Koloman Banšell, dôležitá osobnosť slovenských dejín z 19. storočia a dobrý kamarát básnického velikána Pavla Országha Hviezdoslava, sa zastrelil na jar 1887. Mal iba 36 rokov. Denník Pravda získal exkluzívnu možnosť nahliadnuť do dvoch listov, ktoré o Banšellovi napísali jeho sestra a synovec.
Obidve písomnosti vlastní súkromný zberateľ, ktorý si želá zostať v anonymite. Príbuzní poslali listy zhruba pred 90 rokmi neznámemu bádateľovi, ktorý sa zaujímal o Banšellov krutý osud. Čitateľky a čitatelia Pravdy sa vďaka ochote zberateľa môžu teraz dozvedieť veľa zaujímavostí o zanietenom národovcovi, prozaikovi, básnikovi a kňazovi. (Pre autenticitu ponechávame úryvky z listov v pôvodnej jazykovej podobe iba s minimálnymi zásahmi.)
Napred s Pavlom Országhom
Banšell pochádzal z Točnice, kde sa narodil v lete 1850 do rodiny učiteľa Jána Banšella. Bol ešte len batoľa, keď sa rodičia presťahovali do Maškovej, kde otec začal učiť na evanjelickej škole. „Moja matka Elena z troch sestier bola najmladšou sestrou nebohého, vekový rozdiel činil až 14 rokov," napísal v júli 1929 Banšellov synovec Pavel Styk, ktorý sa živil ako evanjelický farár v Mýte pod Ďubmierom. Svojho strýka si nemohol pamätať, lebo sa narodil v roku 1895, čiže až niekoľko rokov po jeho dobrovoľnom odchode zo sveta. Vedel však poskytnúť cenné informácie, ktoré mu rodičia povedali o Banšellovi.
Foto: Reprofoto Pravda/Miroslav Čaplovič
Helena Styková (rodená Banšellová) o svojom bratovi poznamenala, že keď sa zastrelil, bola ešte veľmi mladá, preto nevie na všetko dôkladne odpovedať, ale zdôraznila, že hlavné fakty, o ktorých sa v liste zmieňuje, sú úplne spoľahlivé, pretože si ich písala do modlitebnej knižky. „Jeho krstným otcom bol Daniel Maróthy z Krupiny," uviedla v liste v januári 1930. Maróthy bol známy národný buditeľ. „Do školy chodil najprv k otcovi, potom v Lučenci a na iné miesta. Teológiu vyštudoval v Prešove," pokračovala. V tomto meste sa Banšell spoznal so študentom práva Pavlom Országhom (Hviezdoslavom).
Dvaja mladí kamaráti, medzi ktorými bol vekový rozdiel len niečo vyše jedného roka, v roku 1871 zostavili almanach Napred s podtitulom Národný zábavník mládeže slovenskej. „Vreleľúbeným a drahocteným otcom národa, bojovníkom práva, kriesiteľom povedomia, rozširovateľom blaha národnieho," znelo venovanie v diele, ktoré v Skalici vydal vtedajší najvýznamnejší slovenský tlačiar Jozef Škarnicel.
Obsah almanachu sa však nepáčil predstaviteľom konzervatívnej inteligencie; z veľkých plánov vydávať ročenku zišlo. Zostalo tak iba pri jednom literárnom diele, v ktorom uverejnili básne obaja kamaráti a niekoľko ďalších literátov.
Almanach Napred a Banšellova tvorba v ňom
Foto: Reprofoto Pravda/Miroslav Čaplovič
- V diele, do ktorého prispelo niekoľko autorov, mal Banšell najväčšie zastúpenie. Do almanachu napísal sedemnásť básní a dve prózy. V literárnych dejinách však zostal v tieni neskôr slávneho Pavla Országha (Hviezdoslava), ktorý v almanachu Napred zverejnil tiež svoju poéziu. Celkovo sa obsah tohto almanachu z roku 1871 považuje za základné dielo slovenského literárneho romantizmu, Banšell sa však písomne prejavoval čiastočne ako romantik.
- Viacerým konzervatívne zmýšľajúcim slovenským osobnostiam sa veľa textov v almanachu Napred vôbec nepozdávalo. Legendárny národovec Jozef Miloslav Hurban, ktorý mal vtedy 54 rokov, dokonca obvinil 21-ročného Banšella z nemravnosti pre báseň s názvom Len ma ľúb! Zneužil ju pritom ako zámienku na atakovanie mladých slovenských literátov.
(čap)
Banšell odišiel robiť vychovávateľa do rodiny veľkostatkára v Gerendáši pri Čabe. „Odtiaľ po roku odcestoval do Baselu (švajčiarske mesto Bazilej, poz. red.) na vlastné útraty na teologickú fakultu," napísala Styková.
Ovládal cudzie reči, ponáral sa do kníh
Styková charakterizovala svojho brata Kolomana ako nadprirodzene vzdelaného človeka: „Perfektne hovoril maďarsky, nemecky, francúzsky, latinsky. Od môjho otca viem, že celé noci strávil pri latinských knihách."
Banšell postupne od roku 1874 pôsobil ako evanjelický farár v obciach Sámsonház v súčasnom Maďarsku a na slovenskom území vo Veľkom Lome a v Maškovej. Na posledných dvoch farách sa začali u neho objavovať príznaky, že s ním asi nie je všetko v poriadku. „Vo Veľkom Lome ukazovali sa známky choromyseľnosti, ktoré ale ani v Maškovej neboli také, že by nebol mohol zastupovať a prevádzať kňazský úrad," poznamenal Styk.
Nepriatelia jeho ale, že bol veľkým Slovákom, najatí cirkevníci obžalovali ho, že je blázon. Čo vlastne nebola pravda, bol skorej len podivínom.Pavel Styk v liste z roku 1929 o Kolomanovi Banšellovi
Do Maškovej ho evanjelická cirkev poslala za farára, keď sa v tejto obci v roku 1876 uvoľnilo miesto duchovného. Na fare pôsobil štyri roky. „V roku 1880 bol na matičných slávnostiach v Turčianskom Svätom Martine. Z domu odchádzal zdravý. Vrátivší sa z Martina v noci mal strašné bolesti hlavy," napísala Styková s tým, že privolaný lekár tvrdil, že dostal úpal. „Po odchode lekárovom chcel spáchať samovraždu, prerezal si hrdlo. Našťastie rana nebola veľmi nebezpečná a čoskoro sa zahojila. Či ustálená diagnóza bola správna, to neviem, ale jeho pobyt v Turč. Sv. Martine bol preňho osudným," pokračovala Banšellova sestra.
V tejto súvislosti stojí za zmienku, že doteraz sa uvádzalo, že krk si podrezal v lete 1880 priamo v Martine. Svedectvo Stykovej to jednoznačne popiera.
Prečo bola cesta na matičné slávnosti pre Banšella osudová, ako tvrdila jeho sestra, sa už nikdy nedozvieme (v liste to neobjasnila). Dalo by sa však špekulovať, že sa mohol dozvedieť, že ho plánujú poslať preč z fary v Maškovej.
Zbavili ho úradu len preto, že bol Slovák?
Styk síce priznal, že Banšell sa správal ako čudák, ale nemyslel si, ako už napísal v citovanej časti listu, že by patril do ústavu pre duševne chorých: „Bol skôr podivínom. Napríklad keď so svojím otcom učiteľom išiel na pohreb, povadil sa s ním, keď náhodou prešiel na pravú stranu; v zásade mal však pravdu, v úradných funkciách kňaz ide vždy na pravej strane." Keď Banšell pôsobil na fare v Maškovej, v obci žil aj jeho otec Ján, takže preto chodievali spolu na cintorín, keď niekto v dedine zomrel.
Niekedy maličkosti, ktoré si iný ani nevšimol, vyrušili ho strašne a vtedy sa hudbou snažil rozohnať vír svojich trudných myšlienok.Helena Styková v liste z roku 1930 o Kolomanovi Banšellovi
Aj Styková sa zmienila o čudáckom správaní svojho brata: „Niekedy maličkosti, ktoré si iný ani nevšimol, vyrušili ho strašne a vtedy sa hudbou snažil rozohnať vír svojich trudných myšlienok."
Synovec opísal, čo sa dialo niekoľko mesiacov po pokuse jeho strýka o samovraždu: „Odšikovali ho do Lučenca, kde mu nedali ani jesť a v 20-stupňovom mraze ho nechali chudáka zatvoreného o hlade a smäde, že bol Slovákom." Zrejme mal na mysli liečebňu. Pokračoval, že Banšellovi sugerovali, že je blázon. „Ale nič mu nebolo, však ho pustili domov." Lenže medzitým bola vyhlásená voľba farárov a podľa Styka cirkev násilne dosadila na Banšellovo miesto kňaza Andreja Šolca, čo ho v duši silno zabolelo.
Styk videl za zosadením svojho strýka z úradu maďarizáciu v Uhorsku: „Nepriatelia jeho, že bol veľkým Slovákom, najatí cirkevníci, obžalovali ho, že je blázon." Dodal pritom, že väčšina obyvateľov Maškovej si neželala výmenu farára.
Cesta do liečebne a návrat k samovražde
Napokon sa však Banšell dostal do ústavu pre choromyseľných vo vtedajšom Budíne. Možno otec to videl ako najlepšie riešenie, čo by mohli naznačovať ďalšie slová Stykovej. „Roku 1882 pri návšteve v Budíne z ústavu žiadal sa domov, ale otec obávajúci sa toho, že spácha samovraždu, nechal ho ďalej v Budíne."
Po otcovej smrti prišiel Banšell do Lučenca, kde zostal až do svojej tragickej predčasnej smrti. Dokázal tam byť ešte literárne činný. V roku 1886 mu vyšla jediná samostatná básnická zbierka s názvom Túhy mladosti.
Zjavne ho však čoraz viac prenasledovali depresie. V literárnej histórii sa uvádza 27. marec 1887 ako dátum Banšellovho úmrtia. Styková napísala, že samovraždu spáchal 26. apríla 1887, žeby sa o jeden mesiac pomýlila?
Pocit bratovej duševnej úzkosti pripisovala skôr skutočnosti, že literárna tvorba mu nepriniesla úžitok, aký si predstavoval. „Malý nezdar, nepochopenie strašne pôsobili na jeho citlivú a pritom veľmi povedomú dušu. Videla som ho doma v tom čase viackrát zadumaného, i ja som bolo názoru, že z literárneho nezdaru vyplývajúca hospodárska škoda môže zapríčiniť jeho trudnomyseľnosť."
Príčinu samovraždy odhalil testament. „V závete v peknom slohu poukazuje na nevďačnosť a neľudskosť evanjelického cirkevného zboru, ktorý po jeho ochorení, odchýliac sa od ústavy cirkevnej, vyvolil si iného farára. Poukazuje na to, že toto nekresťanské zmýšľanie svojich bývalých cirkevníkov ho úplne znechutilo k ďalšiemu životu," napísala Styková. „V duši ho to tak zabolelo, že život ukončil samovraždou," tvrdil Styk.
Ako samovraha pochovali Banšella na okraji cintorína v Lučenci. Zosnulý farár dostal hrob bez kríža.
Život a smrť Kolomana Banšella
Narodil sa 27. augusta 1850 v Točnici – v obci, ktorá sa nachádza v okrese Lučenec. Vyrastal však v Maškovej (v rovnakom súčasnom okrese), kde si jeho otec našiel prácu učiteľa na evanjelickej škole.
Keď chodil na teologickú fakultu v Prešove, zoznámil sa so študentom práva Pavlom Országhom (Hviezdoslavom). Ich básnické cesty splynuli do jednej, keď v roku 1871 zostavili almanach Napred, do ktorého výrazne prispeli svojou poéziou.
Nejaký čas robil vychovávateľa v rodine veľkostatkára v Gerendáši pri Čabe, medzitým krátko pracoval v Pešti v redakcii Slovenských novín, ktoré vydával Ján Nepomuk Bobula.
Od roku 1874 postupne pôsobil ako evanjelický farár v obciach Sámsonház, Veľký Lom a Mašková. Prvýkrát sa pokúsil o samovraždu v auguste 1880, keď si podrezal krk. Dostal sa do ústavu pre choromyseľných v Budíne, odkiaľ ho pustili až v roku 1885 (po smrti jeho otca).
Posledné obdobie života prežil polozabudnutý v Lučenci. Napriek silným duševným problémom však ešte dokázal napísať a vydať svoju jedinú samostatnú básnickú zbierku s názvom Túhy mladosti. „Ideály nech ti sväté budú! Chráň si srdce, chráň ducha od bludu – mladosť peknú nič ti nenahradí," napísal v nej.
Zjavne ponáraný do silnejúcej depresie sa na jar 1887 rozhodol ukončiť svoj život. Samovraždu spáchal zastrelením do hlavy.
