Zvrat vo vesmírnych pretekoch. Prečo sa Rusi nedostali na Mesiac

, 21.07.2019 18:00
kozmodróm, Bajkonur
Kozmodróm Bajkonur. Miesto, z ktorého v roku 1961 štartovala kozmická loď s Jurijom Gagarinom. Autor:

Ak nikto nesúťaží, niet ani porazeného. Práve toho sa držal Sovietsky zväz, keď celé roky popieral, že by s USA súperil o to, kto vyšle prvého človeka na Mesiac. Pravda je, že sa o to Sovieti naozaj veľmi snažili, akurát to pred svetom po celý čas tajili.

Studená vojna znamenala nielen preteky v zbrojení, ale aj v dobývaní vesmíru. Niet pochýb, že spočiatku sa sovietskej kozmonautike veľmi dobre darilo. Stále bola o krok pred Američanmi a slávila jeden úspech za druhým.

V októbri 1957 vyslali Sovieti do vesmíru prvú umelú družicu Sputnik 1, o mesiac neskôr prvú živú bytosť – mladú sučku Lajku, v januári 1959 ich prvá umelá sonda preletela okolo Mesiaca a v apríli 1961 šokovali svet najväčším triumfom – sovietsky kozmonaut Jurij Gagarin sa stal prvým človekom vo vesmíre.

Psíka Lajku Sovieti poslali do vesmíru v...
Psíka Lajku Sovieti poslali do vesmíru v novembri 1957. Autor: Wikipédia

Američania sa snažili, ale zakaždým meškali – hoci naozaj tesne. Prvú družicu vypustili v januári 1958, v máji 1959 nasledovali prvé živé tvory – dve opice (na rozdiel od Lajky sa však v poriadku vrátili na Zem) a prvého Američana Alana Sheparda vystrelili do kozmu v máji 1961 – len 23 dní po lete Gagarina!

Prvý Američan v kozme Alan Shepard.
Prvý Američan v kozme Alan Shepard. Autor: NASA

Nečudo, že vývoj udalostí brali ako pech. A keď ich Sovieti predbehli s prvým človekom vo vesmíre, skúšali nájsť taký významný cieľ, ktorým by úspech konečne strhli na svoju stranu. Už v máji 1961 preto americký prezident John F. Kennedy predstavil novú ambicióznu úlohu – dostať človeka na Mesiac a bezpečne späť.

Hra na mŕtveho chrobáka

Keď Američania ohlásili tento smelý, ale neistý zámer, čakali, ako na to zareagujú Sovieti, lenže Kremeľ zaryto mlčal. Akoby ZSSR o let na Mesiac nemal záujem. V skutočnosti však Kennedyho výzva Sovietov provokovala a váhali, či hodenú rukavicu nezdvihnú.

Pozadie toho, čo sa v tom čase – vo všetkej tajnosti – odohrávalo v sovietskom vesmírnom stredisku Bajkonur, približuje i nový film nemeckých dokumentaristov Mondmänner mit Hammer und Sichel (Mesační muži s kladivom a kosákom).

Ako odhalil, po slávnom Kennedyho vyhlásení sa Kremeľ síce zdržal komentárov, ale jeho šéf Nikita S. Chruščov to nenechal len tak. Zavolal si predsedu sovietskej akadémie vied Mstislava Keldissa, aby zistil, čo si o tom myslí.

Keldiss síce neveril, že by USA boli schopní do konca desaťročia splniť stanovenú úlohu, no súčasne priznal, že by to nedokázal ani Sovietsky zväz, lebo na to nie je pripravený. Chruščov to teda uzavrel s tým, že o tom popremýšľa. Nebol si hlavne istý, či si to ekonomika ZSSR môže dovoliť – taký výskum totiž vyžadoval obrovské investície.

Vedúci sovietskeho raketového programu, hlavný...
Vedúci sovietskeho raketového programu, hlavný konštruktér Sergej P. Koroľov. Autor: Wikipédia

Podľa Chruščovovho syna Sergeja ho Mesiac lákal, ale nie, ak by to malo pohltiť obrovské miliardy rubľov. Vedúcemu sovietskeho raketového programu, hlavnému konštruktérovi Sergejovi P. Koroľovovi preto najprv oznámil, aby Mesiac prenechali „bohatším“ Američanom.

Chruščov neprijal ani Kennedyho veľkorysé gesto, keď mu na stretnutí vo Viedni v júni 1961 opakovane navrhol, aby obe veľmoci spojili sily a cestu na Mesiac podnikli spoločne.

Napokon to bol Koroľov, kto sovietskeho vodcu presvedčil, aby tie preteky s Američanmi predsa len skúsili. Snažil sa ho prehovoriť tvrdením, že by to nemuselo byť až také nákladné, a okrem medzinárodnej prestíže by taký výskum pomohol aj z vojenského hľadiska.

V roku 1962 preto Chruščov nakoniec ustúpil a povolil, aby v kazachstanskom kozmodróme – samozrejme, tajne – pokračovali v plánovaní rakety R1, ktorá by človeka dokázala vyniesť na Mesiac.

Popritom sa však pracovalo i na ďalších projektoch s raketou R7. Do vesmíru leteli ďalší sovietski kozmonauti, v júni 1963 dokonca prvá žena Valentina Tereškovová.

Sledovanie CIA

To, či sa Sovieti zapojili do pretekov o dobytie Mesiaca, Američania spočiatku nevedeli. Ich tajná služba CIA nad Bajkonur síce pravidelne vysielala špionážne lietadlá, ktoré fotili množstvo záberov, ale pri ich vyhodnocovaní nič neodhalili.

„Cieľové objekty sme si prezerali každý tretí či štvrtý deň. Keby chceli niečo vybudovať tajne, museli by to robiť veľmi dobre. Inak by sme sa to hneď dozvedeli,“ prezradil o tom v dokumentárnom filme už nebohý analytik CIA Dino Brugioni.

Americká špionáž najskôr nepriniesla nijaké výsledky – v Bajkonure nebolo po lunárnom projekte ani stopy, z takej základne by nemohla vzlietnuť raketa na Mesiac. V roku 1964 sa však situácia zmenila. CIA na záberoch spozorovala nápadnú aktivitu. Jej experti si všimli nové stavebné jamy – žeby základy pre veľkú štartovaciu rampu?

Snímky neklamali. V auguste 1964 dostal totiž „mesačný program“ od Kremľa zelenú. Aj keď mali Američania už veľký náskok, Koroľov veril, že stratený čas doženú. Práce sa rozbehli na plné obrátky.

„Mávali sme aj 24-hodinové služby,“ zaspomínal si inžinier Vladimir Jaropolov. „Niekedy sme nemohli ísť domov i niekoľko týždňov. Spali sme na stoloch v práci, prikrytí kožušinovou dekou, s čiapkou pod hlavou. Stalo sa mi, že som nemohol ani vyzdvihnúť ženu z nemocnice po pôrode nášho prvého dieťaťa, lebo som musel pracovať.“

Podľa nariadenia z Kremľa mala byť nová raketa R1 pre misiu na Mesiac hotová do roku 1966, čo bol nereálny termín, a všetci to vedeli. Uvedomovali si aj to, že v týchto pretekoch za USA výrazne zaostávali, a to nielen pre trojročné meškanie.

Z kolegov rivali

Hlavným problémom bol podľa pamätníkov Valentin Gluško, popredný sovietsky vedec a špecialista na raketové motory. Podobne ako Koroľov sa stal v minulosti obeťou stalinizmu a niekoľko rokov strávil v gulagu.

Obaja boli velikáni – každý vo svojom odbore. Ako výnimoční konštruktéri spolupracovali na vesmírnych programoch, ale koncom 50. rokov si prestali rozumieť a vzájomná spolupráca bola odvtedy utrpením.

Koroľov pritom Gluška potreboval, lebo bol najlepším sovietskym odborníkom na raketové motory, no osobný spor medzi nimi vyústil do toho, že Gluško na tom projekte so svojím rivalom odmietal pracovať.

Ako dnes tvrdí bývalý Koroľovov zástupca Boris Čertok, Gluško mal komplikovanú povahu. Bol vraj tvrdohlavý a nechcel robiť kompromisy. Zmieriť sa ich nepodarilo ani straníckym funkcionárom – pri stretnutí u ministra v Moskve sa tí dvaja takmer pobili.

Koroľov Gluškovi vyčítal, že pri experimentoch príliš riskuje a neberie ohľad na druhých. Pri jednom teste motorov totiž raketa vybuchla a zabila veľa ľudí, medzi ktorými boli aj Koroľovovi blízki spolupracovníci.

Vzájomná nevraživosť viedla napokon k tomu, že sa Koroľov Gluška zbavil, čo bola pre lunárny projekt hotová katastrofa. Primeraná náhrada za skúseného vedca totiž nejestvovala.

Koroľov si nakoniec síce vybral Nikolaja Kuznecova, lenže ten sa raketovému pohonu dovtedy vôbec nevenoval. Bol síce dobrý, ale v leteckom priemysle, v oblasti prúdových motorov. S takýmto typom výskumu nemal nijaké skúsenosti.

Rozruch v kozmodróme

Mali za takých podmienok Sovieti vôbec šancu vyrovnať sa Američanom? Koroľov veril, že áno. „Bol o tom taký presvedčený, že presvedčil aj nás,“ zhodnotil Čertok.

Ako pripomenul, šéfkonštruktér Bajkonuru bol ohromný motivátor, ktorý medzi ľuďmi šíril optimizmus. Bol to skutočný vodca a jeho kolegovia mu verili. Asi práve to spôsobilo, že sa v roku 1965 napriek všetkým ťažkostiam lunárny projekt konečne rozbehol.

Nezvyčajný pokrok postrehla i CIA. Na špionážnych snímkach z Kazachstanu už bolo rozoznať obrovskú montážnu halu. Práve v nej sa pripravovala nová raketa R1, čo však Američania ešte netušili. Sovieti si tie tajomstvá prísne strážili.

„Boli sme stále pod dohľadom KGB,“ priznal nemeckým dokumentaristom Ivan Muraško, technik z Bajkonuru. Tajní agenti ich sledovali aj na dovolenke či pri ceste vo vlaku.

V kozmodróme sa medzitým rodila moderná nosná raketa R1 – najväčšia, akú dovtedy Sovieti vyrobili. Len jej prvý stupeň mal mať výšku asi 70 metrov. Keďže by bolo ťažké niekam ju dopraviť, vznikala priamo v Bajkonure, vo veľkej montážnej hale.

Príprava tejto rakety však pohltila také obrovské financie, že nebolo peňazí na potrebné skúšky a testy, náhradné dielce či rôzne súčiastky. Zároveň s raketou sa stavala tiež veľká štartovacia rampa, ktorej základy neušli ani pozornému zraku CIA.

Keď si Američania podľa záberov a mierky vytvorili trojrozmerný model rakety, s úžasom zistili, že musí mať zhruba podobnú veľkosť ako ich raketa Saturn. Nebolo pochýb – Sovieti sa zapojili do pretekov o pokorenie Mesiaca, iba to oficiálne nepriznali.

Do troch rokov na Mesiaci?

Vyhliadky ZSSR však neboli najlepšie. Okrem toho, že premrhali veľa času, zostávali najväčšou slabinou sovietskeho výskumu hnacie motory. Boli príliš slabé a na jednotlivých stupňoch ich bolo priveľa.

No problémov bolo viac. Sovieti napríklad nemali ani model kozmickej lode, len nejaké náčrty na papieri. Napriek tomu to Koroľov nevzdával. „Musíme byť prví!“ rozpamätal sa pred rokmi na jeho povzbudzovanie konštruktér Vasilij Mišin.

Či už Koroľov klamal samého seba, alebo bol naozaj presvedčený, že to dokáže, nevedno, ale v roku 1965 novú hlavu Kremľa Leonida I. Brežneva ubezpečil, že sa sovietski kozmonauti do troch rokov dostanú na Mesiac.

Potom však prišiel zásadný zlom, ktorý tieto nádeje pochoval. V januári 1966 čakal Koroľova bežný chirurgický zákrok v nemocnici. Keďže išlo o prominentného pacienta, ujal sa ho samotný minister zdravotníctva. Hoci bol vraj naozaj dobrý chirurg, operácia nevyšla. Koroľov, ktorý stál za všetkými úspechmi sovietskeho vesmírneho programu, zomrel.

Pre ZSSR to znamenalo pohromu. Nikto s podobným talentom, schopnosťami, ale aj s potrebným oduševnením, aké mal zosnulý vedec, nebol v tej chvíli poruke.

Nezávideniahodné následníctvo napokon prevzal Koroľovov zástupca Mišin, no chýbala mu jeho autorita. Ako vedúci bol slabý, nedokázal ľudí viesť a zosúladiť obrovský kolektív v Bajkonure. Navyše mal problémy s alkoholom.

Sovieti už medzitým síce vybrali aj vhodných kozmonautov, ktorí mali letieť na Mesiac, ale samotný projekt zamrzol. Nenastal čas uznať si porážku a hodiť do ringu uterák?

Dva lety – dve tragédie

V čase, keď inžinierov v Bajkonure prepadali ponuré nálady, prišiel nečakaný impulz z druhej strany zemegule. Američanov zastihla zdrvujúca tragédia letu Apollo 1.

Podľa ich plánov sa mala misia na Mesiac uskutočniť už v roku 1967, pri poslednom testovacom štarte v januári 1967 však zahynula celá trojčlenná posádka. „Dostaňte nás odtiaľto! Horíme!“ zneli posledné slová prvého pilota Rogera B. Chaffeeho.

Na rozdiel od Sovietov, ktorí podobné testy väčšinou držali v tajnosti, takže úspešne ututlali aj prípadné nešťastia, sa o dráme na floridskom Myse Canaveral, kde sídlilo Kennedyho vesmírne stredisko, dozvedela verejnosť na celom svete.

Americký vesmírny program to na istý čas ochromilo a Sovieti nabrali druhý dych. Už o týždeň po nehode Apollo 1 vydal Kremeľ dekrét, na základe ktorého sa v plánovanej misii na Mesiac malo pokračovať. Tlak zhora na technikov v Bajkonure sa tým zosilnil.

Lenže aj tam sa schyľovalo k dráme. Zatiaľ čo nebohému Koroľovovi záležalo na bezpečí a presadzoval zásadu, aby sa ostrý let uskutočnil až po troch úspešných testoch, jeho nástupca Miškin to nedodržiaval.

Súhlasil, aby tri mesiace po zlyhaní americkej misie vyletel do vesmíru na novej rakete 40-ročný kozmonaut Vladimir Komarov, hoci sa predošlé testy nevydarili.

„Komarovovi nemali vôbec dovoliť štartovať. Skúsil som všetko, aby neletel. Obrátil som sa na všetkých nadriadených,“ priblížil nedávno Jaropolov. Jeho protesty nepomohli. Odbili ho tým, že sa tak rozhodlo na najvyšších straníckych miestach a už sa nedá nič robiť.

Vladimir Komarov zahynul v kozmickej lodi v...
Vladimir Komarov zahynul v kozmickej lodi v apríli 1967 pri pristávaní. Autor: Wikipédia

Komarov teda v apríli 1967 letel. Štart Sojuzu 1 sa síce vydaril, ale po vypustení kozmickej lode nastali problémy. Let museli predčasne ukončiť a pri pristávaní zlyhal Sojuzu 1 padák. Kozmonaut v lodi uhorel až do tla…

Sovieti túto udalosť tentoraz netajili. Komarovovi vystrojili slávnostný pohreb, no o tom, že jeho let súvisel s plánovanou misiou na Mesiac neprenikla na verejnosť ani zmienka.

Koniec veľkého sna

Tragédia Sojuzu 1 ľudí v Bajkonure ťažko zasiahla a kopili sa ďalšie problémy. Najväčšie ťažkosti konštruktérom stále spôsobovala nová nosná raketa, respektíve jej pohon.

Keď v decembri 1967 kvôli nácviku niektorých činností Sovieti vytiahli von na plochu jej atrapu, výzvedné lietadlo CIA ju odfotilo a Američania užasli nad jej rozmermi. O tom, že je to len napodobenina, nevedeli. Familiárne ju nazvali „Big Mother“ (Veľká matka).

Tým, čo videli, sa však nedali oklamať. V správe zo 7. júna 1968 CIA predpovedala, že Sovieti na Mesiaci nedokážu pristáť ani do polovice roka 1971. A naozaj – lunárny program ich najväčších konkurentov uviazol na mŕtvom bode.

Keď v decembri 1968 americká misia Apollo 8 prvý raz obletela okolo Mesiaca, Kremeľ ešte raz naliehal na konštruktérov v Bajkonure, aby sa pokúsili s projektom pohnúť. A tak ako pri Komarovovi, vedci opäť podľahli politickým tlakom.

Vo februári 1969 pomocou štyroch lokomotív vytiahli z haly obrovskú raketu R1 a previezli ju k rampe. O pár dní nasledoval skúšobný štart bez ľudskej posádky.

Raketa, na ktorej dokončenie sa tak dlho čakalo, pomaly stúpala do vzduchu a plamene pod ňou dosahovali až 300 metrov, trikrát viac ako dĺžka rakety.

Po 21 sekundách však nastalo sklamanie – raketa vybuchla. Sovietski inžinieri to ešte nechceli vzdať – už 3. júla 1969 skúšobný štart zopakovali. Vyše stometrový kolos vystúpil iba do výšky niekoľkých metrov, keď – tak ako pri prvom pokuse – zlyhali motory prvého stupňa. Raketa sa zrútila na zem a mohutná explózia zničila celú štartovaciu rampu.

Sny o dobytí Mesiaca sa rozplynuli. Preteky, na ktorých sa zúčastňoval iba tajne, ZSSR prehral. O 17 dní nato získali toto historické prvenstvo Američania…

Rakety pre prasatá

„Keby môj otec nezomrel už v roku 1966, možno by sme neprenechali Mesiac Američanom,“ domnieva sa Koroľovova dcéra Natalia. Podobný názor ako ona má dnes veľa Rusov.

Podľa odborníkov by to však Sovieti zrejme prehrali tak či tak. Američania mali v tomto smere veľký náskok a naliali do toho i oveľa viac peňazí. Hlavnou prekážkou na sovietskej strane bola navyše neschopnosť vyriešiť problém s nosnou raketou a najmä s jej pohonom.

Raketa R1, na ktorú sa Koroľov toľko spoliehal, sa nakoniec ukázala ako slepá ulička. Nevydaril sa ani jej tretí a štvrtý štart. Poslednýkrát to s ňou Sovieti skúsili v roku 1972, no aj vtedy už po 107 sekundách explodoval prvý stupeň.

Sovietom nezostávalo iné, ako túto kapitolu uzavrieť. V roku 1974 program zastavili a rakety typu R1 zlikvidovali. Niektoré ich časti skončili na šrotovisku, alebo sa využili na užitočnejšie veci – napríklad ako chlievy pre ošípané…

Medzinárodnú hanbu či porážku v studenej vojne si však Sovieti ušetrili. Keďže oficiálne nepriznali, že by mali záujem pristáť na Mesiaci, nikto nemohol tvrdiť, že prehrali. Pravda o tom vyšla najavo až po zániku Sovietskeho zväzu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#mesiac #Apollo 11 #kozmonautika #50 rokov od pristátia na Mesiaci
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku