Radšej zahynúť v boji ako v plynovej komore

Keď ho rozkazom hlavného štábu partizánskeho hnutia povýšili na poručíka, rozlial veliteľ oddielu do troch pohárov špiritus a prikázal piť na "ex“, do dna. Novopečený poručík nikdy predtým špiritus neochutnal, a tak ho do seba hodil bez obáv. "Dva týždne som sa z toho liečil,“ priznáva Alexander Bachnár, ktorý v minulých dňoch oslávil v Bratislave 100. (áno, sté) narodeniny.

09.08.2019 06:00
Alexander Bachnár, spolubojovníci, Foto:
Alexander Bachnár v Povstaní, tretí zľava, so svojimi spolubojovníkmi.
debata (23)

Epizóda so špiritusom sa odohrala začiatkom januára 1945 v Skýcove na severovýchode Tribečských vrchov neďaleko Zlatých Moraviec. V tejto obci mal vtedy základňu partizánsky oddiel pod velením majora Zoriča a Bachnárova jednotka bola jeho súčasťou. Zorič sa v skutočnosti volal Alexander Sviatogorov, ale to vyšlo na známosť až po vojne. Jeho oddiel zvaný Zarubežnyj (Zahraničný) tvorilo pôvodne iba 11 parašutistov, ktorých Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve nechal v polovici októbra 1944 vysadiť na letisku Tri Duby (dnes letisko Sliač).

Spočiatku operovali na strednom Slovensku, ale po obsadení väčšiny jeho územia nemeckými okupačnými jednotkami sa potrebovali dostať bližšie k Bratislave, kde už mali svojich informátorov medzi ilegálne pôsobiacimi skupinami domáceho odboja. Kedy a ako sa stala Bachnárova jednotka súčasťou oddielu Zarubežnyj?

"Bolo to niekedy začiatkom novembra 1944, keď sa naša novácka úderná rota musela na Krížnej, po zatlačení Povstania do hôr, rozdeliť,“ spomína Bachnár. "Mne ako jednému z veliteľov čiat zverilo velenie asi 30-člennú skupinu, v ktorej sme mali aj zranených a chorých, aby som s nimi šiel na Vtáčnik, lebo som to tam poznal. Cestou sme sa zastavili na mieste, kde sme kedysi, ešte v ilegalite nováckeho pracovného tábora, vytvorili záložný sklad a zakopali tam nejaké potraviny. Pamätám si, že som si zobral jednu mliečnu konzervu a vláčil som ju so sebou až do oslobodenia – šetril som si ju na najhoršie časy… Dostali sme sa až takmer na vrchol Vtáčnika a tam sme narazili na skupinu majora Zoriča. Mal práve škaredo zranenú nohu, poranil si ju však sám nešťastnou náhodou pri manipulovaní s pištoľou. Ale tak, že nemohol chodiť, museli sme ho nosiť a hľadať bezpečnejšie miesto. Uzavreli sme dohodu, že sa dáme dokopy.“

Zorič neskôr napísal, že "bez prispenia tejto jevrejskej (židovskej) skupiny by oddiel nemohol existovať“. Medzitým sa Zarubežnyj spojil s niektorými ďalšími roztratenými partizánskymi skupinami, a keď si v decembri 1944 vytvoril základňu v Skýcove, mal už vyše 200 príslušníkov. K tomu sa ešte vrátime, teraz si však povedzme, ako sa vôbec Bachnár stal partizánom, a zrekapitulujme si jeho životný príbeh pred Povstaním.

Z väzňov sa stali hôrni chlapci

Náš hrdina sa narodil pred 100 rokmi v Topoľčanoch ako siedme dieťa z desiatich. Deti boli jediné bohatstvo tejto židovskej rodiny, ktorá patrila medzi najchudobnejšie v meste. "Často sme nemali čo dať do úst,“ rozpráva, "neraz ma maminka poslala na blízku lúku nazbierať žihľavu, z toho navarila omáčku, ktorú podávala s niekoľkými zemiakmi – to bol náš obed.“

Otec bol vyučený maliar-natierač, mal vlastnú živnosť, ale nedostatok príležitostí realizovať sa. Tomu zodpovedala aj finančná situácia rodiny. Rodičia však dbali, aby sa deti aspoň vyučili, a tak všetci dostali do rúk remeslo, jedine Alexander mohol navštevovať strednú školu.

Na gymnáziu v Prievidzi zmaturoval v júni 1938, nakrátko sa zamestnal v tlačiarni a zapísal sa na Pedagogickú akadémiu v Bratislave. Ako Žid ju však nemohol dokončiť, po vzniku Slovenského štátu začali platiť prvé protižidovské opatrenia. Aj Alexander musel narukovať do 6. pracovného práporu a namiesto pušky dostal do rúk ako každý mladý Žid lopatu alebo krompáč.

Rodina Bachnárovcov pred Povstaním, približne v... Foto: Archív Alexandra Bachnára
Alexander Bachnár, rodina, Rodina Bachnárovcov pred Povstaním, približne v roku 1942, Alexander v hornom rade tretí sprava.

"To bolo vo februári 1942, obliekli nás do starých, na modro prefarbených uniforiem príslušníkov rakúsko-uhorského námorníctva z prvej svetovej vojny. Chceli nás tak odlíšiť od všetkých ostatných vojakov. Pri podávaní hlásenia vyššej vojenskej šarži sme museli povedať ,pracovník Žid', neskôr to zmenili na ,robotník Žid', lebo vraj práca je česť a robota – povinnosť.“

Túto službu, ktorá nahrádzala vojenskú prezenčnú, vykonával až do júna 1942. Potom dostal príkaz odísť do tábora Nováky – pôvodne koncentračného a neskôr pracovného – jedného z troch, ktoré Tisov režim dal zriadiť pre slovenských Židov.

Čo to bolo za tábor? "Základ tvorili tri veľké, ostnatým drôtom ohradené objekty a v každom z nich sa nachádzalo okolo tisíc väzňov,“ približuje. "Ak odišiel transport do Osvienčimu, tábor sa prakticky vyľudnil, čím vznikla možnosť zaplniť ho ďalšími väzňami. Koncom septembra 1942 vypravili z nováckej stanice posledný vlak s dobytčákmi plnými ľudí.“

Veľa nechýbalo a bol by medzi nimi aj Bachnár. Napokon pôvodne sa nachádzal aj on na zozname väzňov, určených na deportáciu. Až 25 rokov po vojne sa to dozvedel od sestry, ktorá v nováckom tábore pracovala ako vedúca krajčírskej dielne. Šili tam aj pre manželku veliteľa tábora, a keď sa dozvedela, čo hrozí bratovi, vybrala sa za ňou a prosila pomôcť. Tak ho zachránila…

Čo robil v tábore? Istý čas manuálne pracoval, neskôr učil v táborovej základnej škole, dokonca po úteku prvého riaditeľa stal sa ním on, nedoštudovaný učiteľ Bachnár. "Neustále sme žili v tieni transportov, veď deportácie sa mohli kedykoľvek obnoviť, a v roku 1943 už aj do Novák prenikli prvé správy o tom, čo Židov čaká a neminie v takom Osvienčime,“ spomína. "My učitelia sme sa však v rámci obmedzených možností snažili, aby deti mali všetko najpotrebnejšie na učenie a aby sa uchovali pri zdraví.“

Zároveň sa pripravovali na ozbrojený boj, vedeli, že ináč sa to ich trápenie skončiť nemôže. Bojovať boli odhodlaní aj v prípade obnovenia deportácií – plánovali sa prebiť na neďaleký Vtáčnik a tam zaujať obranu. V tábore pôsobila ilegálna komunistickú bunka, viedol ju Juraj Špitzer. Zháňali zbrane, spravidla ich kupovali od príslušníkov Slovenskej armády. Okrem pušiek a samopalov si takto zaobstarali dokonca dva mínomety. Po nociach cvičili, ako so zbraňou zaobchádzať. V tom čase už tábor strážili nie drsní gardisti, ale zhovievavejší žandári. Ich veliteľom bol istý Gabčan, dôstojnícky zástupca žandárstva (hodnosť za vojnového Slovenského štátu).

"Bol to veľmi slušný človek,“ prízvukuje Bachnár. Za jeho velenia sa pomery v Novákoch zlepšili z každej stránky. Keď vypuklo Povstanie a my sme ozbrojení stáli pred žandárskym veliteľstvom, Gabčan nás oslovil už nie "väzni“, ale "chlapci“. Povedal: "Chlapci, ja som vedel, že máte zbrane, ale že máte toľko zbraní, to som veru netušil.“

Banskobystrický slobodný vysielač volal do boja Slovákov veršami z Chalupkovej básne Mor ho!: "…voľ nebyť, ako byť otrokom.“ V prípade nováckych väzňov by sa dali parafrázovať aj takto: Radšej zahynúť v ozbrojenom boji ako v plynovej komore…

Na rozhodujúcom úseku

Z tábora vyviedol prvú stovku ozbrojených "chlapcov“ Špitzer a spoločne zamierili do neďalekých Zemianskych Kostolian, kde sa nachádzalo výcvikové stredisko povstaleckej armády. "Nováčanov“ sa tam postupne zhromaždilo okolo 250 a práve z nich sa, po krátkom výcviku, sformovala "partizánska rota Nováky“, ako túto jednotku nazvala socialistická historiografia. Jej velenie prevzal Imrich Müller, po vojne päť rokov nezákonne väznený. Jeho zástupcom a veliteľom štábu sa stal Špitzer. Vo velení boli ešte veliteľ rozviedky a velitelia čiat, jednej z nich – mala 30 príslušníkov – velil vtedy 25-ročný Bachnár.

V tom čase už povstalci bojovali na niekoľkých frontoch proti nemeckej presile. "Nováčanov“ urýchlene nasadili hneď pri Baťovanoch, teda na rozhodujúcom úseku frontu.

Priestor hornej Nitry otváral jednotkám Wehrmachtu možnosť preniknúť do centra Povstania – cez Prievidzu, Kremnicu a tak ďalej až do Martina a Banskej Bystrice. Pri Baťovanoch sa dostal Bachnár prvýkrát do bojového dotyku s nepriateľom. "Boli sme tak blízko nemeckým tankom, že som videl ich posádky nasadať.“

Bojový krst však zažil v Malých Bieliciach (dnes súčasť mesta Partizánske): "Boli tam ťažké podmienky, mali sme 9 mŕtvych a ďalších ranených,“ rozpráva. "Pamätám sa, jeden z veliteľov čiat prišiel za Müllerom s hlásením celý skrvavený. Stihol zahlásiť, že železničnú stanicu v Bieliciach ubránili a vzápätí stratil vedomie. Prítomný bol jeden dôstojník, vyslaný ministerstvom národnej obrany exilovej vlády v Londýne. Pri pohľade na túto scénu sa nezdržal a povedal: ,Ja jsem antisemita, pardón, byl jsem antisemita.'“

Po troch týždňoch bojov jednotku stiahli z frontu a nechali chvíľu oddychovať v Zemianskych Kostoľanoch. Po okupácii hornej Nitry nemeckým vojskom ju odvelili na stredné Slovensko a pričlenili k partizánskej brigáde kapitána Alexeja Jegorova. "V noci sme došli do Starých Hôr, kde sa nachádzal štáb brigády. Jedna žena stála na ulici s kanvicou mlieka a ponúkala ho vojakom,“ vynára sa ďalšia spomienka. "Nikdy nezabudnem, čo mi povedala: ,Napi sa, synak, možno tvoja mama teraz podáva mlieko môjmu synovi.'“

"Nováčanov“ pričlenili k tejto brigáde nazvanej po Josifovi Stalinovi ako jej 17. batalión. Najprv dostali úlohu obsadiť a vyčistiť Štubnianske (dnes Turčianske) Teplice a v polovici septembra 1944 ich nasadili do bojov pri obrane Martina. "Spočiatku mi dali k dispozícii taký menší protitankový kanón s dvojmetrovou hlavňou, ale ani raz som z neho nevystrelil,“ spomína. "Nemci sa tam neobjavili, obišli nás a napadli odzadu, len-len že sme stihli ustúpiť. Dvaja naši padli, čoby rozviedčici išli obzrieť jedno gazdovstvo, ktoré však medzitým obsadili Nemci.“

Jegorovovci sa neskôr usalašili v Gaderskej a Necpalskej doline. Obe sa nachádzajú v pohorí Veľkej Fatry, Gaderská ústi do obce Blatnica. Tam partizáni zostali fakticky päť týždňov. "V Blatnici sa nám podarilo dostať do bojového kontaktu s Nemcami, a nie neúspešného,“ pokračuje Bachnár. "Nepriateľ mal oproti nám veľké straty. Náš útok bol pre nich prekvapením.“

Jeho bunker sa nachádzal pri vyústení z Gaderskej doliny, bol vyzbrojený ľahkým guľometom. Nemci sa tam dlho neopovážili, v polovici októbra 1944 však posilnené jednotky Wehrmachtu začali povstalecké územie nebezpečne zvierať do klieští. Preto Jegorovove batalióny ustúpili smerom na obec Turecká a vrch Krížna. Na Krížnej sa nachádzal lazaret, v ktorom Bachnára hospitalizovali, lebo dostal vysoké horúčky.

Ešte jedna spomienka: "Lazaret bol preplnený, ale mne s vysokými horúčkami dali samostatnú posteľ. Jednej noci tam prišli rodičia s trojročným dievčatkom a pýtali sa, či by mohlo spať pri mojich nohách. Samozrejme, súhlasil som, skrčil som sa a ono tam celú noc spalo. Po rokoch som ju stretol, už 20-ročnú elegantnú mladú ženu.“

Na Krížnej sa novácka jednotka rozdelila a Bachnár sa po vyzdravení so svojou skupinou vydal v ústrety oddielu majora Zoriča, hoci vtedy ešte o tom nevedel.

Keď pamäť je na ťarchu

Od decembra 1944 do polovice marca nasledujúceho roku pôsobili "Nováčania“ ako osobitná čata v rámci Zoričovej jednotky. Zdržiavali sa v Skýcove a bojovú aktivitu utlmili. Zorič sa Bachnárovi priznal, že má spravodajské úlohy, a preto nesmú protivníka na seba zbytočne upozorňovať.

Čata zabezpečovala Zoričovým ľuďom predovšetkým strážnu službu, ale mala aj vlastnú skupinu rozviedky. Viedol ju skúsený Ján Dukes a mal výsledky aj vďaka svojej žene. "Jančiho manželka bola Nemka,“ vysvetľuje Bachnár, "žila v Bratislave a mala kontakty na nemeckých dôstojníkov, cez ňu sme sa všeličo dozvedali. Okrem toho nám zaobstarávala lieky a peniaze.“

Zorič mal informátorov v niektorých dôležitých bratislavských podnikoch, napríklad v Dunajplavbe, ale aj v Ústredni Štátnej bezpečnosti. Pred časom som sa o tom zhováral s jeho synom Leonidom Sviatogorovom, ktorý žije v Kyjeve. Jeho otec tam zomrel v roku 2008 ako 94-ročný a mnohé tajomstvá si odniesol do hrobu. Synovi sa však zdôveril, že cez vojnu mal ako rozviedčik dvanásť krycích mien, Zoričom sa stal až v Poľsku, kde pôsobil pred slovenskou anabázou. "Hlavným poslaním oddielu Zarubežnyj na Slovensku bola strategická rozviedka,“ myslí si Sviatogorov ml., "a vytvorenie širokej siete prieskumno-diverznej siete v samotnej Bratislave i v jej okolí.“

Zoričovi agenti sa vraj pokúsili aj o únos prezidenta Jozefa Tisa. "Otec na sklonku života spomínal, že celú vec prepálili, poslali do akcie dve prepadové komandá, ktoré o sebe nevedeli. Napokon si však len prekážali, čím zmarili plán únosu.“

Bachnár o takejto akcii nevie. "Tušil som, že plní aj špeciálne spravodajské úlohy, ale do tých nás major nezasväcoval.“ A to si náš oslávenec pamätá – na storočného človeka – až neuveriteľne veľa. Nielen čo robil 16. marca 1945, ale aj čo mal včera na obed. Je predsa všeobecne známe, že ľuďom v pokročilom veku zlyháva najmä krátkodobá pamäť.

"Otec nás stále prekvapuje, a niežeby zabúdal, ale vybavuje si ďalšie detaily aj z Povstania,“ hovorí Bachnárova dcéra Alexandra Tóthová. Otca navštevuje takmer každý deň v jednom bratislavskom penzióne pre seniorov s celodennou zdravotnou starostlivosťou.

A čo sa stalo toho 16. marca? Zoričova jednotka spolu s ďalšími dvomi partizánskymi oddielmi, dovedna okolo 600 príslušníkov, sa pokúsila prejsť Hron. Na druhom brehu už na nich čakali predsunuté jednotky Červenej armády. Ale podarilo sa to iba rozviedke. "Nedopatrením sme prechádzali na inom mieste, než bolo dohodnuté, dostali sme sa pod paľbu Nemcov, mali sme zranených a stiahli sme sa späť do Skýcova,“ približuje Bachnár. Ibaže obec medzitým Nemci vypálili takmer do tla, celý zostal len kostol, fara a pošta. Dvoch obyvateľov na mieste zastrelili, ďalších vyviezli až do Bojnej. Za pomoc partizánom. "Predtým nás prosili, nechoďte chlapci, lebo kým ste tu, Nemci neprídu. My sme však museli odísť, bol to rozkaz zhora.“

Dožil sa oslobodenia, až vtedy sa dozvedel o osude svojej početnej rodiny. Vojnu prežili len otec a sestra Ela, ktorá sa náhodou zachránila. Otca zachránil riaditeľ banskobystrickej nemocnice. V masovom hrobe v Kremničke identifikovali aj viacerých jeho žiakov z táborovej školy. Nemaznala sa s ním ani červená totalita: dvakrát prišiel o milovanú prácu, problémy mali aj rodinní príslušníci.

Preto sa Bachnár nechváli svojou pamäťou. "Tá pamäť je príťažou, všetko si pamätám až do detailov, na ktoré by som radšej zabudol,“ hovorieva. Na mnohé epizódy z Povstania však napriek tomu spomína rád. "Lebo vtedy nie druhí, ale ja sám som rozhodoval o svojom živote a osude,“ vysvetľuje. "Vtedy ľudia túto istotu mali. A vedeli, že podobne ako oni uvažujú stovky a tisíce ďalších, im podobných. Dnes chýba vedomie spolunáležitosti, že všetci patríme k sebe.“

Hlásna služba protilietadlovej obrany pri B....
Veliteľ 22. práporu Hornád kpt. Ondrej Búrik,...
+17Letisko Tri Duby,  vykladanie zbraní z...

© Autorské práva vyhradené

23 debata chyba
Viac na túto tému: #Slovenské národné povstanie #75. výročie SNP #Boli sme v Povstaní