Život musí chutiť

, 13.07.2019 06:00

Valentína Sedileková vydala knihu Chuť žiť. Je to naozaj optimistické čítanie, hoci mladá autorka, ktorá nedávno zmaturovala, píše o zdravotnej kríze. Umlčala hlasy, ktoré jej diktovali, čo má jesť a čo nie, skrotila démona, čo ovládol jej telo. Napísala o tom a stala sa iniciátorkou projektu Chuť žiť. Pridali sa k nej osobnosti zo sveta umenia, vedy a športu.

Valentína Sedileková.
Valentína Sedileková. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Kniha Valentíny Sedilekovej nie je len jednou z narýchlo napísaných publikácií, ktoré reagujú na módne témy. Autobiografia má aj literárnu kvalitu a číta sa ako román. Jej hrdinka Valentína zvíťazila nad anorexiou a rozpráva o tom vkusne, objavne a dokonca s humorom. Kniha nie je len o samotnej diagnóze, ale o živote jednej rodiny, naznačuje východiská a perspektívy. Stala sa preto impulzom k zmapovaniu podmienok liečby anorexie na Slovensku. Vznikol projekt, ktorý by mal pomôcť pacientom s poruchami príjmu potravy, ako aj zdravotníctvu. Okrem vnútorných hlasov, ktoré čítanie robia veľmi intímnym a úprimným, sú súčasťou knihy aj hlasy verejné, ktoré problematiku zovšeobecňujú a plnia emancipačnú úlohu. V knihe vystupuje psychiatrička Martina Paulinyová, nutricionistka Ivana Kachútová, športovkyňa Oľga Beständigová a odborníčky na rodovú rovnosť Ľubica Rozborová a Jana Cviková.

Vnútorné hlasy hrdinky sú šikovným literárnym prostriedkom: vyjadrujú konkrétne podnety tela, ktoré navádza Valentínu, aby sa nestravovala normálne. Počula autorka tieto hlasy naozaj?

„Vnútorný hlas som do textu musela dať, lebo som ho reálne vnímala. Na terapii u psychológa sa to tiež tak robí: chorobu si pacient akoby zosobní a vie s ňou pracovať. Počas choroby sú tie hlasy silnejšie ako človek sám. Myslím si, že väčšina chorých ten hlas, respektíve chorobu vníma alebo počuje. Objavuje sa aj v mnohých filmoch o poruchách príjmu potravy. To je ten vnútorný kritik, tyran, ktorý je veľmi silný a ktorý akoby vám kázal, čo máte robiť. Je to diktát, ktorý sa prejavuje doslova ako dialóg so samým sebou. Nemusí byť intenzívny, ale mnohé pacientky hovoria, že je veľmi naliehavý. Tyranizuje a káže, čo smiete a nesmiete robiť, vyhráža sa, ponižuje vás.“

Šport je rizikový

Zvláštne je, že v prípade Valentíny Sedilekovej neprehlušil tieto hlasy ani beh, ktorému sa venovala aj s trénerom a v ktorom mala dobré výsledky. Ako je to možné? Šport predsa vyvoláva hormóny šťastia, ale na túto diagnózu akoby to nemalo vplyv. Aj športovci si všímajú svoje telo, aj od nich sa vyžaduje pekná postava, stanovená váha. Často ich vzhľad prostredie komentuje, musia si udržať hmotnosť, jesť kvôli výkonu špeciálne upravenú stravu. K poruche príjmu potravy často chýba už len krôčik. Stalo sa to aj Valentíne. Prečo?

Ilustrácia z knihy Chuť žiť.
Ilustrácia z knihy Chuť žiť.

„Šport by mal byť radosť, aj mňa tešil. No samotný výkonnostný šport nemusí byť vždy len zdravý, napríklad keď hovoríme o vrcholových atlétoch. V doraste je tlak určite menší, ale deti sú citlivejšie a vo vývoji, preto je nebezpečné špekulovať so stravou. Ak sa k tomu pridajú – čo sa mne našťastie nestalo – poznámky trénera a kolektívu o postave a váhe športovca, sebahodnota sa nabúrava a môže to viesť k snahe o vylepšenie hmotnosti. O mne poznámky nepadali, ale aj ja som cítila očakávania zamerané na výkon a medaily. Tak je nastavený systém. Môj tréner bol však veľmi citlivý a apeloval na mňa, že nechce, aby som nosila „placky“ z majstrovstiev Slovenska, ale aby som sa perspektívne dostala na majstrovstvá Európy či sveta v najvýkonnejšom veku. Mala som teda dobré prostredie, no v športe je veľké riziko, že si začne človek sledovať váhu a začne si myslieť, že dobrý je len vtedy, keď chudne. Inak sa sám sebe začne hnusiť.“

Valentína bola vždy útla. Svedčia o tom aj fotografie z kritického obdobia. Ako je možné, že sa videla tučná?

„Naozaj som nemala nadváhu, bola som pomerne štíhlučká, ale od ôsmich rokov som začala trpieť niečím, čo sa volá porucha telesnej schémy. Je to diagnóza, ktorá spôsobuje, že sa človek vidí inak, než aký v skutočnosti je. Psychiatrička Martina Paulinyová hovorí, že tieto poruchy sa prirovnávajú k nelátkovým závislostiam a anorexia špecificky aj k schizofrénii, lebo človek môže mať tzv. bludné prežívanie. V spomienkach si seba pamätám inak, než som na fotkách z toho obdobia. Hoci som sa nevidela ako obézna, mozog pohľad vyhodnocoval, že som tučná.“

Nad anorexiou stále úplne nezvíťazila, ale priznáva, že je to omnoho lepšie. Stále sa však sleduje. Vnútorný kritik je ešte stále otravný. Nevie vysvetliť, prečo je to tak: „Vždy je mnoho faktorov, prečo porucha príjmu potravy vzniká. Od genetiky a predispozície cez výchovu, tlak okolia na výkon, krásu, zdravú výživu až po médiá a ideál ľudského tela. No kľúčové je to spojenie extrémnej štíhlosti s vlastnou sebahodnotou.“

Nebezpečná ulica

Najviac Valentíne prekážalo brucho a líca. Zdali sa jej príliš veľké. V skutočnosti mala až chlapčenskú postavu. Veď ju aj otec volal Piťu. V rodine bola pohoda, láska aj humor. Valentína mala šťastie na dobré rodinné zázemie a dobré kamarátky. Hoci aj okolie sa kvôli nej trápilo, snažili sa ju pochopiť. Ona však chcela byť sama, trpela, pomýšľala na samovraždu.

„Pri liečbe je dôležité aj žartovať. Smiech a úsmev, najmä teraz, keď už dokážem cítiť radosť, je veľkou posilou. Pomáha mi preniesť sa aj cez ťažké chvíle v živote. Je to dar a zároveň znak posunu v liečbe.”

V rodine Sedilekovcov problém s prijímaním potravy nepoznali, Valentínina teta si však kedysi prešla bulímiou. Mama si počas života tiež pripadala tučná a držala diéty. „Vytvorilo mi to obraz, že diéty sa nemusím báť, že je to dokonca niečo zdravé. Keď som v pätnástich začala s radikálnou redukčnou diétou, myslela som si, že robím správnu, zdravú vec. Mamka kolísala na hrane, ale našťastie do toho nikdy nepadla. Tatko bol vždy chudučký, vyzeral až podvyživene, ale nikdy nemal poruchy príjmu potravy. Sestra bola po tatkovi chudá.“ Vždy bolo veľa nástrah, navyše sa zmenil spôsob života, stravovania, nároky na vzhľad človeka. Mladí ľudia netušia, aké nebezpečenstvo im hrozí, keď začnú experimentovať s jedením. Projekt Chuť žiť môže mnohým pomôcť.

Chlapci nie sú výnimka

Väčšinou sa v súvislosti s touto diagnózou hovorí o dievčatách, ale poruchy príjmu potravy majú aj chlapci. „Počet prípadov u chlapcov narastá,“ hovorí Sedileková. Túto situáciu povzbudzujú napríklad sociálne siete či propagovaný kult tela. Ideál je svalnaté telo či štíhly pás. Nie je to len ženská záležitosť. „Bielkovinová diéta, proteíny aj anaboliká sú známe pri bigorexii, keď človek stráca kontrolu nad svojou snahou vypracovať sa a nikdy si nepripadá byť dosť veľký a svalnatý. No stretla som sa aj s tým, že chlapci rapídne schudli, napríklad z miernej nadváhy, a už to nešlo zastaviť. Ak sa začnú sledovať a majú predispozíciu, funguje to ako droga. U dievčat i chlapcov sa naruší serotonínovo-dopamínový proces v mozgu a pri hladovaní začnú pociťovať uspokojenie. Vnútorný kritik ich chváli: Teraz niečo znamenáš, teraz si silná, teraz máš nejakú hodnotu. Po najedení, naopak, prídu výčitky, úzkosti i strach."

Ako to teda vlastne je? Je na vine chémia v tele alebo je to v systéme? Veď okolie robí ľuďom stále chúťky na jedlo, propaguje rôzne (aj nezdravé) jedlá, nabáda vychutnávať a zároveň vyžaduje nadľudskú krásu. Kto to má ustáť?

Kniha Chuť žiť.
Kniha Chuť žiť.

Valentína, ktorej strava je stále poznačená strachom a chorobou, odporúča jesť všetko s mierou. „Aj sladkosti patria do stravy. Keď si niečo odopierate, potom sa práve toho prejete, lebo telo si to pýta. Dôležité je brať jedlo ako prirodzenú súčasť života, nie ako odmenu alebo trest, a nevyvolávať hlavne u detí strach z potravín či obezity. Prirodzená snaha o zdravý životný štýl je v poriadku, ale len to tej miery, aby to neovládlo váš život.“ Sama Valentína variť vie, ale na jedlo sa už nevzťahuje 98 percent jej myšlienok. „Pre ľudí s poruchami potravy je jedlo celý svet. Ja som vypekala, varila, kŕmila všetkých naokolo. Vyrábala som si kuchárske knihy, zbierala recepty. Bola som posadnutá jedlom. Aj teraz, keď idem nakupovať, strávim v supermarkete hodiny tým, že sa prechádzam medzi regálmi. Pozerám, čo tam je, študujem informácie na obaloch. Je to zvláštne podvedomé uspokojenie, ako droga.“

Otázku, ktoré jedlo má najradšej, ešte nemá rada, ale verí, že raz na ňu dokáže odpovedať. Rezeň to nie je. Anorexiou sa zaoberá zo širšieho hľadiska. V projekte Chuť žiť chcú riešiť aj praktické problémy. „Začali sme sa zaujímať o to, v akom stave je detská psychiatria na Slovensku. Máme málo špecialistov pre poruchy stravy, minimálny počet lôžok pre mladistvých do 19 rokov (päť na celom Slovensku), hoci táto choroba si neraz vyžaduje aj hospitalizáciu. Nefungujú denné stacionáre, ktoré by pomáhali doliečovať, keďže liečba priemerne trvá 5 až 7 rokov. Dievčatá a chlapci sa potom často vracajú späť do nemocnice. Naším snom je vybudovať zariadenie na východe Slovenska, kde by sme ponúkli komplexnú liečbu, radi by sme otvorili sieť denných stacionárov v mestách a spustili kampaň aj na zatraktívnenie psychiatrie, lebo je málo odborníkov. Všetko, samozrejme, za spolupráce s organizáciami a odborníkmi.“

Návraty sú ťažké. V dôsledku choroby je človek dlhší čas mimo kolektívu, mimo priateľov, mimo školy. „Aj ja som sa bála, ako ma prijmú. Stále som nebola celkom v poriadku a spolužiaci nevedeli, ako sa ku mne správať. Je to v poriadku, nemal ich to kto naučiť. No dôležité je zatiahnuť človeka späť do života a brať ho takého, aký bol napríklad pred liečením.“

Ilustrácia z knihy Chuť žiť.
Ilustrácia z knihy Chuť žiť.

Zábrany treba odbúrať

U nás je osveta okolo anorexie ešte nedostatočná, okolie nevie, ako sa správať ku kamarátovi s touto diagnózou. Potrebné je, aby takého žiaka po návrate z liečenia kamaráti vtiahli do kolektívu, aby znova zapadol do života.

„Choroba ma zmenila. Odišla som na inú školu, z Banskej Bystrice do Bratislavy, ale spomienky ma stále bolia. Aj teraz, keď sedím u nás doma v kuchyni, za stolom, kde ma mamka kŕmila, hneď sa mi minulosť vynorí. Napísanie knihy mi veľmi pomohlo, samozrejme, najviac mi pomohli rodičia či tréner. Zmaturovala som na gymnáziu, kam som chodila, a ešte mám rok na americkej škole, kam som prestúpila a kde budem o rok maturovať. Potom by som chcela študovať politické vedy, medzinárodné vzťahy, uvažujem o štúdiu v Česku, Škótsku či Holandsku. Zaujímajú ma medzinárodné vzťahy, diplomacia, investigatíva. Mám veľa snov a pokračovať s Chuťou žiť je jeden z nich. Za to, kde som, vďačím úžasným ľuďom v mojom živote, rodine aj priateľom. Zistila som, že veľa ľudí potrebuje v tomto smere povzbudenie a radu. Možno ich naša kniha presvedčí, že sa môžu na nás obrátiť.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#autobiografia #anorexia #poruchy príjmu potravy #Valentína Sedileková
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku