V máji 1995 si celý svet pripomínal 50. výročie skončenia druhej svetovej vojny v Európe. V hlavných mestách protihitlerovskej koalície sa konali okázalé oslavy. Na tieto oslavy boli ako oficiálni hostia spojeneckých krajín pozvaní aj predstavitelia Slovenskej republiky. V tom čase sa vo Viedni konal aj okrúhly stôl s témou Druhá svetová vojna a stredná Európa. Bol som účastníkom tohto okrúhleho stola. V diskusii položil z pléna maďarský kolega sugestívnu otázku: Ako je to možné, že slovenský prezident sa zúčastnil ako pozvaný hosť na oslavách v Paríži a v Londýne, keď Slovenský štát, rovnako ako Maďarsko, bol Hitlerovým satelitom, spojencom, a teda bol na strane porazených?
Priznám sa, že ma vtedy táto otázka udivila. V následnej diskusii sa ukázalo, že dotyčný maďarský historik nevedel o tom, že na Slovensku bolo počas vojny nejaké povstanie. Následne som si sporadicky urobil malý prieskum a zistil som, že maďarská spoločnosť nevie, až na malé výnimky, nič o Slovenskom národnom povstaní, hoci si pamätá Varšavské povstanie a niečo vie aj o Titových partizánoch v Juhoslávii. Príčiny tohto javu nie sú predmetom našich úvah. Musel som však maďarskému kolegovi vysvetliť, že povstalecká Slovenská národná rada prevzala do svojich rúk politickú moc na povstaleckom území a povstalecká armáda sa stala organickou súčasťou protihitlerovskej koalície.
Povstalecká Slovenská národná rada súčasne deklarovala obnovenie Česko-slovenskej republiky: "Slovenská národná rada ako jedine oprávnená hovoriť v mene slovenského národa preberá dnešným dňom na celom Slovensku zákonodarnú a výkonnú moc, ako i obranu Slovenska a túto bude vykonávať do tých čias, kým si slovenský národ demokratickým spôsobom neurčí legitímnych zástupcov.“ A Spojenci, ktorí toto rozhodnutie rešpektovali a brali nové Slovensko ako súčasť ČSR, teda ako spojeneckú krajinu, poskytovali povstalcom pomoc, aj keď to bolo v sťažených podmienkach. Povstanie tak aj v očiach Spojencov zmazalo hanbu kolaborácie s nacizmom a ukázalo, že Slováci (iste, že nie všetci, ale ich nezanedbateľná časť) odmietajú kolaboráciu s nacistickým Nemeckom a odmietajú totalitný systém, ktorý na Slovensku zaviedli ľudáci.
Spojenecký štát
Je pravda, že spojenci prijali za svoj vojnový cieľ, okrem iného, aj obnovenie Československej republiky v hraniciach z roku 1937 – teda v hraniciach predmníchovských. Po Mníchove emigroval Edvard Beneš do Londýna, ale až do leta 1940 tam žil ako súkromná osoba. Až pád Paríža a fakt, že takmer celá kontinentálna Európa bola pod Hitlerovou nadvládou, otvoril oči aj politikom v Londýne. Nový premiér Winston Churchill pochopil, že na európskom kontinente má už spojenca iba v odbojových hnutiach. To malo za následok uznanie Beneša ako exilového prezidenta a exilovej vlády ako vlády spojeneckej.
Tak sa teda obnovenie Československej republiky v predmníchovských hraniciach vrátane Slovenska stalo jedným z vojnových cieľov, ktoré následne akceptovali aj Spojené štáty a Sovietsky zväz. Znamená to, že Spojenci si nerobili ilúzie o samostatnosti Slovenského štátu a vnímali ho iba ako Hitlerovho vazala. Po porážke Hitlera by teda bolo Československo obnovené tak či tak. Aj z toho dôvodu vnímali v Londýne, Paríži, Moskve i vo Washingtone Slovensko ako štát, ktorý vznikol ako nástupnícky štát po obnovenom Československu, a teda aj z toho hľadiska to bol štát spojenecký a bolo prirodzené, že slovenskí predstavitelia sa na oslavách zúčastňovali ako Spojenci.
Bol však podstatný rozdiel v tom, aké by bolo postavenie Slovenska v obnovenom štáte. Bez Povstania by bolo Slovensko oslobodené Spojencami a Edvardom Benešom.
Tvrdé rozhovory
Beneš sa netajil tým, že chce Československú republiku obnoviť nielen v predmníchovských hraniciach, ale aj v predmníchovskej podobe ako jednotný štát národa československého. Benešovi sa nemožno veľmi čudovať. Patril k zakladateľom toho štátu a jeho likvidáciu vnímal ako osobnú krivdu a veľmi mu záležalo na tom, aby sa štát vrátil do svojej starej, ním preferovanej podoby. Program Povstania však nemohol úplne ignorovať. Povstanie požadovalo obnovenie republiky na princípe „rovný s rovným“, čo znamenalo v konečnom dôsledku federatívne štátne zriadenie.
Za týmto účelom odletela do Londýna za Benešom delegácia Slovenskej národnej rady, aby s ním rokovala o budúcom usporiadaní štátu. Delegáciu tvorili Ján Ursíny, Ladislav Novomeský a Mirko Vesel. Boli to tvrdé rozhovory, ale Beneš napokon nemohol, aspoň navonok a formálne, nepripustiť, že domáci slovenský odboj má právo klásť svoje požiadavky. Toto právo mu dalo práve Povstanie.
Beneš síce trval na svojom stanovisku, že existuje jeden politický československý národ, ale dal delegácii písomne svoje stanovisko, v ktorom konštatoval, že „považoval by som za neprípustné toto (svoje) stanovisko komukoľvek vnucovať. Ak je na Slovensku veľká časť či väčšina obyvateľstva, ktorá sa cíti byť výlučne Slovákmi, ak táto väčšina nazýva toto obyvateľstvo slovenským národom, je jednoducho nevyhnutné tento fakt konštatovať a rešpektovať… Zastávam stanovisko úplnej lojálnej a poctivej tolerancie a vzájomného rešpektovania sa: u nás má byť plne a poctivo rešpektovaný Slovák (ako národ), Čech (ako národ), Čechoslovák (ako národ). Nemáme mať spory, netoleranciu a rekrimináciu.“
Pre spoločnú vec Republiky
Nemožno pochybovať o tom, že k takémuto formálne liberálnemu a tolerantnému stanovisku dotlačilo Beneša Povstanie. Delegácia po odchode z Londýna mala teda dojem, že Beneš, aspoň v princípe, pripustil inú formu obnovy štátu ako jednoduchý návrat pred Mníchov. Vyplýva to aj z formulácií, ktoré vo svojom liste po odchode z Londýna poslali delegáti Benešovi:
„Po rozhovoroch s Vami i s ostatnými činiteľmi zahraničného odboja v Londýne odnášame si domov presvedčenie, že cesta naša márna nebola a naše informácie poskytnuté Vám, členom vlády, ako aj ostatným účastníkom odboja v zahraničí o pomeroch a zmýšľaní verejnosti doma budú východiskom pre novú politiku, ktorá zabezpečí dôveru aj nášho národa pre spoločnú vec Republiky… Prosíme Vás však, pán prezident, aby ste nielen sami mali na mysli, ale i neprestajne pripomínali tiež ostatným činiteľom odboja v zahraničí revolučnú povahu vývoja doma i jeho neustále smerovanie k vytváraniu novej situácie a nie k nadväzovaniu na starý stav, čím sa nepopiera ani jediný dobrý moment na poriadku, z ktorého nás vytrhla vojnová povíchrica.“
Takto pokojne a idylicky to napokon nedopadlo, nasledovali ešte rokovania v Moskve a potom tzv. tri pražské dohody a všetko, čo sa potom udialo v 50. a 60. rokoch. Ale to podstatné, čo prinieslo Povstanie, bolo, že Slováci nečakali na oslobodenie zo strany Červenej armády či zo strany exilovej vlády so založenými rukami, ale že k oslobodeniu Slovenska spod nemeckej kurately prispeli vlastnými rukami a vlastnými obetovanými životmi.
Až keď pochopíme
O Slovenskom národnom povstaní sa píše, nakrúcajú sa filmy, je prítomné vo výtvarnom umení i v hudbe. Písať o Povstaní sa dá všelijako. Nepochybne treba poznať dejiny Povstania do všetkých detailov. A treba písať nielen o slávnych činoch, ale aj o zlyhaniach. Aj o excesoch niektorých partizánov voči domácemu nemeckému obyvateľstvu. To všetko do dejín Povstania patrí. Mali by sme si však vždy uvedomiť dve veci. V prvom rade musíme vedieť odlíšiť zásadné a podstatné od detailov. Detaily sú dôležité, treba ich poznať, ale je treba vedieť ich zaradiť do všetkých súvislostí. Historik by sa od amatérskeho publicistu mal líšiť práve tým, že vie aj o detailoch písať v súvislostiach.
Ak teda píše o násilnostiach partizánov v jednom konkrétnom prípade, nemal by pritom zovšeobecniť a nazvať všetkých partizánov banditmi, tak ako ich pomenovávala oficiálna ľudácka propaganda. A keď hovoríme o súvislostiach, čítal som nejaké práce o Povstaní a mal som dojem, že ich autori nevedia, že Povstanie vypuklo za vojny a bolo súčasťou vojny. Pretože, ak si uvedomíme, že vo svete prebiehala vojna, musíme si súčasne položiť otázku: Aká to bola vojna, kto ju vyvolal a s akým cieľom?
Až potom, keď pochopíme, že to bola Hitlerova vojna o ovládnutie sveta, potom môžeme hodnotiť. Potom môžeme pochopiť, že slovenskí vojaci po Hitlerovom boku slúžili zlu a bojovali za Hitlerove záujmy a za tie aj položili svoje životy. A tí, čo bojovali v Povstaní, tí bojovali, aby nacizmus a fašizmus boli porazené. A bojovali teda za slovenské záujmy, pretože v záujme slovenského národa nemohlo byť Hitlerovo víťazstvo vo vojne.
Tak vyzerali slovenské záujmy v prebiehajúcej vojne a nie tak, ako to vyplakávali ľudáci a ich stúpenci, ktorí, aj keď boli dobrí spisovatelia a dobrí umelci, nepochopili, že Slovenský štát pod Hitlerovou ochranou nie je v skutočnosti štátom slovenského národa a že povstalci, ktorí bojovali proti štátu, ktorý sa volal slovenský, ale bol proti životným slovenským záujmom, zaslúžia si úctu a uznanie.