Jediné vrásky, ktoré ľudstvo odjakživa a dodnes bezvýhradne obdivuje, sú vrásky Zeme. Keď bohovia prideľovali hory, najštedrejší boli k Ázii. Možno v predtuche jej ľudnatosti a rešpektu domorodcov pred vrchmi ako trónmi bohov. Nebotyčné kopce napokon pobláznili celý svet.
Pražského stavebného inžiniera Aloisa Krausa vyslala firma Lanna uprostred 30. rokov do iránskeho Teheránu dokončiť obilný kombinát pozostávajúci z vyše stovky síl. Skôr než sa to podarilo, stihol sa zamilovať do hôr a v roku 1939 vyliezť na Dámavand (5 670 m), najvyšší končiar na Blízkom východe. Po návrate do už okupovanej vlasti sa na horolezeckom kurze dozvedel, že napodobil krajana Karla Vostráka a že z Čechov ani Slovákov vyššie ešte nikto nestál.
V Tatrách letci zásobovali Everest
Z Krausa sa po vojne stal renomovaný a zároveň nedocenený expert na kolabujúce priehrady – v 50. rokoch ako stavbyvedúci zachránil aj Oravskú a spisovateľ Ladislav Mňačko mu venoval jednu z kultových Oneskorených reportáží (1963). Už predtým sa však zapísal do horolezeckých dejín: v auguste 1945 inicioval zrod Československej himalájskej spoločnosti so zámerom vyslať výpravu – na Mount Everest. „Aj my by sme sa mohli a mali raz odvážiť na to, čo dosiaľ bolo len doménou veľkých a mocných,“ presviedčal maloverných. Ako šéf prípravného výboru navrhol „nahradiť nosičov lietadlami, ktoré by zo vzduchu zásobovali základný aj výškové tábory zhadzovaním všetkého potrebného, čo by umožnilo podstatné zúženie výpravy na 5 až 6 horolezcov a asi 4-členný tím letcov a mechanikov“ (citát z Krausovej písomnej výpovede uloženej v archíve dnešného Českého horolezeckého zväzu).
Foto: Archív ŠK IAMES
Bol to sčítaný chlap, argumentoval (úspešným) preletom britských dvojplošníkov Westland PV 3 a 6 nad Mount Everestom v apríli 1933 aj nemeckým (neúspešným) útokom na Nanga Parbat na jar 1938 za pomoci zásobovania trojmotorového Junkersu 52. A muž činu: získal súhlas ministerstiev obrany i dopravy, aby počas zimného horolezeckého kurzu v apríli 1946 vo Vysokých Tatrách prebehli skúšky zhadzovania vriec s pieskom z dvoch lietadiel Storch (Bocian) riadených vojenskými pilotmi na základe vysielačkovej a svetlicovej navigácie pozemnej skupiny. Každý zo štvordňových pokusov na štyroch rôznych miestach (Zelené a Červené pleso, Veľká Svišťovka, Jahňací štít) však nepriaznivo ovplyvnilo zlé počasie a ešte horšie rádiové spojenie. Ďalší plánovaný test v Krkonošiach sa neuskutočnil a sen o Evereste a rýchlom vyrovnaní sa „veľkým a mocným“ pohltila skepsa…
Prvý Hindúkuš povolil našincom až kráľ
Vývoj svetového himalájizmu napokon šiel iným smerom a vrcholy osemtisícoviek stratili panenskosť aj bez pomoci lietadiel. Českí a slovenskí horolezci sa tiež vrátili na zem a začali odspodu: Tatry, Alpy, Kaukaz, Ťanšan, Pamír…
V roku 1965 došiel rad na Hindúkuš. V dvanásťčlennej výprave bol aj Tatranec Ivan Gálfy (s ním Jozef Psotka a Ivan Urbanovič), ale ešte nie ako vedúci – ani o dva roky v druhej. Aj prvým dvom čs. expedíciám však šéfoval pôvodom Slovák: Ing. Vladimír Šedivý, rodák zo Záhorskej Vsi, najzápadnejšej obce na hraniciach s Rakúskom, ktorý vtedy už šiesty rok stál na čele ústrednej horolezeckej sekcie ČSZTV, ale ako člen Slavoja Vyšehrad Praha.
Poctivý kronikár Ivan Dieška v knižke Horolezectvo zblízka skonštatoval, že úspech výpravy (17 dovtedy nezdolaných vrcholov) bol rovnako prejav organizačných schopností vedúceho, ako aj správnosti výberu špičky. Šedivý ako rozhľadený štátny úradník – ekonóm Úradu vlády – tušil, že získať povolenie liezť v pohraničnom, cudzincom zakázanom pásme Afganistanu bude vyžadovať správnu taktiku a veľkú protekciu. Rok pred expedíciou sa nanominoval na palubu otváracieho letu na linke Praha – Kábul a domov sa vrátil s oficiálnym pozvaním od Afganského olympijského výboru – vďaka odporúčaciemu listu tajomníka Československého olympijského výboru a o rok už aj člena MOV Františka Kroutila, ktorý skôr ako olympizmus miloval hory, veď už pred druhou svetovou vojnou vydal (s Janom Gellnerom) horolezeckého sprievodcu Vysokými Tatrami.
Ako sa ukázalo, ani to nestačilo. Expedícii udelili povolenie až v tretí týždeň pobytu v krajine – na osobný pokyn posledného afganského kráľa Muhammada Záhira Šáha, u ktorého sa za krajanov prihovoril MUDr. Jan Kollárik, jeden z lekárov Jeho Výsosti v kábulskej kráľovskej nemocnici…
Vizionár Šurka a jeho projekt TJ IAMES
Po dvoch celoštátnych výpravách (1965, 1967) zamierili do ázijských veľhôr v roku 1969 aj iné, dovtedy nepredstaviteľné typy expedícií: regionálne, miestne či klubové. Zo Slovenska až dve: bratislavská pod vedením Tibora Šurku do východného Hindúkuša a tatranská na čele s Ivanom Gálfym pod najzápadnejšiu himalájsku osemtisícovku Nanga Parbat.
Uvoľnenie politických pomerov v dôsledku Pražskej jari 1968 sa odzrkadlilo aj v športovom hnutí. Horolezcom narástli krídla. Hýbať mozgom a rukami počas príprav expedícií museli tak ako predtým, ale už neboli odkázaní na ich plánovanie a schvaľovanie v pražskom ústredí (jedna štátna za dva roky). Museli sa zaobísť bez centrálnych financií, ale po legalizácii tzv. vedľajšej hospodárskej činnosti zostávali výnosy z nej telovýchovným jednotám.
Foto: Archív ŠK IAMES
„Prvému, komu to došlo, bol horolezecký vizionár Tibor Šurka, môj kolega v bratislavskom mestskom výbore Čs. zväzu telesnej výchovy. Horolezci majú skvelé predpoklady na čoraz žiadanejšie výškové práce a zo ziskov budeme financovať ich výpravy do veľhôr, tvrdil. Nahovoril ma a spolu sme založili telovýchovnú jednotu, do ktorej názvu sme dali skratku prvého horolezeckého spolku na Slovensku – IAMES,“ spomína Jaroslav Oršula, desaťročia jej tajomník, dnes predseda.
Šurka bol podnikavý chlap a obratný funkcionár. Prvú výpravu s Oršulom zorganizovali za pol roka. Ešte skôr, ako ich jednota stihla naplno rozbehnúť zárobkovú činnosť, preto na čelo expedičného výboru postavili vtedajšieho šéfa bratislavskej telovýchovy Rudolfa Štefanca a s bratislavským primátorom vybavili patronát magistrátu, ktorý sa vtedy nazýval národný výbor. Prispelo na ňu viacero podnikov zahraničného obchodu, ba aj obchodný dom či cestovná kancelária.
Vráť sa domov, čakajú nás veľké kopce
„Nákladné autá boli vtedy len na prídel pre štátne podniky, ale dostal som sa k námestníkovi riaditeľa kopřivnickej tatrovky a keď som mu vysvetlil, že s ich stotridsaťosmičkou mienime cestovať do Ázie, spýtal sa: Podpíšete objednávku a garantujete jej zaplatenie? Samozrejme, mám so sebou pečiatku, odvetil som. Na druhý deň som sa do Bratislavy vracal aj s autom,“ vraví Oršula. „Stálo 169-tisíc Kčs a po expedícii zarábalo telovýchovnej jednote ešte pätnásť rokov – vozilo dynamit z bratislavských ChZJD do povrchových baní na Ústecku.“
Vzápätí sa riešil rébus, kto sa posadí za volant nákladiaka. Vodičský preukaz typu C mal len Oršula, ktorý však výpravu sprevádzal len do iránskeho Teheránu: „Ďalší adepti mali vodičák nanajvýš na osobné auto. Ako externý učiteľ autoškoly som ich zaškolil, potom ich však ešte čakal písomný test…“
Ivan Fiala, vtedy jeden z najlepších lezcov v ľadovom teréne, pôsobil v lete 1968 aj s Petrom Kaiserom ako inštruktor v chýrnej Moravcovej Hochgebirgsschule. Krátko po augustovej invázii tzv. spojeneckých vojsk do Československa natrafil na viedenskom Südbahnhofe na Šurku, ktorého prvá manželka pochádzala z Rakúska. Zvestoval mu, že jeho spolulezec Kaiser sa rozhodol emigrovať. „Ty sa vráť, čakajú nás veľké kopce,“ povedal Šurka Fialovi a vykreslil mu svoj plán telovýchovnej jednoty IAMES.
Ešte častejšie než túto historku Ivan za života spomínal, ako vďaka Šurkovým dvom fľaškám whisky zvládol aj s parťákmi na druhý pokus predhindúkušský test na „céčkový“ vodičský. Po prvom policajti pohrozili, že im zoberú aj ten „áčkový“…
Tajomné zomy (štíty): Bratislava a Lesabar
Pod plachtou bledosivej Tatry 138 sa sedem a pol tisíca kilometrov cestou-necestou okrem dvoch ton materiálu trmácalo na molitanových lôžkach-nelôžkach sedem horolezcov – ôsmy šoféroval. V Pakistane náklad zo sedla Lovary niesla karavána 35 oslov a v záverečnej etape do základného tábora na sútoku Horného a Dolného Tiričského ľadovca (4 080 m) takmer šesť desiatok nosičov.
„Boli sme takmer všetci veľhorskí nováčikovia, ale v očakávaní zážitkov a vo vedomí rizika dokonale obrnení trpezlivosťou, čo mi uľahčilo prácu,“ spomína MUDr. Milan Šimunič, ktorý ako lekár neskôr pôsobil aj vo výpravách na Makalu (1973), severný vrchol Nanga Parbatu (1978), ba aj na Mount Evereste (1984).
Foto: Archív ŠK IAMES
Bratislavčania sprvu zamýšľali vystúpiť na východný vrchol Tirič Miru (7692 m), no zvolená cesta im vzhľadom na rozbitý ľadopád a padajúce seraky pripadala priveľmi riskantná. Jozef Psotka s Ivanom Fialom a Jurajom Zaťkom našli satisfakciu v prvovýstupe na panenský štít Bajpaš-zom (6 700), ktorý premenovali na Bratislava-zom. Potom sa výprava presunula pod „náhradný“ cieľ s názvom Istor-o-nal (7 398), v preklade Konská podkova, tretí najvyšší vrch hindúkušského horstva. Ako prvá naň z tretieho tábora úspešne zaútočila dvojica Jozef Psotka a Milan Mereš a dva dni po nej aj Ivan Fiala s Jurajom Zaťkom.
Bodku za výpravou dal Marián Šajnoha, ktorého mrzelo, že sa zhodou okolností neocitol ani raz vo vrcholovom tíme a v posledný deň s dvadsiatimi metrami repšnúry a jednou skobou vyliezol na 6 100-metrový „štítik“. Mal na to aj súkromný dôvod: deň predtým sa dozvedel, že už nemá len jednu dcérku, ale dve – pol druha roka po Barborke prišla na svet Lesanka. Preto „štítik“ pomenoval Lesabar-zom. Ale prečo Lesanka – lebo horali milujú les? pýtal som sa ho. „Lebo nostalgia,“ odvetí. „V 60. rokoch sa po televíznych filmoch a dokumentoch v titulkoch často objavovalo: strih – Lesanka Matulová. A mne sa to krstné meno zapáčilo.“
Spor o jubileum: dva IAMES-y a jedna krádež
„Prvá rýdzo slovenská expedícia,“ konštatoval o bratislavskej výprave po jej návrate športový obrázkový týždenník Štart. Asi preto, že v druhej, tatranskej na Nanga Parbat bol aj Moravan Miroslav Jaškovský, Gálfyho a Urbanovičov verný a spoľahlivý partner z oboch predošlých „federálnych“ výprav do Hindúkušu.
Tatrancom prvý československý pokus o osemtisícovku v roku 1969 nevyšiel – dostali sa iba do výšky 6 950 m. Na vine bolo najmä počasie. Vedúci Ivan Gálfy však pochopil, že na taký vážny cieľ len tatranská zostava nestačí. O dva roky v repríze pribral do nej nielen dvoch z bratislavskej výpravy (Psotku a Fialu), ale aj ďalších a výsledkom bol prvý svetový úspech slovenského himalájizmu, v ktorého finiši zohrali rozhodujúcu rolu práve tí „noví“ – Ivan Fiala a Michal Orolin.
Marián Šajnoha o bratislavskej výprave Hindúkuš 1969 s odstupom polstoročia hovorí ako o expedícii zázrakov: „Až v Pakistane sme sa dozvedeli, že napriek prvotnému prísľubu nemáme oficiálne povolenie liezť – len filmovať a fotografovať. Napriek tomu sme najmä liezli. Guvernér regiónu Čitral zrejme privrel oči po tom, čo mu vedúci Tibor Šurka podaroval revolver z brnianskej zbrojovky…“ Jaroslav Oršula oponuje: „To nebol revolver, a už vôbec nie brniansky, ale americký kolt zo starožitníckej pozostalosti môjho otca.“
Šajnoha a Oršula majú nepopierateľné zásluhy na rozvoji slovenského horolezectva. Aj na jeho úspechoch pod hlavičkou TJ IAMES, veď Šajnoha šéfoval oddielu v období 1974 – 1979, v ktorom viedol aj úspešnú klubovú výpravu na severný vrchol Nanga Parbatu (1978). Neskôr bol dokonca predsedom Slovenského horolezeckého spolku IAMES (1990 – 2000). Aj dnes už ako bezmála osemdesiatnik funkcionárči pod rovnakými piatimi iniciálkami: je tajomník Horolezeckého oddielu IAMES Bratislava.
To je však iný subjekt, ako stále existujúci Športový klub IAMES Bratislava, ako sa od roku 1991 nazýva pôvodná TJ IAMES, ktorý má dnes štyri oddiely, medzi nimi aj horolezecký. Problém je v tom, že sa tak nespráva. Predseda HO IAMES Vladimír Ceniga nedávno pozval „súčasných aj bývalých členov“ na stretnutie pri príležitosti 50 rokov jeho jestvovania. Tvrdí, že „náš Horolezecký oddiel IAMES Bratislava vznikol v roku 1968, no riadnu športovú aktivitu začal až v roku 1969, a to hneď usporiadaním Bratislavskej expedície Hindúkuš 89“.
Oršulu takmer vystrelo. „Vnímame to ako krádež identity a histórie, ako aj duševnej hodnoty ŠK IAMES!“ zareagoval za klub, ktorého je predsedom. „Žiadna jednota nezorganizovala za roky 1969 – 1991 sedemnásť výprav do cudziny a nevrazila do horolezectva toľko vlastných či od sponzorov získaných financií ako naša – a zrazu si to privlastňuje niekto iný. Právnici mi tvrdia, že to je dôvod na žalobu.“
Útoky na Mount Everest: úspech a tragédie
Autorom takejto interpretácie histórie je Šajnoha, čo potvrdzuje jeho publikácia s názvom Diagnóza: horolezec. Ani to netají. „Ja to tak cítim,“ tvrdí. „Boli sme nadšení, že v TJ IAMES konečne máme svoju jednotu, a to, čo si zarobíme, máme len pre seba. Neskôr však jednota prichýlila aj iných – postihnutých športovcov sme ešte chápali, no pribudol aj lyžiarsky, turistický, ba i triatlonový oddiel, a tie žili z peňazí, čo sme zarobili my horolezci. Za môjho predsedovania slovenskému horolezectvu sme schválili stanovy, v ktorých bola podmienkou členstva právna subjektivita. Namiesto toho, aby vedenie TJ umožnilo oddielu ju získať, dvihlo členský príspevok až na 500 Kčs. Následne zastavilo vydávanie horolezeckého materiálu a žiadalo vrátanie už vydaného. Preto sa nečudujem, že oddiel hľadal iné riešenie a začiatkom 90. rokov nemalá časť jeho členov z TJ IAMES odišla.“
„Členské sa ozaj zdvihlo, ale nie na 500, ale na 100 Kčs, to je vážny rozdiel,“ koriguje súdobý predseda TJ Vincent Dubeň. Podľa Oršulu odišlo z klubu len 14 horolezcov: „V najlepších rokoch sme mali deväť oddielov a 900 členov. Za to sa nehanbím, tým sa hrdím. Aj jedenástimi ročníkmi cezhraničného maratónskeho behu z Bratislavy do Hainburgu a späť, ktorý sme organizovali.“ Ostaňme v rovine faktov: členmi TJ IAMES bola v 70. a 80. rokoch významná časť československej špičky himalájskeho horolezectva. Na jej pôde sa zrodila aj expedícia Mount Everest 1984 pod vedením Františka Keleho, po ktorej sa čs. výškový rekord zásluhou Zoltána Demjána a Jozefa Psotku vyšplhal na maximálnu hranicu (8 848 m). O štyri roky aj útok na Everest najťažšou, Boningtonovou cestou. Všetci štyria horolezci z výpravy 1988, ktorí ňou prešli, ale sa nevrátili, boli členmi TJ IAMES (dvaja aj jej zamestnancami): Dušan Becík, Peter Božík, Jozef Just a Jaroslav Jaško. Aj traja, čo prežili: vedúci Ivan Fiala, jeho zástupca Jaroslav Oršula a lekár Milan Skladaný.
„Everestská tragédia 1988 nás všetkých a aj klub poznačila,“ priznáva Oršula. „Aj po nej sme ešte zorganizovali viac než desiatku výprav do zahraničných hôr, ale zväčša už trekingového typu.“