Kroky na prípravu Povstania realizovala ilegálna Slovenská národná rada (SNR) s Vojenským ústredím a v spolupráci s československou exilovou vládou vo Veľkej Británii. Za veliteľa príprav Povstania bol určený vtedajší náčelník štábu Veliteľstva pozemného vojska podplukovník Ján Golian. Spolu so svojimi spolupracovníkmi prikročili k prvému kroku realizácie príprav – k personálnym zmenám na dôležitých veliteľských postoch v rámci armády. Súbežne na svojom pláne Povstania, respektíve prechodu Slovenska na stranu Spojencov pracoval aj minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš. Obidva plány počítali s dvomi variantmi začiatku Povstania. V ideálnom prípade sa mali ozbrojené akcie začať v čase, keď sovietska armáda dosiahne priestor Krakova.
V danom okamihu mali slovenské jednotky v Karpatoch pustiť sovietsku armádu cez obrannú líniu a umožniť jej obsadenie Slovenska. Zatiaľ čo plán Vojenského ústredia počítal s obnovením Československa, Čatlošov plán rátal so zachovaním samostatnosti Slovenskej republiky. Tento variant predpokladal pasivitu Nemecka voči Slovensku. Po udalostiach v lete 1944, zvlášť po prevrate v Rumunsku sa stal plán nereálnym. Nemci nemohli dopustiť ďalšie zlyhanie a podnikli kroky na pacifikáciu Slovenska. A tak sa musel realizovať druhý – nevýhodný variant Povstania. Povstanie sa malo začať v okamihu, keď nemecké jednotky prekročia hranice Slovenska s úmyslom okupácie. Začalo sa tak v momente, keď neboli ukončené ani personálne, ani materiálne prípravy, čo sa napokon odrazilo aj na jeho priebehu.
Hlavnú úlohu v týchto plánoch mala zohrať poľná armáda na východnom Slovensku pod velením generála Augustína Malára. Prípravy na Povstanie v rámci týchto jednotiek boli viac ako zanedbané. Zápoľná armáda, teda jednotky na strednom a západnom Slovensku boli pripravené lepšie, pretože spadali poväčšine priamo pod právomoci Jána Goliana. Citeľne chýbala koordinácia Vojenského ústredia s Malárovou armádou. V armáde boli postupne zapojení do príprav ďalší dôstojníci, ktorí realizovali potrebné úkony v posádkach a jednotkách armády. Každá posádka a útvar mali mať určeného odbojového veliteľa. Nie všade sa prípravy podarilo realizovať, nie vždy mal Ján Golian šťastnú ruku pri výbere odbojového veliteľa.
Okupácia s povolením Tisa
V lete 1944 prebehli aj pokusy nadviazať kontakt s velením sovietskej armády. Zároveň došlo k rokovaniam zástupcov SNR a Vojenského ústredia s partizánmi.
Snahy bratislavskej vlády zlikvidovať partizánov narážali na neochotu slovenských vojakov a žandárov bojovať. Proti partizánom mali bojovať vojaci zapojení do príprav Povstania. Vláda nedokázala zostaviť žiadnu bojovú jednotku ochotnú bojovať za jej záujmy. Nič nezmenilo ani vyhlásenie stanného práva. Slovenská vláda a jej orgány prestávali byť pánom situácie.
Intenzívna ilegálna činnosť na Slovensku a akcie partizánov neušli pozornosti nemeckých bezpečnostných orgánov. Nemci pozorne sledovali situáciu na Slovensku. Pod vplyvom udalostí sa rozhodli konať. Slovensko malo obsadiť asi 15-tisíc nemeckých vojakov. Nespoľahlivé posádky mali byť odzbrojené a partizáni zlikvidovaní. Situácia sa však vyvinula úplne inak.
Povstanie sa rýchlo a za veľkého nadšenia rozšírilo na území s rozlohou asi 20-tisíc km2 približne s 1,7 milióna obyvateľov. Povstalecké územie na konci augusta 1944 siahalo od Žiliny a Topoľčian na západe až po Levoču a Spišskú Novú Ves na východe.
Prvé nemecké jednotky prekročili hranice Slovenska s povolením prezidenta Jozefa Tisa v dopoludňajších hodinách 29. augusta 1944. Bojové skupiny Ohlen a Junck smerovali na Žilinu s úlohou postupovať pozdĺž údolia Váhu. Už pri Žiline narazili na odpor povstaleckej posádky. Večer, po rozhlasovom prejave generála Ferdinanda Čatloša, ktorý oznamoval príchod nemeckých jednotiek, bol vydaný rozkaz na odpor voči postupujúcim nemeckým jednotkám.
Na východnom Slovensku sa situácia vyvíjala odlišne. Generál Augustín Malár aj po príchode nemeckých vojsk dúfal, že jeho jednotiek sa odzbrojenie netýka. Nemecké velenie nezaváhalo ani v tomto prípade. Zároveň s postupom na strednom Slovensku došlo k odzbrojeniu a internácii slovenských jednotiek na východe, ktoré sa v zložitej situácii len ojedinele zmohli na krátky odpor.
Povstanie sa rýchlo a za veľkého nadšenia rozšírilo na území s rozlohou asi 20-tisíc km2 približne s 1,7 milióna obyvateľov. Povstalecké územie na konci augusta 1944 siahalo od Žiliny a Topoľčian na západe až po Levoču a Spišskú Novú Ves na východe. Na severe a juhu povstalecké územie kopírovalo vtedajšiu štátnu hranicu. Okrem vojenského ovládnutia územia politickú moc prebrala SNR a národné výbory. Územie bolo vyhlásené za súčasť Československa. Centrom Povstania sa stala Banská Bystrica, kde sídlila SNR a veliteľstvo povstaleckej armády – 1. československej armády na Slovensku, ktorá bola uznaná za súčasť spojeneckých vojsk antihitlerovkej koalície.
S veľkým vypätím síl
Spočiatku mala povstalecká armáda asi 18-tisíc vojakov a po vyhlásení prvej mobilizácie stúpol stav asi na 40-tisíc. Po druhej mobilizácii na konci septembra 1944 dosiahol stav armády asi 60-tisíc vojakov, ale nie všetkých bolo možné aj vyzbrojiť. Asi 5-tisíc záložníkov už ostalo bez zbrane. Veliteľom povstaleckej armády bol spočiatku Ján Golian povýšený na generála, neskôr priletel zo ZSSR generál Rudolf Viest. Spolu s armádou bojovali partizánske jednotky, ktorých maximálny početný stav dosiahol 12– až 15-tisíc. Velenie partizánskych jednotiek podliehalo Hlavnému štábu partizánskych oddielov (HŠPO) na čele s Karolom Šmidkem.
Na nemeckej strane pôsobili viac-menej druholíniové jednotky, ktoré postupne viedli generál Alfréd Hubitzki, Gotlob Berger a Herman Höfle. Nemecké jednotky mali spočiatku asi 20-tisíc vojakov, neskôr ich početný stav dosiahol asi 40– až 50-tisíc. Nemecké jednotky spočiatku zaznamenali značné úspechy. Po počiatočnej pacifikácii západného a východného Slovenska, kde odzbrojili a čiastočne internovali jednotky Slovenskej armády, začali postup na povstalecké územie.
Za ťažkých bojov prenikli jednotky vznikajúcej nemeckej tankovej divízie Tatra od Žiliny cez Strečniansku tiesňavu do Turca. Podobne od východu z Kežmarku prenikli jednotky bojovej skupiny SS Schäfer a útočného pluku 1. tankovej armády a obsadili Spiš a Liptov. Časť povstalcov tak ostala obkľúčená na Orave. Nemcom sa tak podaril jeden z cieľov, zabezpečenie železničnej trate Žilina – Prešov. Rýchly postup zaznamenali jednotky bojovej skupiny SS Schill postupujúce z Bratislavy na Nitru. Prienik do oblasti hornej Nitry uľahčila posádka v Nitre, ktorá ostala verná bratislavskej vláde.
Postup nemeckých jednotiek sa podarilo s veľkým vypätím síl povstalcom spomaliť či zastaviť na miestach ako Strečno, Telgárt, výšina Ostrô nad Ružomberkom či pri partizánskej obrane Rajeckej doliny. V počiatočných bojoch sa ukázalo niekoľko problémov v organizácii armády. Preto došlo k reorganizácii povstaleckej armády z dvoch obranných oblastí na šesť taktických a leteckú skupinu. Prvá etapa obrany povstaleckého územia trvala od 29. augusta do 10. septembra 1944. Povstalecký front sa podarilo stabilizovať, čomu napomohla aj Karpatsko-duklianska operácia vojsk Červenej armády a 1. čs. armádneho zboru v ZSSR.
Generálna ofenzíva
Ako druhú etapu povstaleckých bojov označujeme obdobie od reorganizácie armády do 19. októbra 1944. V tomto období došlo k významnému posilneniu armády presunutím 2. čs. paradesantnej brigády a 1. čs. stíhacieho pluku z územia ZSSR. Zároveň od 5. septembra 1944 prebiehali dodávky vojenského materiálu v rámci vzdušného mosta. Okrem dodávok zo ZSSR došlo aj k dodávkam vojenského materiálu zo strany USA a Veľkej Británie.
Povstaleckej armáde sa v tomto období darilo striedavo. Na severovýchodnom a severnom úseku frontu sa darilo zadržať postup nemeckých jednotiek, na severozápade však povstalci k 21. septembru 1944 ustúpili z Turca. Na západnom obrannom úseku povstalci ustúpili až k Žiaru nad Hronom. Vďaka paradesantnej brigáde sa podarilo zastaviť aj tento nemecký postup, navyše 1. stíhací pluk s podporou Kombinovanej letky ovládol povstalecké nebo. Na povstaleckých bojiskách sa postupne objavili aj tri improvizované pancierové vlaky Štefánik, Hurban a Masaryk, ktoré predstavovali nielen bojovú, ale aj morálnu podporu armády.
Nemecké velenie si uvedomilo, že bez posíl odpor povstalcov nezdolá. Do bojov sa zapojili ďalšie jednotky, ako 18. SS divízia Horst Wessel a SS brigáda Dirlewanger. Len veľmi ojedinele sa do bojov po boku Nemcov zapojili aj malé jednotky Slovenskej armády a Hlinkovej gardy.
Nemecká generálna ofenzíva sa začala 19. októbra 1944 a znamenala aj začiatok tretej etapy povstaleckých bojov. Nemecký postup z územia Maďarska znamenal aktivovanie dovtedy pokojného južného úseku povstaleckej obrany. Bojmi vyčerpaná povstalecká armáda už nedokázala brániť všetky úseky frontu. Útok nemeckých jednotiek z juhu na Horehronie a Zvolen dokázali povstalci zadržiavať iba niekoľko dní. Nemci v priebehu niekoľkých dní prenikli na Horehronie a k Zvolenu. Povstalecké územie sa tak zmenšilo do trojuholníka Banská Bystrica – Zvolen – Brezno.
Ostali len najodhodlanejší
Vyčerpané zásoby vojenského materiálu a morálka povstaleckých vojakov dávali tušiť koniec odporu. Keď padlo Brezno a Zvolen, stratili povstalci aj svoje letiská. Velenie armády ešte rátalo s udržaním malého územia okolo Banskej Bystrice, ale vyčerpaná armáda už toho nebola schopná. Zvyšky armády ustúpili do Nízkych Tatier a masívu Poľany. Nemecké jednotky prenikli 27. októbra 1944 do Banskej Bystrice.
Veliteľ povstaleckej armády generál Rudolf Viest vydal 28. októbra 1944 na Donovaloch rozkaz na vytváranie partizánskych jednotiek. Rozkaz už mnohých adresátov nenašiel, armáda bola v rozklade. Z pôvodne 60-tisícovej armády Nemci časť zajali, rovnako ako generálov Rudolfa Viesta a Jána Goliana. Väčšina dôstojníkov a vojakov sa rozišla domov. Len menšia časť najodhodlanejších príslušníkov armády partizánov ostala bojovať v horách.
Počas bojov povstalecká armáda zaznamenala viac ako 3-tisíc padlých, 3 600 ranených a na záver aj viac ako 10-tisíc zajatých vojakov. Po dvoch mesiacoch bojov tak 1. čs. armáda na Slovensku podľahla vojenskej prevahe nemeckej armády. Začalo sa obdobie partizánskej vojny a zároveň brutálnej pacifikácie Slovenska nemeckými bezpečnostnými jednotkami.