Posledná genocída 20. storočia: Rýchlosť vraždenia v Rwande bola omračujúca

16.07.2019 11:00

Býva označovaná za poslednú genocídu v 20. storočí, najrýchlejšiu genocídu vôbec či za najhroznejší násilný čin čo do počtu mŕtvych po dňoch. Pri genocíde v Rwande, ktorá vypukla z 6. na 7. apríla 1994 a skončila 18. júla 1994, zmasakrovali Hutuovia za 100 dní približne 800 000 menšinových Tutsiov a umiernených Hutuov a asi 2,7 milióna ľudí muselo utiecť zo svojich domovov.

Zabitých bolo podľa odhadov približne 20 percent obyvateľov krajiny a asi 70 percent rwandských Tutsiov. Rýchlosť zabíjania bola omračujúca: podľa vlády bolo každý deň zabitých približne 10 000 ľudí, 400 za hodinu a sedem za minútu.

Vraždenie v malej a chudobnej Rwande uprostred Afriky začalo po tom, čo bolo 6. apríla 1994 zostrelené lietadlo s prezidentmi Rwandy a Burundi Juvenalom Habyarimanom a Cyprienom Ntaryamirou. Obaja patrili k Hutuom. Koľko osôb neprežilo pri následnej trojmesačnej genocíde je stále predmetom dohadov. Podľa OSN zahynulo približne 800 000 ľudí, väčšinou Tutsiov, vláda Rwandy uvádzala až milión mŕtvych, z toho asi desať percent Hutuov.

Genocída sa hlboko zapísala do osudu Rwandy aj susedných krajín. Popri miliónoch utečencoch a zreteľného vplyvu na vojny v susednom Kongu napríklad mnohonásobne vzrástol počet infikovaných vírusom HIV, zničená bola infraštruktúra krajiny a vyľudnenie viedlo k veľkému prepadu ekonomiky.

Diskutovanou otázkou zostáva úloha medzinárodného spoločenstva, ktoré nedokázalo genocíde zabrániť. Krutosť masakrov zobrazil napríklad film Hotel Rwanda režiséra Terryho Georgea z roku 2004.

Hutuovia a Tutsiovia

Etnický konflikt medzi väčšinovými Hutuami a menšinovými Tutsiami, v ktorého pozadí boli spory o pôdu, narastal v Rwande dlhší čas. Hutuovia a Tutsiovia boli pritom pôvodne skôr spoločenskými kategóriami. Vládnuci Tutsiovia – majitelia stád – tvorili 14 percent obyvateľstva a Hutuovia boli väčšinou pastiermi a roľníci. S prispením koloniálnych veľmocí však medzi nimi rástla nenávisť. Tutsiovia tvorili totiž v koloniálnych časoch vládnucu skupinu s mnohými výhodami, po vyhlásení nezávislosti v roku 1962 však v krajine mali prevahu Hutuovia.

Do roku 1964 bolo pri stretoch zabitých asi 20 000 Tutsiov a ďalšie státisíce bolo vyhnaných z krajiny. V roku 1973 sa k moci dostal Habyarimana, ktorý svoj režim za pomoci Francúzska založil na rasovej ideológii proti Tutsiom. Tí preto vytvorili Rwandský vlastenecký front (Front patriotique rwandais – FPR) a v októbri 1990 začali ofenzívu. Zmier neprinieslo ani zavedenie plurality v júni 1991, ani dohody z augusta 1993, ktoré počítali s paritným zastúpením oboch etník a zriadením dočasnej vlády. Plnenie dohôd mala podporiť pozorovateľská misia OSN pre Rwandu (UNAMIR).

Vraždili, spievali a tancovali

Kým Francúzsko ďalej vyzbrojovalo Habyarimanov režim, na severe krajiny vykonávali etnické čistky milície Réseau Zéro (Sieť nula s heslom Žiadni Tutsiovia), ktoré viedla prezidentova manželka Agatha. Tá bola spolu s manželom a ďalšími blízkymi spolupracovníkmi členkou vplyvnej hutuskej skupiny Akazu (malý domček), ktorá si nepriala spoluprácu s Tutsiami a ktorá bola následne jednou z hlavných riadiacich skupín genocídy.

Po zostrelení lietadla s Habyarimanom dosiahli masakre hrozivých rozmerov, na vraždení sa najviac podieľali extrémistickí Hutuovia z milícií Interahamwe a Impuzamugambi. Vraždili však aj jednoduchí muži aj ženy, nikto nemal byť ušetrený.

„Naložili nás do áut a odviezli do hôr, aby sme tam zabíjali. Potom sa spievalo a tancovalo. Keď zabíjate prvého človeka, niečo cítite. V mojom prípade to bol môj sused. Potom už necítite nič,“ opísal atmosféru krvavých 100 dní jeden z neskôr odsúdených.

Ako prvých popravili hutuských opozičných politikov vrátane premiérky, tutsijkých intelektuálov a desať belgických vojakov UNAMIR. V druhej fáze začalo vyvražďovanie všetkých Tutsiov bez rozdielu, ktorí boli obviňovaní zo spojenia z povstalcami pôvodom z Ugandy a ktorí vnikli do krajiny v 90. rokoch.

Úplný horor, srdce temnoty

Slovo genocída v súvislosti s Rwandou použili už koncom apríla 1994 humanitárne organizácie. „Úplný horor, tu je srdce temnoty,“ povedal 28. apríla hovorca Červeného kríža.

Asi 2 500 členov UNAMIR sa po začatí masakrov stiahlo a 21. apríla 1994 – v čase najhorších masakrov – Bezpečnostná rada OSN rozhodla znížiť kontingent UNAMIR na iba 270 osôb. A až v máji BR OSN vyhlásila zbrojné embargo a rozhodla o vyslaní 5 500 mužov na ochranu utečencov a civilistov. Tí však do krajiny dorazili až po ukončení etnických čistiek. Na ochranu utečencov vyslalo na návrh BR OSN Francúzsko v júni pri operácii Tyrkys 2500 vojakov na juhozápad krajiny, kde bolo vytvorené relatívne bezpečné územie.

V júli 1994 situáciu ovládla tutsijská FPR a vojna sa skončila. Za prezidenta a premiéra vymenovali zástupcovia Hutuov, ale skutočným vládcom v pozadí bol šéf FPR generál Paul Kagame z kmeňa Tutsiov, ktorý je od roku 2000 prezidentom. Po víťazstve FPR utieklo do bývalého Zairu (dnes Kongo) a Tanzánie asi 1,7 milióna Hutuov. Väčšina sa však neskôr vrátila a s anonymnou masou utečencov splynuli aj niektorí organizátori masakrov.

Vinu cíti Annan aj Clinton

Na vyšetrenie zločinov bol BR OSN vytvorený Medzinárodný tribunál pre Rwandu (International Criminal Tribunal for Rwanda – ICTR), ktorý začal fungovať v roku 1997. Súd, ktorý skončil v decembri 2015, v roku 1998 oficiálne uznal, že išlo o genocídu proti Tutsiom. Medzi odsúdenými je niekoľko členov bývalej vlády vrátane expremiéra Jeana Kambanda a v decembri 2008 súd odsúdil strojcu genocídy, niekdajšieho šéfa milícií Interahamwe a bývalého plukovníka Theonesta Bagosora na doživotné väzenie.

Celkovo odsúdil 60 strojcov masového vraždenia. Ďalšie dva milióny ľudí súdili ľudové súdy Gacaca, kde bolo asi 65 percent súdených uznaných za vinných.

OSN až v roku 1997 potvrdila, že bola vopred upozornená na chystaný masaker a šéf OSN Kofi Annan, ktorý bol v roku 1994 námestníkom generálneho tajomníka OSN pre mierové operácie, priznal, že OSN mohla genocíde zabrániť. Vyhlásil tiež, že cíti vinu. Zlyhanie priznal aj bývalý prezident Spojených štátov Bill Clinton.

Francúzsky parlament priamy podiel Francúzska na genocíde odmietol, pripustil však rad chýb. Kagame Francúzov obviňoval, že sa na genocíde priamo podieľali, a podľa správy americkej právnej firmy pre rwandskú vládu z roku 2017 Paríž vyzbrojil páchateľov genocídy a bránil potrestaniu osôb podozrivých z masakrov.

Na zabíjaní sa podieľali aj niektorí kňazi alebo mníšky a mnohé obete prišli o život v kostoloch, kde pritom hľadali útočisko. Pápež František poprosil v marci 2017 o odpustenie za „hriechy a nedostatky cirkvi a jej členov“ počas genocídy.

#genocída #Rwanda
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku