Povstalecká anabáza vojaka dobrovoľníka z trnavskej posádky, ktorého zabudli povýšiť

, 21.08.2019 06:00

Niektorí mocibažní muži si po známosti vybavia vysokú hodnosť, napríklad kapitánsku, hoci životu v armáde ani poriadne nepričuchli. A, naopak, nájdu sa i takí, čo prešli bojovým krstom druhej svetovej vojny, pre vlasť obetovali svoje zdravie, boli ochotní položiť aj vlastný život, a predsa zostali hádam i z prehnanej skromnosti radovými vojakmi. Medzi nich patrí usmievavý, dnes 93-ročný pán Štefan Minarovič. Zúčastnil sa na Slovenskom národnom povstaní ako dobrovoľný príslušník trnavskej posádky, jedinej zo západného Slovenska, ktorá kompletne prešla na stranu antifašistického Povstania.

Štefan Minarovič.
Štefan Minarovič. Autor: Martin Krno, Pravda

Pochádza zo Zvončína, dedinky pri Trnave. Narodil sa v maloroľníckej rodine ako najmladší zo siedmich bratov, najstarší Jano si ešte pamätal rakúske mocnárstvo. Mal aj dve sestry. Rodičia sa trápili na poli, okolo dobytka, dorobili si zeleninu, ovocie a fajné portugalské víno.

Matka, pôvodom zo susedného Ružindola, pôsobila vždy upracovane, zato otec sa zaujímal o politiku. Po tom, čo sa v Nemecku predral k moci nacisti, zavolal si k sebe synov: „Chlapci, zle je, hrozí vojna. Bojujte proti fašizmu.“ Štefanovi vtedy skôr behal po rozume futbal, no keď prišlo na lámanie chleba, bol to práve on, čo zobral otcove slová – doslova.

Štátny prevrat v Trnave

O zlyhaní dvoch východoslovenských divízií, od ktorých si organizátori Povstania veľa sľubovali, sa všeobecne vie. Očakávanie však nenaplnili ani vojenské posádky na západnom Slovensku. V Bratislave sa pôvodne uvažovalo, že vzbúrení vojaci zatknú prezidenta a členov vlády. Pre nečinnosť dôstojníkov sa nechali nemeckými okupantmi pokorne odzbrojiť. Dvaja velitelia v Trenčíne utiekli autom do Banskej Bystrice a ich podriadení sa rozpŕchli domov. Posádka v Nitre ostala verná Tisovej vláde a jej veliteľ do poslednej chvíle aj Hitlerovi, keď sprevádzal wehrmacht až do Berlína. Piešťanskí letci sa síce pridali k SNP, no svoje hlavné zbrane – lietadlá – zanechali neporušené v hangároch, a tak ich Nemci využili v bojoch proti povstalcom.

Všetko závisí od ľudského faktora, v prípade armády od charakteru a schopností veliteľov. Rodák z Podbrezovej Karol Fraňo po návrate z východného frontu, kde pôsobil v antifašistickej skupine Jána Nálepku, nastúpil do trnavskej posádky. Spolu so Štefanom Noskom, s Mikulášom Čordášom a ďalšími nadviazali spoluprácu s miestnymi odbojármi, pomáhali vyzbrojiť partizánov v Malých Karpatoch. Podplukovník Ján Golian v apríli 1944 ustanovil Fraňa do funkcie mobilizačného dôstojníka. Niekoľkokrát bol „na konzultáciách“ v Bystrici, naposledy 24. augusta, keď prevzal inštrukcie na ozbrojené vystúpenie. Sotva tušil, že ich už o päť dní bude plniť.

Len čo Golian večer 29. augusta vypustil do éteru dohodnuté heslo Začnite s vysťahovaním, vojaci z trnavskej posádky rozbehli obsadzovanie strategických inštitúcií v meste, pozatýkali miestnych Nemcov a exponentov ľudáckeho režimu. Keď však prišli správy, že sa od Modry blížia motorizované jednotky nepriateľa, urýchlili presun posádky i so zbraňami cez Hlohovec a Topoľčany na povstalecké územie. Viacerí síce cestou vzali nohy na plecia, ale podstatná časť, odhaduje sa okolo 1 500 chlapov, zaujala dopredu stanovené pozície na „južnom“ fronte.

Štefana Minaroviča zastihol 29. august vo Zvončíne. Pracoval v sklade obchodu so zmiešaným tovarom, ktorý rozvážali zväčša konským povozom po okolitých obciach. Keď sa s kamarátom Ábelom dozvedeli, ktorá bije, odišli do Trnavy. Tú už na druhý deň poobede obsadzovali Nemci. Ich jednotky nastúpili oproti kasárňam a na námestí pod mestskou vežou, kde mali vzorne zoradené guľomety. Dvaja mládenci sa prechádzali okolo nich a ostošesť počítali – mužov i zbrane. A hor sa za staršími priateľmi z trnavskej posádky! V Zlatých Moravciach stihli posledný vypravený vlak do srdca Povstania. Na Vojenskom ústredí SNR podali čerstvú informáciu o tom, čo videli v slovenskom Ríme.

„Pochválili nás a naliehali, aby sme sa pridali k spravodajskej jednotke,“ spomína si Štefan Minarovič, „ale keď sme sa dozvedeli, že Trnavčanov ubytovali v kultúrnom dome v Žarnovici, hneď sme sa za nimi vybrali. Tam nás odhovorili od výzvednej činnosti. To je riskantné, poďte s nami! Aj sa tak stalo.“

Prijal ho veliteľ Mikuláš Čordáš, rodák z Dvorník pri Hlohovci a významný organizátor športu v Trnavskom okrese. Po vypuknutí SNP sa stal v rámci Tretej taktickej skupiny veliteľom 4. pešieho práporu Javor. Po potlačení Povstania bojoval so zvyškom vojska pod Poľanou. V rámci pohonu na tzv. buržoáznych nacionalistov ho roku 1950 odsúdili, do roku 1953 väznili. Rehabilitácie sa dočkal až roku 1969.

Bojový krst pri Hronskom Beňadiku

Na lúkach pri Žarnovici dobrovoľníci absolvovali základný výcvik. Štefan sa naučil strieľať z pušky a guľometu, hádzať granáty a narábať s mínometom. Po týždni Čordáš vybral tých fyzicky zdatnejších. „Chlapi, rovno pôjdete bojovať proti fašistom!“ oznámil. Naložili ich do nákladných áut. Vo vojenskom sklade vo Voznici vyfasovali zbrane a muníciu. Štefanovi sa ušla puška.

„Odviezli nás do Hronského Beňadika,“ spomína si. „Už predtým tam prebehol boj so skupinou Hitlerjugend, ktorá prišla od Vrábeľ. Povstalci ich skosili guľometnou paľbou, pochovaní sú na tamojšom cintoríne. Boli to neskúsení mládenci, ale SS ich poslalo vyzbrojených proti nám. Beňadičania, zväčša tuhí katolíci, sa na nás spočiatku pozerali ako na vrahov. Báli sa čo len vytrčiť nos z domu. Ale keď sme niekoľko dní v zákopoch očakávali nepriateľa od Zlatých Moraviec, tak sa tá nedôvera zásluhou zvedavých chlapcov prelomila. V kláštore nám dokonca podávali polievku, pravda, len ak sme sa pomodlili.“

Tam Štefan prežil bojový krst. Netrval však dlho, Nemci sa stiahli. Potom prišiel rozkaz, aby sa premiestnili k Veľkému Poľu, obývanému zväčša karpatskými Nemcami. Správali sa k nim slušne, no predsa sa našiel zradca, ktorý prešikoval wehrmacht mimo hlavných ciest cez lesy a polia, aby mohli na povstalcov zaútočiť od chrbta. Pri Horných Hámroch prebiehali ťažké boje. Na tamojšom cintoríne je pochovaných 26 slovenských vojakov a sedem partizánov. Po vojne sa o pomníky staral vojenský útvar z Trnavy. Štefan tam pravidelne chodieval vzdať úctu padlým spolubojovníkom.

Tam zahynul aj strelec, po ktorom prevzal ľahký guľomet vzor 26 práve Minarovič. Skoro sa mu stal osudným. „Bola to dobre premyslená zbraň,“ hodnotí po rokoch. „Mala zásobník s 20 nábojmi, len tá moja sa občas zasekávala.“

Po väčších stratách ich prevelili na iný úsek. Pri Žarnovici prebrodili Hron. September bol suchý, hladina im siahala sotva po kolená. Dali sa smerom na Banskú Štiavnicu. Štefana zaradili do hliadky, ktorá mala zistiť situáciu v Rudne. Hoci ich miestni varovali, vydali sa na cestu a skutočne naďabili na nepriateľov. Rozpútal sa boj zblízka, videli si do očí.

„Zrazu sa mi zasekol guľomet, ale zachránili ma granáty – škodovky. Guľomet som ukryl v jednom zráze. Veď načo budem vláčiť nefunkčnú zbraň? Opäť po mne strieľali, tráva okolo mňa len tak vyletovala. Jeden Nemec bol iba zo päť metrov odo mňa. Šťastie ma však neopustilo. Vbehol som do hustého lesa.“

Zablúdil, na krajinu padla noc. Až nadránom vyšiel na lúku, kde jeden ujko pásol kravy, a ten ho zaviedol k jeho jednotke na Uhliskách. Hneď sa hlásil u prekvapeného veliteľa Františka Fišeru, myslel si, že padol. Bol tam aj dôstojník v anglickej uniforme, no Minaroviča začal vypočúvať po česky. „A kde máš guľomet?“ prísne sa ho opýtal a hrozne mu vynadal. Neverili mu, že sa zasekol. A tak sa náš vojačik rozhodol, že hneď pôjde po svoju zbraň. Pamätal si, kde ju schoval. Večer sa vrátil, pred veliteľa položil na stôl guľomet. Zavolali zbrojmajstra, ktorý ho prezeral zo všetkých strán, až zobral oceľovú tyč a po niekoľkých pokusoch sa mu podarilo z hlavne vyraziť zaseknutú nábojnicu.

„Ukázalo sa, že som neklamal. Fišera aj Angličan ma pochválili. Ako odmenu mi dali škatuľku líp a fľašu borovičky. Kameň mi padol zo srdca, no vtedy som ešte nefajčil ani nepil, takže som podarúnok odovzdal starším kamarátom. Na oddych mi veľa času neostalo, vyhlásili poplach. Nemcov sme odrazili, no museli sme zase zmeniť prezradené stanovisko.“

S puškami proti nemeckým tankom

Presunuli sa do priestoru medzi Kozelníkom a Banskou Belou. Po niekoľkých dňoch relatívneho pokoja na nich narazila bojová skupina SS Schill, ktorá disponovala ťažkou výzbrojou vrátane tankov a transportérov. Oni mali iba pechotné zbrane, ale dostali výdatnú výpomoc – pätnástich príslušníkov Druhej čs. paradesantnej brigády, ktorí prešli tvrdým výcvikom na Ukrajine a krvavými skúsenosťami v karpatsko-duklianskej operácii. Mali vysokú disciplínu a bojovú morálku. Boli medzi nimi aj dvaja zo Suchej nad Parnou, a tak sa Štefana vypytovali, čo nové sa stalo za tie roky, čo neboli doma.

„Velil im Juraj Pivoluska,“ pokračuje Minarovič. „Zanietený bojovník. Hneď poobede nás zvolal. Ja vám ukážem, ako treba bojovať proti fašistom! A hnal nás do útoku. Lenže keď nás Nemci zbadali, začali nás po lúkach naháňať na tankoch. Už to vyzeralo, že nás všetkých rozstrieľajú. No zrazu sa otočili iným smerom. Zostala tam iba jedna skupina, ďalej po nás pálili. Najaktívnejší bol taký urastený chlap. Nášho kolegu to nasrdilo, namieril naňho protitankovú päsť a baf! Takú zohavenú mŕtvolu som nikdy nevidel, celý chrbát mal vytrhnutý…“

Spustili sa dažde, ale neľútostné boje pokračovali. Nápor nepriateľa silnel. Priestor pri Banskej Štiavnici sa im nepodarilo udržať. Pätnásteho októbra sa Štefan zúčastnil na prepade. Nemci mali na vŕšku ťažký guľomet, ktorým po nich strieľali ako po zajacoch. Nezľakli sa a guľometné hniezdo zlikvidovali. Keď sa však vracali k jednotke v Kozelníku, nepriateľ na nich spustili mínometnú paľbu. Štefan dostal priamy zásah do ľavej ruky, črepina mu roztrhla celý sval, zasekla sa až do kosti. Celkom ohluchol na ľavé ucho.

Začala sa anabáza s ostatnými ranenými. Do základnej školy, kde bola iba jednoduchá ošetrovňa, potom cesta na rebriniaku, až natrafili na partizánov, ktorí im zaistili nákladiak. Vo zvolenskej nemocnici bolo toľko ranených, že ich ukladali po chodbách na dlážku. Čoskoro dostal otravu krvi, ruka mu sčernela. Ráno lekár iba skonštatoval: „Musíme dať tú ruku preč, inak zomrieš!“ Pomyslel si, nuž čo, aspoň mi tá pravá ostane.

Z amputácie však nebolo nič. Nemci sa približovali od Maďarska cez Krupinu k Zvolenu. Začala sa evakuácia. Najprv do poľnej nemocnice na Sliači, potom na Tri Duby, ale letisko pre zhoršené počasie neprijímalo. Uložili ich teda do vlaku smerom na Harmanec, ale tadiaľ sa už tiež valili nacisti. Rušeň zastavil v Uľanke pri tuneli. Tí relatívne zdravší aj s lekármi a sestričkami zutekali, ostatných nechali napospas osudu. Krúžili nad nimi nepriateľské lietadlá, ktoré bombardovali Staré Hory a Donovaly. Esesáci prišli na tankoch. Obsadili vlak, mŕtvych povyhadzovali. Tých, čo žili, natlačili do sanitiek. Našťastie mal oblečenú vojenskú uniformu. Ako partizán by to mal spočítané.

„V Bystrici nás umiestnili do kláštora vincentiek,“ prestane sa usmievať. „Zbožnej pomoci sme sa veru nedočkali. Sestry nenávistne na nás hľadeli, ani nám nedali jesť. Na požiadanie prišiel slovenský lekár, ale ten nám hovorí, chlapi, nemám žiadne lieky, vy tu pomriete. Nemci vás chcú previezť do Viedne. Neodporúčam vám to, tí vás niekde odkrágľujú. Pokiaľ budete môcť, cestou z vlaku ujdite.“

Štefan ho aj s ďalšími vojakmi počúvli a v Trnave na stanici zdúchli. Schovával sa, lebo Nemci všade kontrolovali ľudí. Až pod rúškom noci dorazil domov. Rodičia hneď poslali po lekára, ale vo Zvončíne zostať nemohol. Gardisti by ho udali gestapu. Skrýval sa na Záhorí v čerpacej stanici pri Malých Levároch, starší brat tam pracoval vo vodnom družstve. Poznal sa s veliteľom Hlinkovej gardy v Malackách a ten zariadil, aby tam Štefan chodieval na ošetrenie. Predsa len front sa blížil… Napokon sa dočkal oslobodenia u švagra v Bratislave.

Koniec vojny oslavoval na Morave

Vybral sa domov, no cestou sa zastavil v trnavských kasárňach. Bol šťastný, že sa tam mohol zvítať s viacerými kamarátmi, ktorí v zime pokračovali v partizánskej vojne. Bol medzi nimi aj jeho posledný veliteľ František Fišera. Pochádzal od Jičína, bojoval v československom vojsku v Sovietskom zväze, v druhej polovici septembra 1944 ho nasadili do bojov na stredné Slovensko ako veliteľa oddielu Druhej čs. paradesantnej brigády, po potlačení Povstania pôsobil v horách ako veliteľ roty.

Keď zbadal Štefana, zalomil rukami: „Ty si to prežil? Nuž, zostaneš s nami, budeš ďalej vojakom.“ Čo iné mal robiť? Niekoľko dní strážili významné objekty v meste, no potom Fišera vyhlási: „Ešte si pôjdeme zabojovať!“ A tak išli na Moravu, kde ich domáci nadšene vítali. Čakali ich iba menšie prestrelky, Nemci už len ustupovali. Deviaty máj zažil v jednej dedinke pri Kroměříži. Stretli sa tam tri armády – Čechoslováci, Sovieti a Rumuni. Rusom čo-to rozumel, Rumunom vôbec, no svorne oslavovali víťazstvo.

Po vojne sa ozvali poškodené šľachy na ruke, bolesti hlavy. A tak ho z armády prepustili. Ťažko si hľadal ako invalid prácu, až sa mu roku 1946 podarilo zamestnať v Národnej poisťovni, kde robil archivára. Po siedmich rokoch si to namieril do Vodohospodárskych stavieb v Bratislave. Tam pracoval štyridsať rokov. Najprv ako skladový účtovník, potom ako zásobovač. Všade sa budovalo, nebolo dosť materiálu, tak sa musel oháňať. Cestoval po celej republike. Ale má na to dobré spomienky. Veľa sa pri tom naučil a ako zdôrazňuje, vládol mier, pokoj a to bolo to hlavné.

Každých päť rokov sa bývalí spolubojovníci stretávali v trnavskej Invalidovni. Chodieval tam aj Karol Fraňo, ktorý od roku 1970 zastával funkciu riaditeľa Azbestocementových závodov v Nitre. „Neraz som ho navštívil. Veľmi mi pomohol,“ uznanlivo o ňom hovorí Štefan. „Keď som zháňal nejaký nedostatkový materiál, zavolal odbytára. Tuto súdruhovi Minarovičovi vybav všetko, aby bol spokojný!“

Vo Vodohospodárskych stavbách však nikoho nezaujímalo, či bojoval v Povstaní. Po pätnástich rokoch tam nastúpil nový kádrovník, ktorý si prezrel jeho osobnú kartu a dal sa s ním do reči. Vraj by mali zorganizovať 29. augusta slávnostnú schôdzu s tým, že tam ako odbojár vystúpi. Kolegovia naňho potom prekvapene zízali. „Prečo si nám to tajil?“ „Nič som netajil,“ odvetil, „len sa ma nik na to nepýtal.“ Odvtedy si v podniku pripomínali SNP každý rok.

Keď si podal žiadosť o penziu, zatelefonovala mu referentka, aby predložil osvedčenie číslo 255. Nič také nemal. „Ako ste mohli poberať cez úrad vojenských poškodencov dôchodok?!“ strácala nervy. Na filiálke ministerstva obrany ho prijal mladý poručík. Tiež kýval hlavou: „Až v takomto vysokom veku žiadate o dvestopäťde­siatpäťku? Kde ste boli doteraz?“ Ale hneď mu vypísal žiadosť, pripojili čestné vyhlásenie troch spolubojovníkov a aj zásluhou jedného z veliteľov Štefana Noska o týždeň už držal dokument v rukách. A akú šaržu mu pridelili? „Zostal som pri vojakovi, záklaďákovi,“ usmieva sa.

Budúcu manželku spoznal ako zdravotnú sestru v bratislavskej vojenskej nemocnici pri Červenom moste, kde sa doliečoval. Chodili spolu aj nechodili štyri roky. Vraj preberala, či sa má vydať za invalida. Ale keď získal dobrú prácu vo Vodohospodárskych stavbách, tak si dala povedať.

„Všetko som dobre absolvoval,“ zhodnocuje svoj život. „No teraz ma trápi staroba, problém s chôdzou, pomáham si paličkou. Občas sa ozvú staré zranenia. Ale usilujem sa mať stále dobrú náladu a prekonať samotu, lebo už som osem rokov vdovec.“ Z príbuzných mu zostala iba švagriná. Deti nemá, hoci tak ako on aj manželka pochádzala z početnej rodiny, tiež mala osem súrodencov.

„Veľmi sa teším na oslavy SNP, ktoré v Bratislave nikdy nevynechám,“ dodáva na záver. „V ten deň si oblečiem sako s medailami a zavolám taxík, aby som nemusel z električky prestupovať. Veď čo, také oslavy sú iba raz do roka.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#SNP #Boli sme v Povstaní #75. výročie SNP
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku