V závere svojho vlastného životopisu, určeného na nejakú dnes už nie podstatnú príležitosť, napísal: „Napriek všetkým pochybnostiam, čo ma sužujú, som mal šťastie na ľudí, ktorí vyžarovali takú duchovnú energiu, ktorá mi dovoľovala predierať sa nástrahami života, a ich priateľstvo mi dodávalo sebavedomie. To nie je málo. V každom prípade som im za to vďačný.“
Životopisy sa takto nekončievajú, ale nebol by to on, keby práve „bytie s blízkymi a vzájomné pestovanie kultúrnosti“ nepovýšil za najdôležitejšiu súčasť existencie akéhokoľvek zmysluplného spoločenstva. Nazýval to „byť v prostredí“, čo znamenalo všeličo, ale predovšetkým byť pripravený stretnúť inšpiratívnych ľudí a rozpoznať tie okolnosti, ktoré vás dokážu vtiahnuť do „energetického poľa“.
S vážnou radosťou a zodpovednosťou pestoval a kultivoval toto energetické pole našej výtvarnej scény, kedykoľvek mohol. Aj keď bol dieťa šťasteny ako tvrdieval, život mu pripravil niekoľko neľahkých situácií. Už len byť synom Jána Mudrocha, zaslúžilého umelca, rektora VŠVU, stojaceho v jednom šíku s otcami zakladateľmi slovenského moderného umenia, nebolo len výhodou. Pre mladého Mariána Mudrocha v čase rozhodovania, čo robiť, možno aj frustrujúca príťaž.
Mal však opäť „ono“ šťastie, že k umeniu ho priviedol pedagóg, sklár a sochár Václav Cigler, v sklárskom ateliéri Vysokej školy výtvarných umení. Rád pripomínal, že „Ciglerov ateliér na bratislavskej VŠVU bol fenomén, ktorý vychádzal najavo postupne a v ktorom som sa mohol aj stratiť, ale umožnil mi uvidieť cestu, po ktorej sa dá ísť. Umožnil mi uvidieť svet v osobitom svetle a pomohol zbaviť sa frustrujúcej neistoty, ktorá vyplývala aj z bremena otcovho vplyvu“.
Ďalším podstatným momentom, ktorý nastavil jeho život, bola paradoxne normalizácia, s jej obmedzeniami, ktoré na jeho umeleckú generáciu spadli, len čo skončila vysokoškolské štúdium. Marián Mudroch sa rozhodol stiahnuť do spoločenstva hodnotovo blízkych ľudí a nezúčastňovať sa prevádzky znormalizovanej umeleckej scény. Možno okrem vlastného presvedčenia tu zapôsobil aj „ciglerovský model“, v ktorom nešlo iba o zručnosť pestovanú v materiáli, ale o hľadanie toho, čo je za ním. Pomaly, smerom k tichu, meditácii a transcendentnu. A k tomu svetlá reflektorov príliš netreba.
Za tretí, dôležitý moment formujúci najmä jeho umeleckú existenciu považoval Marián Mudroch kolektívnu výstavu 1. otvorený ateliér , ktorá sa uskutočnila v roku 1970, v dome Ruda a Eugénie Sikorovcov, na Tehelnej ulici v Bratislave. Bola to jedna z posledných slobodných výstav, kolektívne a slobodne pripravená mladými umelcami, tušiac, že kontrola režimu už o pár mesiacov nastaví iný režim. Tu, spolu s Viliamom Jakubíkom a Vladimírom Kordošom, vystavili koncept prezentácií pod spoločným názvom Atmosféra 1970. Marián Mudroch predviedol akciu dvoch farebných dymov – modrého a červeného, vychádzajúcich z komínov, a nazval ju Upriamte pozornosť na komíny domu.
Foto: Reprofoto: k výstave čs. koncept. 70. let / Fait gallery / Brno
Jiří Valoch, teoretik a kurátor československej nezávislej výtvarnej scény, prorocky napísal, že „autorovo gesto bolo pokusom uchopiť pominuteľnosť a dať jej novú estetickú formu“. Snažil sa chytiť to, čo sa nedá, a vytvoril pominuteľnú plastiku, ktorú dnes považujeme za ikonické konceptuálne dielo slovenských dejín umenia.
Marián Mudroch mal samostatnú výstavu až takmer po ôsmich rokoch (1979) od ukončenia vysokoškolského štúdia v nenápadnom foyeri v Klube školstva a vedy pod patronátom spomínaného Jiřího Valocha, ktorý v brnianskom závetrí svojou odbornosťou vtedy zaštítil takmer jednu generáciu slovenských umelcov. Jeho tvorba – grafika (ofsety a sieťotlače), kresby, maľby, objekty, inštalácie, videoprojekcie postupne s ciglerovským backroundom smerovali ku konceptuálnej práci s médiom a k jeho meditatívnemu modelovaniu. Postupne vytvára najmä grafické „metadielo“ Konvergencií, ktorého každá séria počíta desiatky výtlačkov. Dôsledná procesuálnosť a pomalé posúvanie výskumu grafického obrazu ho privedú na niekoľko rázcestí. K objaveniu a pestovaniu monochrómu čiernej, k objavu kresby a čierneho grafitu, k minimalizovaniu zásahov ako smerovanie k spirituálnej kvalite.
Marián Mudroch vo svojej habilitačnej prednáške výstižne povedal, že umenie je výchova ku koncentrácii, ktorá nám ukazuje, že aj obrazom sa dá myslieť.
Rovnocennou súčasťou jeho bytosti bolo popri umení učiteľstvo. Začínal na ľudovej škole umenia a zotrval tam desať rokov. Odtiaľ prešiel na Školu umeleckého priemyslu v Bratislave, kde učil dvadsať rokov, a pedagogickú púť ukončil ako docent na Vysokej škole výtvarných umení na katedre maľby a iných médií v Bratislave, kde učil predmet kreslenie.
A na záver, aby sa nezabudlo, mal rád René Magritta, Paula Delavauxa, Féliciena Ropsa, Michaela Borremansa. Hovoril, že treba byť zvedavý a myslieť! A pedagogickou povinnosťou je nastavovať pasce a priviesť študentov na lúku a na kopec. Veril v satori, čo značí – bezpečne vedieť bez možnosti dôkazu; tvrdil, že zakaždým, keď sa do niečoho pustíme, treba mať Víziu, Koncepciu a Program. Marián, viem už raz navždy, že treba ísť potichu, smerom dovnútra.
Posledná rozlúčka sa bude konať v stredu 7. augusta o 14. h v bratislavskom krematóriu.