Bomba pre Hitlera

, 20.07.2019 06:00

Asi žiadny diktátor neprežil toľko pokusov o atentát ako Adolf Hitler. Plánov na jeho odstránenie bolo vyše štyridsať a neraz unikol iba o vlások. Jeho život zakaždým zachránila neuveriteľná zhoda okolností. Tak ako pred 75 rokmi, keď ho od smrti delila iba hrubá podpera dubového stola.

Stauffenberg (prvý zľava) pri stretnutí s...
Stauffenberg (prvý zľava) pri stretnutí s Hitlerom vo Vlčom brlohu 15. júla 1944. Autor: Creative commons Attribution/Bundesarchiv

Bol štvrtok 20. júla 1944 a v Hitlerovom hlavnom stane mali naponáhlo. O tretej popoludní očakávali návštevu talianskeho diktátora Benita Mussoliniho, preto aj pravidelnú vojenskú poradu začali o pol hodiny skôr. V miestnosti dreveného baraku sa tiesnilo 24 ľudí – členovia generálneho štábu, dvaja stenografi, führerov osobný strážca… Bolo tam horúco, hoci pootvárali všetky okná. Hitler stál chrbtom ku dverám a skláňal sa nad mapou, ktorá ležala na masívnom dubovom stole.

"Rusi sa s veľkou silou obracajú na sever západne od Dviny. Ich predsunuté jednotky už stoja juhozápadne od Daugavpilsu,“ informoval šéf operačného oddelenia generál Adolf Heusinger. "Ak sa teraz skupina armád konečne nestiahne od Čudského jazera, budeme čeliť katastro…“ Varovne znejúcu vetu už nedokončil – o 12.42 h budovou otriasol mohutný výbuch. Časť z nej sa zrútila, vzduchom lietali kusy dreva i ľudské telá, miestnosť zaplnil dym.

Vlčí brloh, ako Hitler pomenoval svoje sídlo pri východopruskom Rastenburgu (dnes poľský Kętrzyn), zachvátila panika. Z miesta explózie bolo počuť výkriky a stonanie, stráž v tábore vyhlásila poplach. Vnútri sa ozýval zúfalý hlas poľného maršala Wilhelma Keitela: „Kde je führer? Kde je führer?“

Jeden človek bol však spokojný – plukovník Claus von Stauffenberg. Bol to on, kto bombu nastražil. Presvedčený, že sa atentát vydaril, nastúpil do auta, oklamal stráže, aby ho z uzavretého komplexu pustili, a odletel do Berlína, kde komplicom oznámil, že Hitler je určite mŕtvy. Mýlil sa…

Viazaní prísahou

Vzťah medzi elitou nemeckej armády (Wehrmachtom) a Hitlerom nebol nikdy založený na veľkej dôvere. Nacistický vodca mnohými dôstojníkmi pohŕdal. Bol presvedčený, že on – obyčajný desiatnik z prvej svetovej vojny – je lepší vojvodca ako tí, čo študovali na vojenskej akadémii. Viacerí dôstojníci zase opovrhovali ním, no cenili si, že Nemecku prinavrátil hrdosť a vybudoval bojaschopné vojsko.

Pruské tradície v nemeckej armáde navyše kázali slepo poslúchať a od augusta 1934 vojaci neprisahali vernosť ústave, ale jedinému človeku – vodcovi Nemeckej ríše, čím vznikal akýsi zvláštny osobný vzťah. Navzdory tomu zostali na vysokých postoch viacerí dôstojníci, ktorí s Hitlerom či nacizmom nesympatizovali.

Keď sa führer v roku 1938 rozhodol napadnúť Československo, pripravili tzv. septembrové sprisahanie. Boli odhodlaní Hitlera odstrániť, keby sudetská kríza naozaj spela do vojny. Mníchovská dohoda však všetko vyriešila, a keď o rok neskôr predsa len vypukla vojna, generáli si už na podobný krok netrúfli.

Kým sa Hitlerovi vojensky darilo, nevideli ani dôvod zasiahnuť. V roku 1943 sa však situácia na fronte začala meniť a mnohí dôstojníci pochopili, že ich führer vedie do záhuby. Dozrel čas, aby pripravili vojenský puč. Cieľom bolo zlikvidovať Hitlera a rýchlym mierom na Západe zachrániť, čo sa ešte dalo.

Úlohy sa zhostil generálmajor Henning von Tresckow. Využil na to staršie plány operácie s krycím menom Valkýra. V starogermánskej mytológii sa tak označovali panny, ktoré medzi padlými bojovníkmi vyberali šťastlivcov do pohanského raja. Tresckow dovtedy bezvýznamné materiály prepracoval tak, že vlastne maskovali inštrukcie na štátny prevrat. Ich skutočné poslanie preto nespoznali ani presvedčení nacisti.

Navonok šlo o tajné pokyny pre Wehrmacht v prípade führerovej smrti alebo vzbury zahraničných robotníkov. Na dohodnutý signál mali vojaci obsadiť budovy SS a gestapa, zadržať vyšších funkcionárov nacistickej strany a dočasne prevziať vedenie štátu.

Hrdina s páskou cez oko

Keď zlyhalo niekoľko pokusov o atentát a Hitler sa na východnom fronte prestal ukazovať, Tresckow zistil, že má zviazané ruky a všetko závisí od ľudí v zázemí. Tam sa vedenia ujal 36-ročný švábsky gróf Claus von Stauffenberg.

Vzdelaný a energický dôstojník mal za sebou úspešnú kariéru. V apríli 1943 ho v Afrike ťažko zranili. Prišiel o ľavé oko a pravú ruku, na ľavej mu zostali len tri prsty. Ako vojnový invalid mohol oddychovať doma, namiesto toho sa však už v októbri vrátil do služby. Stal sa šéfom berlínskeho štábu generálplukovníka Friedricha Fromma, veliteľa záložného vojska. Bola to funkcia, ktorá mu otvorila dvere do vodcovho hlavného stanu.

O jeho pravých pohnútkach, prečo sa pridal ku vzbure, možno už len špekulovať. V Nemecku dlho kolovala legenda, že bol odjakživa odporcom nacizmu. Tento rytiersky obraz o ňom šírila najmä vdova a matka jeho piatich detí Nina von Stauffenberg. Je však pravdivý?

Miestnosť v drevenom baraku, kde sa odohral...
Miestnosť v drevenom baraku, kde sa odohral atentát. Autor: Creative commons attribution/Bundesarchiv

Odborníci uznávajú, že bol hrdinom, no ako konzervatívny príslušník vysokej šľachty pohŕdal demokraciou a nacistický režim mu neprekážal. Podľa nemeckého historika Thomasa Karlaufa, ktorý o ňom napísal knihu, nie je ani pravda, že bol od začiatku Hitlerovým kritikom. Až do leta 1942 jeho politiku údajne schvaľoval, lebo mu imponovalo, ako z Nemecka opäť spravil veľmoc. Ani vojnu vraj neodmietal, ale neskôr mu došlo, že ju Nemci nemôžu vyhrať.

"Bol to mimoriadny zjav. Vysoký, dobre vyzerajúci, cieľavedomý, strategická hlava so sebavedomím a skvelý logistik,“ opísal ho Karlauf pre portál Kieler Nachrichten. Pokiaľ ide o to, čo sa dialo so Židmi, gróf to pokladal za zločin. "Bol to vlastenec v najlepšom zmysle slova,“ zhodnotil jeho životopisec.

Podľa historika Thomasa Schnabela, ktorý je čestným profesorom na Univerzite v Heidelbergu, si Stauffenberg skrátka uvedomil, že predlžovanie nezmyselnej vojny bez šance na úspech znamená iba obrovské obete.

"Nie je svätec, ale musíme byť vďační aj tým, čo sa postavili na odpor až neskôr. Bolo by bývalo lepšie, keby nebol urobil nič? Keď človek spozná, že stavil na zlého koňa, ale je časťou systému, má len jednoducho pokračovať? Alebo odvrátiť zrak?“ pýtal sa Schnabel v televízii ZDF.

Až na tretí pokus

Udalosti nabrali rýchly spád, keď sa Spojenci 6. júna 1944 vylodili vo francúzskej Normandii. Sprisahancov to tak ohromilo, že váhali, či má vôbec význam pokračovať v pláne. "Atentát treba spáchať – nech to stojí, čo to stojí,“ rozhodol Tresckow.

Samotný čin mal pôvodne vykonať generálmajor Hellmuth Stieff, ktorý mal prístup k Hitlerovi. Keď však nevyužil viacero príležitostí, začiatkom júla 1943 si to bremeno zobral na plecia Stauffenberg.

"Je načase, aby sa niečo spravilo,“ zdôvodnil. "No ten, kto sa odváži konať, si musí byť vedomý, že do nemeckých dejín asi vstúpi ako zradca. Ak však od toho upustí, tak by bol zradcom pred svojím svedomím… Nemohol by som sa pozrieť do očí ženám a deťom padlých…“

Dva pokusy o atentát – 11. a 15. júla – nevyšli ani grófovi. Pri tom druhom vzbúrencom dokonca hrozilo vyzradenie, pretože v Berlíne rozbehli prvý stupeň operácie Valkýra (poplach pre vojenské oddiely v meste). Akciu potom vysvetľovali tým, že išlo iba o cvičenie.

Už o päť dní sa naskytla ďalšia príležitosť vo Vlčom brlohu. Nevýhodou bolo, že sa porady od júla nekonali v podzemnom betónovom bunkri, kde by výbuch nik neprežil, ale v drevenom baraku pre návštevy. Gróf to však vedel, a preto sa vyzbrojil až dvoma bombami.

Keď ho Keitel viedol dnu, pod zámienkou, že si chce prezliecť košeľu, spolu s pobočníkom Wernerom von Haeftenom sa zavrel vo vedľajšej miestnosti. Keďže tam však nemali pokoj a Keitel ich súril, Stauffenberg sa dopustil osudovej chyby – namiesto oboch kilových náloží aktivoval iba jednu. Tú druhú ponechal Haeftenovi.

S Keitelom potom vošiel do miestnosti, kde už prebiehala porada. Rýchlo sa pozdravil s Hitlerom, inak si ho nikto nevšímal. Tašku s časovanou bombou položil vedľa dubovej nohy stola, asi dva metre od führera. Vzápätí sa vyhovoril, že čaká telefonát z Berlína, a nepozorovane opustil miestnosť.

Netušil, že plukovníkovi Heinzovi Brandtovi jeho odložená aktovka prekážala, a tak ju odsunul na opačnú stranu podpery, ďalej od Hitlera. Nevedomky tým ovplyvnil históriu – führerovi zachránil život a seba samého oň pripravil.

Führer žije!

Atentát si vyžiadal štyroch mŕtvych, dvaja zúčastnení utrpeli ťažké a niekoľko ďalších ľahké zranenia. Ten, komu bola bomba určená, ako zázrakom prežil.

Podľa Hitlerovho osobného strážcu Otta Günscheho, ktorý ho spolu s Keitelom vyviedol von, bol führer po explózii dezorientovaný. Uniformu mal roztrhanú na kusy, lapal po dychu a chrčal: "Čo… čo to bolo?… Útok… Bomba… Aké šťastie… Som nažive… Bola to ruka prozreteľnosti.“

Hitler vyviazol iba s ochromeným ramenom, poškodenými ušnými bubienkami, drobnými popáleninami a odretými nohami. "Skoro som sa rozosmiala,“ spomínala jeho sekretárka Traudl Jungeová. "Vlasy mu stáli okolo hlavy ako bodliaky. Čierne nohavice v prúžkoch viseli od koženého opaska takmer ako sukienka z trstiny.“

Keby mal Stauffenberg viac času a použil obe nálože, zrejme by zabil všetkých. V drevenom baraku však výbuch stratil na sile, časť tlakovej vlny sa rozptýlila otvorenými oknami a dverami, viacerých ľudí vyhodilo von. Hitlera zachránilo, že pri študovaní mapy takmer ležal na masívnom dubovom stole, ktorý ho kryl.

Netrvalo dlho a odhalili, kto je za útok zodpovedný. Telefonista si spomenul, ako sa Stauffenberg vytratil, a keď zistili, že ho nikde niet, vedeli, že je atentátnik. Rozzúrený Hitler okamžite nariadil, aby páchateľov zlikvidovali. Potom sa upokojil a ani nezmenil plánovaný program – na stanici osobne privítal svojho priateľa "duceho“.

Zbabraná operácia

Keby sprisahanci od začiatku postupovali rázne, mohol sa prevrat podariť aj po neúspešnom atentáte. Správali sa však nepochopiteľne pasívne a amatérsky. Aby zase nevyvolali falošný poplach ako 15. júla, so spustením operácie váhali až do 15.50 h, čím premrhali drahocenný čas.

Kým Stauffenberg sedel v lietadle, jeho komplici v Berlíne nemali o výsledku akcie ani potuchy. Generál Erich Fellgiebel, zasvätený do prevratu, videl Hitlera živého, ale do Berlína zavolal až tri hodiny po atentáte. Poľný maršal Erwin von Witzleben, s ktorým sa počítalo na miesto vrchného veliteľa armády, k druhom zavítal až večer a nespokojný s tým, ako to prebieha, sa pokojne pobral domov, kam si poňho prišlo gestapo.

Veci sa tak pohli až po Stauffenbergovom príchode o 16.30 h, no ani on nedokázal dobehnúť premárnený čas. Vzbúrenci síce obkľúčili určené objekty, ale neobsadili rozhlas ani budovy gestapa a SS. Dokonca neprerušili ani telefonické spojenie medzi Hitlerom a jeho spolupracovníkmi v Berlíne, vďaka čomu bol minister propagandy Joseph Goebbels o všetkom informovaný skôr ako sprisahanci. Tí si navyše neboli istí, či Hitler umrel, alebo žije.

Rozhodujúcu úlohu zohral nakoniec major Otto Ernst Remer, veliteľ strážneho pluku Großdeutschland. Do sprisahania nebol zapojený, no keď ho večer poverili obsadiť vládnu štvrť a zadržať Goebbelsa, ako správny vojak poslúchol.

Minister ho však privítal tvrdením, že je Hitler nažive, a podal mu telefón. "Spoznávate môj hlas?“ ozval sa zo slúchadla führer. Remer sa ihneď podriadil Goebbelsovi a svoje oddiely, ktoré mali poslúžiť vzbúrencom, obrátil proti nim.

Zatiaľ čo rozhlas oznamoval, že vodca prežil atentát a prehovorí k národu, slučka okolo pučistov sa sťahovala. Pred jedenástou hodinou večer na nich zaútočili vojaci verní Hitlerovi a po krátkej prestrelke, pri ktorej Stauffenberga zranili do ramena, všetkých zatkli. Štyroch z nich vrátane grófa, potom na dvore popravili.

Puč sa nevydaril ani inde. Niečo sa podniklo vo Viedni a v Prahe, ale jediným mestom, kde sprisahanci prevzali moc, bol Paríž. Veliteľ nemeckého vojska vo Francúzsku, generálplukovník Carl-Heinrich von Stülpnagel tam rozkázal zatknúť 1 200 príslušníkov SS a SD. Maršala Günthera von Klugeho, ktorý velil vojskám na západnom fronte, sa zároveň snažil presvedčiť, aby sa k nim pridal, aj keď Hitler prežil. Kluge však podľahol strachu a esesákov prepustil.

Asi hodinu po polnoci sa Nemci z Hitlerovho prejavu v rádiu dopočuli, že "celkom malá klika ctižiadostivých, bezohľadných, nerozumných a zločinecky hlúpych dôstojníkov zosnovala komplot“, aby ho odstránila. Ako však ubezpečil, vidí v tom znamenie prozreteľnosti, aby pokračoval vo svojom diele.

Zradcovia či vlastenci?

Hitler sa mýlil – nešlo o malú hŕstku dôstojníkov. Vyšetrovanie čoskoro odhalilo, že je sprisahanecká sieť oveľa širšia.

Tajná polícia zatkla zhruba 7-tisíc osôb, z ktorých asi 5-tisíc popravila. Vyše 700 dôstojníkov odsúdili na smrť, 49 generálov a štyria poľní maršali spáchali samovraždu. Príbuzní a priatelia sprisahancov skončili v koncentrákoch, ich deti na "prevýchove“ v ústavoch. So "zradcami“ sa konali dva zmanipulované súdne procesy, ostatných vraždili bez vyšetrovania či súdu.

Vojna pokračovala a za posledných deväť mesiacov si v Európe vyžiadala viac životov ako za predchádzajúcich päť rokov. O to zarážajúcejšie je, ako sa k Stauffenbergovi stavali jeho krajania. Keď sa ich v roku 1951 v prieskume pýtali, čo si myslia o vzbúrencoch, len jedna tretina ich konanie schvaľovala. Pre väčšinu Nemcov zostali dlhý čas zradcami, ktorí porušili prísahu. Ešte v roku 1956 zabránili, aby sa po Stauffenbergovi pomenovala aspoň škola.

Dnes už Nemecko ťaží z toho, že títo vojaci nabrali odvahu zabiť Hitlera. Valkýra teda padlých hrdinov nezbierala zbytočne. Ako v liste na rozlúčku napísal Tresckow: "Tak, ako raz Boh sľúbil Abrahámovi, že ušetrí Sodomu, ak v nej nájde aspoň desať spravodlivých, i ja dúfam, že kvôli nám nezničí Nemecko.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#atentát #adolf hitler #druhá svetová vojna #atentát na hitlera #Stauffenberg
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku