla 1994, sa uvádza: „Vláda dopracuje základné koncepčné dokumenty bezpečnostnej a obrannej politiky SR. Ide o základné ciele a zásady národnej bezpečnosti SR, strategickú koncepciu obrany SR a Koncepciu výstavby Armády SR a predloží ich na schválenie príslušným orgánom. V rámci projektu Partnerstvo za mier predloží Národnej rade SR Prezentačný dokument, ktorý konkretizuje našu spoluprácu s NATO.“

24. mája 1994 vláda SR schválila Prezentačný dokument k programu Partnerstvo za mier, v ktorom sa o. i. uvádza: „Hlavným cieľom účasti Slovenskej republiky v programe Partnerstvo za mier je postupne v spolupráci s NATO a jej členskými štátmi vytvoriť všetky predpoklady pre získanie plnohodnotného členstva v aliancii … Slovenská republika vidí v NATO politické garancie toho, že opätovne nebude vyčlenená z priestoru, ku ktorému cíti kultúrnu a civilizačnú spätosť.“

Prelomiť kruh izolácie

V programovom vyhlásení tretej Mečiarovej vlády schválenom 20. januára 1995 stojí: „V oblasti zahraničnej politiky bude vláda Slovenskej republiky jednoznačne zachovávať kontinuitu jej smerovania… Toto naše úsilie znamená smerovanie do ekonomického priestoru, ku ktorému nás viažu historické tradície i prirodzené vzťahy, čo vytvára podmienky na blízkosť názorov parlamentných strán na zahraničnú politiku Slovenskej republiky… Základný smer bezpečnostnej orientácie Slovenskej republiky predstavuje úsilie o získanie členstva v Severoatlantickej aliancii a Západoeurópskej únii. Severoatlantickú alianciu považujeme za najefektívnejšiu existujúcu bezpečnostnú organizáciu a členstvo v nej súčasne za možnosť získania efektívnych bezpečnostných záruk.“

V programovom vyhlásení vlády širokej koalície, ktoré bolo schválené 14. novembra 1998, sa píše: „Prvoradým cieľom zmien spoločenských pomerov v našej vlasti k lepšiemu je prelomiť kruh medzinárodnej izolácie, do ktorého sa Slovensko za ostatné roky dostalo… Vláda presadí optimálny variant zaručenia bezpečnosti spočívajúci v získaní plnohodnotného členstva v NATO… V oblasti zahraničnej politiky je strategickou prioritou dosiahnutie členstva SR v Severoatlantickej aliancii (NATO) v čo najkratšom možnom čase. Vláda prijme nevyhnutné opatrenia vo svojej vnútornej i zahraničnej politike s cieľom začleniť Slovenskú republiku do systému kolektívnej obrany NATO.“

V programe druhej Dzurindovej vlády schválenom 14. novembra 2002 sa uvádza: „Vláda pokladá Severoatlantickú alianciu za jedinú efektívnu kolektívnu organizáciu schopnú garantovať bezpečnosť Slovenskej republiky. Získane plnohodnotného členstva v tejto organizácii chápe ako uskutočnenie zásadného bezpečnostného záujmu Slovenska a je pripravená plne prevziať svoju zodpovednosť a záväzky, ktoré pre náš štát vyplynú z členstva v NATO. Po prizvaní za člena v Severoatlantickej aliancii je vláda pripravená vyhodnotiť nový rámec obrany štátu tak, aby doteraz platné strategické dokumenty a právne predpisy, ako i charakter a výcvik ozbrojených síl Slovenskej republiky zodpovedali požiadavkám kolektívnej obrany, a to aj v nových bezpečnostných podmienkach súčasnosti.“

V programovom vyhlásení prvej vlády Roberta Fica, ktoré bolo schválené 4. augusta 2006, sa uvádza: „Slovenská republika je z politického a bezpečnostného hľadiska neoddeliteľnou súčasťou euroatlantického priestoru. Individuálne alebo so spojencami a medzinárodnými organizáciami bude chrániť a brániť bezpečnosť a ľudské práva, suverenitu, slobodu, demokraciu a právny štát. Vstupom do NATO sa SR stala súčasťou kolektívnej obrany, ako aj spolugarantom bezpečnosti spojencov… Obhajoba a presadzovanie bezpečnostných záujmov SR budú aj naďalej realizované v širšom geopolitickom kontexte… Bude sa usilovať o to, aby SR do konca roku 2010 primerane prispievala k obranným schopnostiam kolektívnej obrany NATO a vojenským spôsobilostiam EÚ s cieľom plnohodnotného príspevku v ďalšom období. Zabezpečí aktívnu účasť v silách rýchlej reakcie NATO a EÚ a na operáciách medzinárodného krízového manažmentu.“

O životnom záujme…

Vláda Ivety Radičovej vo svojom programe schválenom 10. augusta 2010 k NATO uvádza: „Bezpečnosť Slovenskej republiky je neoddeliteľne spätá s bezpečnosťou euroatlantického priestoru. Systém kolektívnej obrany NATO a Spoločná bezpečnostná a obranná politika EÚ poskytujú Slovenskej republike rozhodujúce bezpečnostné záruky… Vláda SR, vychádzajúc z potrieb zaručenia bezpečnosti občana a obrany štátu pri zohľadnení strategických dokumentov NATO a EÚ vrátane novej Strategickej koncepcie NATO, vykoná strategické hodnotenie obrany Slovenskej republiky s cieľom definovať politickostra­tegický rámec pre dlhodobý rozvoj obranného potenciálu Slovenskej republiky…“

V programovom vyhlásení jednofarebnej vlády sociálnej demokracie na čele s Robertom Ficom schválenom 15. mája 2012 stojí: „Členstvo Slovenskej republiky v euroatlantických a európskych štruktúrach zásadným spôsobom určuje medzinárodné postavenie štátu, čo poskytuje adekvátne možnosti vplývať v súlade so štátnymi záujmami na medzinárodné rozhodnutia a procesy, ktoré majú bezprostredný dosah na kvalitu života našich občanov… Základom bezpečnosti Slovenskej republiky je Severoatlantická aliancia (NATO). Udržanie silnej transatlantickej väzby zostáva naším životným záujmom. Vláda bude prispievať k posilňovaniu úspešnosti a funkčnosti oboch zoskupení, od ktorých závisí istota medzinárodného postavenia SR.“

Programové vyhlásenie 3. vlády Roberta Fica, schválené 26. apríla 2016, určilo politiku voči NATO takto: „Národno-štátnym záujmom krajiny je jednoznačná kontinuita proeurópskej a proatlantickej orientácie Slovenskej republiky založená na širokej politickej zhode… K hlavným cieľom zahraničnej politiky patrí zaistenie stability, bezpečnosti, prosperity a pozitívneho vnímania Slovenskej republiky vo svete. Vláda bude vychádzať z predvídateľnej, dôveryhodnej a transparentnej zahraničnej politiky členstva v Európskej únii a NATO. Vláda bude podporovať rozvoj transatlantických vzťahov ako základný pilier zaručenia bezpečnosti a prosperity SR. Za najbližších partnerov považuje členské krajiny NATO a spojencov v NATO.“

Hazardéri s osudmi krajiny

K tomuto kontinuálnemu pristupovaniu slovenských vlád k zaisteniu bezpečnosti SR prostredníctvom plnohodnotného a zodpovedného členstva v NATO a EÚ nikto, žiadna politická strana počas takmer tridsiatich rokov pluralitnej demokracie nepredložili čo len trochu serióznu alternatívu, ktorá by bola posúdená odbornou verejnosťou a aspoň sčasti ňou akceptovaná. Dnešné výkriky o vystúpení z NATO a o neutralite sú preto vyjadrením nepochopenia geopolitických, hospodárskych a bezpečnostných realít, v ktorých sa SR v tejto medzinárodnopo­liticky turbulentnej a neistotami sa vyznačujúcej dobe nachádza.

Predstavme si na chvíľu situáciu, že SR vystupuje z NATO a všetkým spojencom, aj tým, ktorí s nami bezprostredne susedia, vlastne povie, že o nich nestojí, že tie roky spolupráce a vzájomných investícií do kolektívnej obrany si neváži a pokladá ich za zbytočné a že sa lepšie o seba postará sama. Ako asi budú títo spojenci reagovať na požiadavku, aby Slovensku spolu s Ruskom, od ktorého nás delí Ukrajina, nachádzajúca sa v zásadnom konflikte s RF, garantovali neutralitu?

Ako budú slovenskí daňoví poplatníci reagovať na dramatický nárast nákladov na obranu všetkých azimutov, ktorú bude takto zmenené geopolitické postavenie vyžadovať? Aké to bude mať dopady na správanie zahraničných investorov v SR? Hazardérov s osudmi Slovenska, ktorí tak radi rečnia o suverenite, sa preto treba pýtať, ako si predstavujú reálne politické, ekonomické, finančné, vojenské, zmluvné, vojenskopriemyselné samostatné zabezpečenie obrany 5,5-miliónového stredoeurópskeho štátu po vystúpení z NATO, ktoré bude rovnocenné tým, čo máme teraz. A žiadať, aby svoju koncepciu zaručenia bezpečnosti predložili na verejnú diskusiu.

Oprávnená otázka

Na záver poznámka k slovanskej vzájomnosti, ktorou kdekto znovu a znovu šermuje ako div nie alternatívou k európskemu a transatlantickému ukotveniu Slovenskej republiky. Ponechám bokom fakt, že v dôsledku vojnových konfliktov v 20. storočí a ďalších politických konfliktov, ktoré prinieslo 21. storočie, nie sú dnes vzťahy medzi tromi najväčšími slovanskými národmi – Rusmi, Ukrajincami a Poliakmi – v takom stave, že by bolo vhodné použiť na ich charakteristiku slovo vzájomnosť. Pozrime sa na ideu slovanskej vzájomnosti cez prizmu slovenských záujmov.

Nám Slovákom najbližšími slovanskými národmi – rečou, kultúrou, spoločnými historickými skúsenosťami a spoločnou hranicou – sú nesporne Česi a Poliaci. Sú s nami už 15 rokov v EÚ a NATO a 26 rokov aj vo visegrádskej štvorke. Slovanskými národmi, s ktorými sme v EÚ aj NATO, sú Bulhari, Chorváti a Slovinci. Náš najväčší sused, Ukrajina, je štátom pridruženým k EÚ a dáva tiež najavo túžbu včleniť sa do NATO. Čierna Hora je už v NATO a usiluje sa aj o členstvo v EÚ. Angažujeme sa, aby aj Srbsko a ďalšie štáty západného Balkánu, ako je napríklad Severné Macedónsko, boli integrované tak v EÚ, ako aj v NATO. Slovanských štátov v NATO a EÚ môže byť teda ešte viac.

Vzniká oprávnená otázka: To máme pre pocity vzájomnosti s jedným, aj keď najväčším slovanským štátom vystúpiť z NATO a dostať sa do bezpečnostnej neistoty, keď teraz môžeme s hlasom rozhodujúcim sedieť za stolom s ďalšími 28 štátmi, ktoré sa hlásia k princípom demokracie, právneho štátu a ochrany ľudských práv? Máme pritom ignorovať, že RF je s naším východným susedom v zásadnom konflikte pre anexiu Krymu v rozpore s ukrajinskou ústavou, Helsinským aktom a Budapeštianskou deklaráciou z roku 1994? (Po tom, čo sa Ukrajina ako tretia najväčšia jadrová mocnosť sveta vzdala svojho jadrového arzenálu v prospech Ruskej federácie, sa traja stáli členovia Bezpečnostnej rady – USA, Spojené kráľovstvo a Ruská federácia – v tejto deklarácii zaviazali zaručiť územnú integritu ukrajinského štátu.)

Máme zavrhnúť nielen jazykovú a kultúrnu vzájomnosť s najbližšími slovanskými štátmi, ale aj vzájomnosť demokratických politických hodnôt platných v EÚ a NATO a reálne integračné väzby, ktoré sme si počas 15 rokov medzi sebou vybudovali?

Peter Weiss

V rokoch 1990 – 1996 stál na čele Strany demokratickej ľavice, následne bol jej podpredsedom pre zahraničnú politiku. V rokoch 1990 až 2002 bol poslancom slovenského parlamentu, v rokoch 1998 – 2002 pôsobil ako predseda jeho zahraničného výboru. V súčasnosti je veľvyslancom SR v ČR.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#EÚ #NATO
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku