O Štefanovi Čikošovi spievala kedysi aj Eva Pilarová v piesni Montiho čardáš a dnes má o ňom pesničku Katka Feldeková. Slová k piesni Čardáš v Bielom dome napísal jej otec Ľubomír Feldek. Katka Feldeková má totiž k tejto téme rodinný vzťah. Kedysi sa zamilovala do hudobníka Norberta Sárközyho, s ktorým má dcéru Aničku. A Štefan Čikoš bol Norbertov dedko, čiže Aničkin pradedo.
Spevy starej Bratislavy
Slávny hudobník, ktorý hral na bielom cimbale, už síce nežije, ale stal sa legendou. Pamätníci vedia, že vystupoval v bielom obleku, že pôsobil v Prahe, že hral v Bielom dome v Amerike, ale fakty postupne blednú. O jeho osobnom živote vieme málo. Feldekovci to však majú z prvej ruky, poznajú rodinu a príbeh cimbalistu. Chceli, aby sa spomienky naň zachovali, a tak natočili film, v ktorom Júlia Čikošová – Sárközyová rozpráva o svojom otcovi. Dokument Babička prináša svedectvo o živote Štefana Čikoša. Rozpráva jeho dcéra Júlia a pýta sa Ľubomír Feldek. Rozhovor, ktorý má charakter rodinnej debaty, je veľmi zaujímavý aj vďaka osobnosti hudobníkovej dcéry, ktorá v sebe nesie znaky uplynulej doby, v ktorej aj Čikoš pôsobil. Také je jej rozprávanie s mierne maďarským prízvukom, ktorý bol pre časť bratislavského obyvateľstva typický.
Už podľa melódie piesne Čardáš v Bielom dome si vieme predstaviť, aká to bola hudba a aké pocity vedel tento majster vyvolať v publiku. Hudba išla až na dreň, dotýkala sa života a smrti, vyvolávala vášeň. V tom čase bola takto ladená celá Bratislava. Veľké emócie patrili k všednému dňu, lebo cigánske muziky hrali v bratislavských viechach a dostávali sa aj za ich steny. Mesto znelo clivo, duše sa pri muzike obnažovali. To sa ešte spievalo aj po uliciach – idúc z krčmy sa chlapi pochytali okolo pliec a spievali melódie z viechy, aj ľudovky. A spáči v meste sa hnevali. Tento jav už celkom vymizol, hoci ešte v deväťdesiatych rokoch sa na nočné vyspevovanie v centre Bratislavy s pochopením sťažoval Egon Bondy, ktorý býval na Laurinskej a flamendri ho budili. Vtedy, v šesťdesiatych rokoch, ešte mnoho ľudí bývalo v centre, aj všedný život sa tu koncentroval. Bratislava bola bohémske mesto a aj sám Čikoš bol bohém.
Foto: Archív Kataríny Feldekovej
Bývali tam, kde je GUnaGU
"Bolo nás deväť detí,“ rozpráva vo filme Júlia Sárközyová, Štefanova dcéra. "Bývali sme v Bratislave na Hlavnom, vtedy Dibrovom námestí – v dome, kde je dnes divadlo GUnaGu. Chodila som do školy na Nedbalovu ulicu. Otec sa narodil v Bratislave v roku 1913, v rožnom dome pri Michalskej bráne. Mal štyroch súrodencov – dve sestry a dvoch bratov. Naša mama veľmi skoro zomrela na zákernú chorobu. Mala iba 44 rokov a otec sa v štyridsiatich dvoch stal vdovcom s deviatimi deťmi. Hrával vtedy u Veľkých Františkánov. Ich kapela bola známa tým, že obleky aj cimbal boli biele. Neskôr hral v Brne, aj v ľudovom súbore Mladé srdcia. Žil len pre svoju hudbu – zarábal, živil nás, ale mama nám chýbala. V Prahe, kam sme sa odsťahovali, hral v Laterne magike. A večer vo vinárni. Oženil sa, vzal si 22-ročnú ženu, ktorá sa o nás starala, dobre nám varila. S hraním mal ale problémy, pretože s ním nikto nechcel účinkovať. Nestačili ho sprevádzať, nestačili jeho tempu. Do Bratislavy sa už vrátiť nechcel, veď s Laternou magikou precestoval svet, pôsobil aj v Budapešti a v Rusku. V roku 1967, keď išiel vystupovať na svetovú výstavu v Montreale, prišli Rusi. Celá kapela sa vrátila, no on v Amerike zostal. Mal veľký úspech, vystupoval na koncerte s najväčšími hudobníkmi tej doby. Poslal mi bulletin s tými veľkými menami, ale niekde sa zapatrošil. Hral aj pre prezidenta Nixona. Biely cimbal vraj na kolesách tlačili do Bieleho domu. Žiaľ, prišla choroba. Po mozgovej porážke ochrnul na pol tela. Cimbal musel predať, aby sa mohol vrátiť domov. Žil už len tri roky. Z Ameriky priniesol lodný kufor plný kotúčových nahrávok. Sestra mala dve malé deti, ktoré sa s nimi hrali a všetko sa zničilo. Nezostalo nám nič.“
A ako skončil biely cimbal? Kúpila ho vraj teta hudobníka Braňa Hronca pani Rojková. Ľubomír Feldek rozpráva, že sa raz po jednom vystúpení na tému Štefan Čikoš ozvala z publika neznáma Američanka: "Ja som ten v cimbal kúpila!“ a zmizla. Braňo Hronec vraj spresnil, že išlo o jeho tetu. Pátranie po cimbale má teda pred sebou možno ešte rozuzlenie, ale zatiaľ sa cimbal vrátil na Slovensko aspoň vo filme Katky Feldekovej a Ľubomíra Feldeka Babička, kde ho vidno na jedinej existujúcej fotke. Je to vzácne políčko do mozaiky dávnej Bratislavy, kde viechy zneli spevom a Cigáni boli milovaní.
Foto: Archív Kataríny Feldekovej
Dedko Čikóš a dedko Feldek
Video o Štefanovi Čikošovi malo premiéru vo Véčku a uvádzal ho Ľubomír Feldek. Pieseň o Štefanovi Čikošovi spievala Katka Feldeková, ktorá nám o projekte aj porozprávala. „Mám dcéru Aničku, ktorá je pravnučkou slovenského cimbalistu Štefana Čikoša. Ten vystupoval aj v Amerike a bol tam taký úspešný, že hral pre prezidenta Nixona. Účinkoval aj s Bernsteinom a s Laternou magikou pochodil skoro celý svet. Bol veľmi úspešný, no dnes jeho meno už asi nikomu nič nehovorí. Preto sme sa s otcom rozhodli, že na jeho pamiatku urobíme filmový záznam spomienok jeho dcéry. Keďže jeho dcéra Júlia je vlastne babička mojej dcéry Aničky a sme v neustálom kontakte, ochotne nám o ňom porozprávala. Z našich stretnutí sme nakrútili film Babička. Som uvedená ako režisérka, ale v podstate je to dokument. Otec a ja kladieme babičke rôzne otázky. Ona spontánne a veľmi zaujímavo rozpráva. Bola rada, že si na jej otca niekto spomenul, že bude o ňom toto svedectvo. Mám kamaráta, ktorý má podnik v meste na Michalskej, a v čase, keď nemal otvorené, požičal mi kľúče a mohli sme tam nakrúcať. Film sme uviedli v našom programe, ktorý máme vo Véčku každý druhý mesiac. Sú to literárno-hudobné večery, vždy na inú tému, pod názvom Feldekovci vo Véčku. Jeden večer sme urobili o Štefanovi Čikošovi, jeho bielom cimbale a premietli sme tam tento krátky film.“
Ďalší osud záznamu ešte nie je jasný. "Poslala som ho dokumentaristovi Jurkovi Lehockému, aby si ho pozrel a poradil. Som však veľmi rada, že príbeh sa zaznamenal. Dcéra Anička má tiež hudobný talent, asi po pradedovi, ale nezdedila po mne exhibicionizmus. Má veľmi dobré srdce, empatiu, a keď sa potrebuje niekoho zastať, presadí sa a zabojuje. Odmieta sa však prezentovať spevom alebo tancom. Keď človek začína, hanbí sa, a keď získa skúsenosti, už je to inak. Teraz ju prijali na strednú školu pedagogickú v Dúbravke, kde sa dostane aj k umeniu. Je tam hra na klavíri, flaute, gitare, spev či výtvarná, všetko na vysokej úrovni. Na dni otvorených dverí som bola nadšená. Tam sa bude Anička iste aj umelecky rozvíjať.“
Foto: Archív Kataríny Feldekovej
Čardáš v Bielom dome
(Giuseppe Monti / Ľubomír Feldek)
Za oceán
sa vybral Čikoš hrať –
veď muzikant je dobrodruh,
aj hudba stúpa ako dym.
A nebol sám,
kto túlal sa tak rád
– aj biely cimbal, verný druh,
bol stále všade s ním.
Už ho vo Washingtone
pekne vítajú,
aby zahral v Bielom dome,
ho vyzývajú.
Hneď bol tam bál,
keď udrel Čikoš na cimbal.
Aj prezident so svojou chasou
do tanca sa dal,
keď Monti čardáš hral.
Lala-lala-lalalala…
V Bielom dome všetci
zaplatili za čardáš
a Čikoš zahrať šiel si
aj do Las Vegas.
Dúfal v šťastnú štvorku,
ale padlo číslo päť –
za čo do Prešporku
vrátiť sa mal späť?
Opusť, biely cimbal,
nehnevaj sa, verný druh,
že v Las Vegas ťa predal
Čikoš dobrodruh.
Keď umieral Čikoš,
myslel doma na cimbal,
cimbal v Amerike
Monti čardáš hral.
Foto: Archív Kataríny Feldekovej
Dalo sa jesť zo zeme
Katka Feldeková sa s Aničkiným otcom Norbertom Sárközym rozišla, ale vzťah k rómskej kultúre sa touto životnou skúsenosťou, samozrejme, prehĺbil. Ako vidí Rómov, keďže je s nimi v rodine? Zbavila sa predsudkov alebo, naopak, prekáža jej niečo? "Bola som vždy liberálka a som ňou dodnes. Som proti kategorizovaniu ľudí. U Sárközyovcov sa dalo jesť zo zeme – všetci voňali, boli inteligentní, cítila som sa s nimi dobre. Nerada zovšeobecňujem, ale ak už mám naznačiť spoločného menovateľa – emócia je u nich najsilnejšia. Prejavuje sa práve v hudbe. Aj v osude Štefana Čikoša. Citovosť prevyšuje praktické vlastnosti. Nezanechal bohatstvo, iba krásny príbeh.“
Katka Feldeková spieva Montyho čardáš na text Ľubomíra Feldeka. Napísal celkom nové slová, ktorými vyrozprával hudobníkov príbeh. Spolu s temperamentnou a clivou melódiou vypovedajú o rómskej kultúre a jej prejavoch u nás. Pri speve Katku sprevádza partner, s ktorým teraz vytvárajú Aničke rodinné zázemie. „Richard Šimurko je tiež vynikajúcim hudobníkom. Hrával s Elánom, so Szidi Tobias, je pracovitý, šikovný. Riško je takisto bohém, ale aj racionálny a veľmi láskavý. Učí sa s Aničkou, chodíme na dovolenky, je nám dobre. A máme šťastie, že môžeme spolu aj pracovať – ja spievam a on hrá. Spievam aj Montyho čardáš, tú známu pieseň, čo spievala Eva Pilarová s nápadným refrénom „pa pá pá pá pa ra pá papá šibi tibidibi tibidibi tibidibi tibidibi dipá papá…“ Ten som ale vynechala.“