Jedným z kľúčových momentov bolo odzbrojenie dvoch východoslovenských divízií nemeckou armádou. Ich velitelia Augustín Malár a Viliam Tálský v kritickej chvíli zlyhali, neuposlúchli rozkaz, prípadne nedostatočne rýchlo reagovali na vzniknutú situáciu, čo malo za následok rozvrat ich jednotiek. To znamenalo, že jednotky Slovenskej armády na čele s podplukovníkom Jánom Golianom ostanú na strednom a severnom Slovensku odrezané od frontu a budú musieť Slovenské národné povstanie vybojovať samy.
Po začatí SNP sa Slovenská armáda premenovala na 1. československú armádu na Slovensku, čo malo symbolizovať jednak snahu o obnovenie demokratických princípov republiky, ale aj jej multinárodnú charakteristiku. Jána Goliana povýšili do hodnosti brigádneho generála. Na vrchole síl bojovalo v armáde 60-tisíc vojakov, z čoho bolo 50-tisíc Slovákov a 10-tisíc vojakov z iných krajín so silnou prevahou mužov z Čiech a Moravy. Pred Golianom a dôstojníkmi armády stála ťažká úloha – vydržať bojovať na Slovensku až do príchodu spojeneckých vojsk. To znamenalo, že pôjde o obranné boje v horských terénoch, ktoré dávali 1. ČSA šancu na úspech za predpokladu, že nebudú trvať príliš dlho.
Prvé dni Povstania sa dajú charakterizovať ako snaha 1. ČSA rýchlo zorganizovať obranu na kontrolovanom území a zastaviť postup nemeckých jednotiek skupín plukovníkov von Juncka, von Ohlena, ďalej SS Schill a SS Schäfer. Obmedzme sa však len na niekoľko vybraných operácií, kde boje dosiahli významné rozmery.
Boje o Telgárt
Výsledky bojov, ktoré nemecké vojská dosiahli v dňoch 31. augusta – 4. septembra 1944, oprávnene vyvolávali v štábe veliteľa generála SS Gotloba Bergera optimizmus. Nemecká armáda napriek ťažkým bojom a strate časti vojenskej techniky pomaly postupovala a zatlačovala povstaleckú armádu. Skupina Schill dobyla Topoľčany, jednotky armádnej skupiny Heinrich obsadili Telgárt, SS skupina Schäfer obsadila Liptovský Mikuláš a divízia Tatra prelomila po piatich dňoch ťažkých bojov obranu na Strečne a získala Vrútky.
V tomto momente však optimizmus v nemeckom velení opadol, pretože po prvom týždni bojov sa povstalecká armáda dostatočne zmobilizovala a začala efektívnejšie operovať na vlastnom území a nemecký postup pozastavila. Do zbrane boli povolaní všetci záložníci do 35 rokov a počet vojakov povstaleckej armády vzrástol z počtu 15-tisíc približne na 40-tisíc, čím sa dostatočne zvýšil, aby mohla armáda podnikať odvetné útoky.
Dôležitým momentom bol práve protiútok povstaleckej armády proti nemeckým jednotkám okupujúcim Telgárt. Kapitán Ján Stanek, ktorý prevzal velenie jednotiek na tomto úseku, po spoločnej porade s veliteľmi partizánskych skupín Jánošík a Stalin, rozhodol o útoku s cieľom obec získať späť. O piatej ráno za silnej delostreleckej podpory jednotky kapitána Staneka vyrazili a po ťažkých bojoch vytlačili nepriateľa na návršie východne od Telgártu. Boje tu však trvali aj nasledujúce dva dni.
Boj znamenal pre 201. pluk zbraní SS ťažkú porážku. Zanechal tu 436 mŕtvych, množstvo pechotných zbraní a zásob. Straty na slovenskej strane boli neporovnateľne menšie – 11 mŕtvych, 23 ranených a 13 nezvestných. Nemeckým vojskám sa vtedy ďalší postup na Banskú Bystricu nepodaril.
O niekoľko dní neskôr, 21. septembra, sa začala trojdenná bitka o kótu Besník, o priestor Pusté Pole – Vernár – Dobšinská ľadová jaskyňa a pri Hrabušiciach. O dva dni po dobytí Pustého Poľa povstalci upevnili svoje pozície.
Koncom októbra povstalecká telgártska skupina kryla ústup iných jednotiek, až napokon ustúpila na Brezno. V spomienkach kapitán Stanek opisuje nevídanú krutosť tejto vojny takto: „Vypálenie Telgártu bolo neľudskou pomstou nemeckých jednotiek za ich vojenské prehry. Počas bojov na Horehroní som bol svedkom nejednej fašistickej zverskosti. Nepriateľ napríklad zajal našich trinástich prieskumníkov. Štyroch z nich zastrelili guľkou do tyla. Ostatných zakopali zaživa. Ostali im trčať len vlasy, ktoré prikryli prilbami. Bol to otrasný zážitok, keď sme ich objavili,“ spomínal po odstupe rokov Ján Stanek. „Jedna príhoda sa ma však mimoriadne dotkla, keď som sa dozvedel, že proti mojim jednotkám bojuje prápor kapitána Waltera Lammera. Spolu sme študovali na vojenskej akadémii v Hraniciach, bývali v jednej izbe, cvičili v jednom družstve. Bol to sudetský Nemec, vynikajúci lyžiar. Slúžil aj na Slovensku, a preto dobre poznal naše hory. Padol pri Telgárte. Vtedy tam zahynul celý jeho prápor, 418. maršbatalión z Benešova.“
V Telgárte bolo počas bojov nemeckými jednotkami zničených 263 domov.
Boje pri Čremošnom a pancierové vlaky
Zaujímavou epizódou bojov v SNP je používanie improvizovaných pancierových vlakov. Povstalci v spolupráci so železničiarmi vo Zvolene postavili tri takéto vlaky – Štefánik, Hurban a Masaryk. Všetky tri boli aj použité priamo v bojových operáciách.
Povstalecká armáda bola 10. septembra reorganizovaná na šesť taktických skupín, aby mohla lepšie plniť svoje bojové úlohy na frontoch SNP. Začiatkom októbra 1944 sa 1. taktická skupina Kriváň, ktorej velil podplukovník Jozef Tlach, ocitla v ťažkých bojoch pri Čremošnom a Malom Šturci. Práve tu sa vyznamenala posádka pancierového vlaku Hurban.
Ráno 4. októbra sa nemecké jednotky 178. divízie Tatra rozhodli pokračovať vo svojom útoku a obsadiť priechody Malého Šturca a získať priestor na útok na Banskú Bystricu. Vľavo od železničnej trate na severné a západné svahy kóty 905 Beránek bola zasadená rota kapitána Hurbana (menovca národovca J.M. Hurbana, podľa ktorého bol nazvaný pancierový vlak) a čata ťažkých guľometov poručíka Drozda s úlohou nedovoliť, aby nepriateľ obsadil dominujúcu výšinu.
Vpravo od trate boli nasadené roty kapitána Nižňanského a nadporučíka Klusáčka na obranu kóty 961 Diel a hlavnej protitankovej prekážky vybudovanej na ceste do Banskej Bystrice. Vstup na stanicu prehradila rota Leteckej školy z Banskej Bystrice pod velením nadporučíka Petrovského.
Nemecké jednotky zaútočili po silných mínometných paľbách na svahy výšin Diel a Berákovo a na vstup do Malého Šturca. Letecké roty za cenu ťažkých strát aj bojom zblízka odrazili nemecký útok. Plukovník Andrej Júny po vojne spomínal: „Tu s plným vedomím vyhlasujem, že len rýchlosti, veľkej odvahe a statočnosti týchto milých chlapcov možno ďakovať, že nepriateľ nedobyl železničnú zastávku a nezničil posledné zátarasy pred zastávkou. Nebyť toho, a ak by bolo zlyhalo vyhodenie podmínovaných serpentín na Malý Šturec, tak už nič nestálo v ceste nemeckým tankom, aby v poludňajších hodinách 4. októbra 1944 neboli už v Banskej Bystrici.“ Nemeckým jednotkám sa však podarilo obsadiť západné svahy výšin Diel a Berákovo. Z tohto dôvodu bolo náčelníkom štábu 1. ČSA po porade rozhodnuté, že spoločnou akciou vlaku Hurban a leteckých rôt vytlačia z týchto výšin nemecké jednotky do údolia Čiernej vody a Žarnovice.
Tvrdošijný odpor
Na porade v horárni Bartoška informoval podplukovník Andrej Júny veliteľa vlaku Hurban, kapitána Ďuriša-Rubanského o postavení jednotiek a boli stanovené ciele, ktoré majú delá vlaku zničiť. Posádka vlaku mala súčasne za úlohu zastaviť ďalší postup nepriateľa a zničiť veliteľské stanovište v dome pod železničnou traťou v údolí Žarnovica. O 14.00 hodine vyrazil pancierový vlak Hurban plnou parou vpred, vrezal sa priamo do nemeckej pechoty a spustil paľbu zo všetkých zbraní. Priame zásahy z dela so 105 mm kalibrom zasiahli dom vedľa cesty v údolí Žarnovica, kde bola skupina nemeckých vojakov.
Kanóny a guľomety tankových a guľometných vozňov zlikvidovali pechotu, postavenia mínometov a ťažkých guľometov vpravo od železničnej trate. Prekvapenie nepriateľa využila rota kapitána Nižňanského a vytlačila nemecké jednotky zo svahov výšiny Diel. Vľavo od železničnej trate sa však situácia vyvíjala nepriaznivo. Ľavé strieľne pancierového vlaku obmedzoval vo výhľade i výstrele hlboký terénny zárez.
To využila nemecká pechota a začala vlak zasypávať granátmi a pancierovými päsťami. Hrozilo nebezpečenstvo, že budú zničené koľajnice a vlak bude stratený. Veliteľ vlaku signalizoval obsluhe lokomotívy pohyb vpred, ale ťahač na rozkaz nereagoval. Po niekoľkých ťažkých minútach sa nakoniec vlak pohol, posádka mohla začať paľbu z vozňov, čo následne využila rota kapitána Hurbana a vytlačila nemecké jednotky zo svahov výšiny Berákovo, ako jej ukladal rozkaz.
Pancierový vlak Hurban splnil svoju úlohu v riskantnom boji aj vďaka osobnému hrdinstvu brzdára guľometného vozňa, ktorý pod paľbou podliezol popod vozne a nahradil zranenú posádku lokomotívy, čím zabezpečil manéver vlakom aj jeho návrat na stanicu. Dvaja vojaci Ján Vlach a Ján Pavlík padli v boji a šesť osôb bolo ranených. Vlak následne presunuli na opravu do dielní vo Zvolene.
Na súmraku nemecké jednotky prerušili svoj útok do údolia Malého Šturca. Štyri kanóny a 10 ťažkých guľometov vlaku Hurban spôsobilo jednotkám nemeckej divízie Tatra ťažké straty. V ten večer 4. októbra veliteľ pluku tejto divízie hlásil na svoje veliteľstvo: „Zvlášť tvrdošijný odpor pri Hornej Štubni a Svätom Kríži. Nepriateľ viedol početné protiútoky v sile roty proti našim jednotkám, ktoré vnikli do nepriateľských postavení. V Hornej Štubni boli tieto útoky podporované tankami (mal na mysli bojisko východne od obce a tanky umiestnené vo vozňoch pancierového vlaku – pozn. autora) a nasadením pechoty…“ Slová pochvaly vyslovil jednotkám leteckých rôt a pancierového vlaku aj veliteľ 1. ČSA na Slovensku brigádny generál Ján Golian 5. októbra 1944, keď osobne prišiel na bojisko pri Malom Šturci. Ťažké boje tu medzi jednotkami divízie Tatra a 1. taktickou skupinou prebiehali aj počas nasledujúcich dní, ale kríza už bola zažehnaná. Jednotky 1. taktickej skupiny už mali obranu pevne vo svojich rukách.
Po porážke sa nevzdali a bojovali ďalej
Vybrali sme dve pozoruhodné bitky na frontoch SNP, ktoré sa zapísali do vojenských dejín Slovenska.
Víťazstiev i porážok bolo v SNP množstvo, na tomto mieste sa nedajú všetky spomenúť. Tieto udalosti nám však pripomínajú veľkú odhodlanosť vojakov 1. ČSA na Slovensku vybojovať slobodu a dôstojné miesto svojej krajiny v povojnovej Európe.
I keď sa im nie všetky ciele podarilo dosiahnuť a vojensky museli v konečnom dôsledku na konci októbra 1944 čeliť porážke, nevzdali sa a bojovali v ťažkých podmienkach zimy v slovenských horách až do oslobodenia. Ich morálne víťazstvo im však nemožno uprieť.
Slovensko nebolo po vojne brané ako nepriateľská krajina, čo bolo z politických, ale aj čisto praktických príčin nesmierne dôležité. Ich osobné hrdinstvá a obetavosť poznačili udalosti z februára 1948 a správanie komunistov k týmto mužom obzvlášť v 50. rokoch, keď boli mnohí za svoje demokratické zmýšľanie súdení, popravení, resp. väznení. Neskoršej politickej rehabilitácie sa už mnohí nedožili.
Osudy mužov povstaleckej armády a aj civilistov zapojených v odboji sú a ostanú navždy zapísané v slovenských dejinách veľkými písmenami. Bojovali za oslobodenie svojej krajiny a jej obyvateľov spod jarma kolaborácie a fašizmu a veľa z nich pre ňu položilo na oltár slobody aj obeť najcennejšiu – svoj život.
Z kroniky SNP
- 25. augusta 1944 – Veliteľ Vojenského ústredia Ján Golian vydal tajnú inštrukciu posádkam o ozbrojenom odpore v prípade prekročenia hraníc štátu nemeckými jednotkami.
- 29. augusta 1944 – Nemecké jednotky začali obsadzovať územie Slovenska.
- 29. augusta 1944 – Ján Golian vzápätí vydal šifrovaný rozkaz „Začnite s vysťahovaním“ pre ozbrojený odpor okupantom.
- 31. augusta 1944 – V Banskej Bystrici vzniklo Veliteľstvo 1. česko-slovenskej armády na Slovensku pod velením Jána Goliana.
- 1. septembra 1944 – Slovenská národná rada prijala Deklaráciu, v ktorej vyhlásila obnovenie ČSR a prevzatie všetkej moci na Slovensku.
- 2. septembra 1944 – V tiesňave pod hradom Strečno pri Žiline sa rozpútali jedny z najťažších bojov Povstania.
- 5. septembra 1944 – Prvá mobilizácia na povstaleckom území. Stav povstaleckej armády dosiahol po nej 47-tisíc osôb.
- 8. septembra 1944 – Začala sa Karpatsko-duklianska operácia Červenej armády s cieľom pomôcť SNP.
- 17. septembra 1944 – Druhá mobilizácia na povstaleckom území. Početný stav vojska dosiahol 60-tisíc osôb.
- 6. októbra 1944 – Vojská Červenej armády a Svobodovho armádneho zboru prekročili Dukliansky priesmyk a vstúpili na územie Slovenska.
- 7. októbra 1944 – Jána Goliana vystriedal vo velení povstaleckých vojsk generál Rudolf Viest.
- 18. októbra 1944 – Bombardovaním Banskej Bystrice sa začal generálny útok nemeckých vojsk na pozície povstalcov.
- 27. októbra 1944 – Nemecká armáda po dvojmesačných bojoch obsadila centrum Povstania Banskú Bystricu.
- 28. októbra – Generál Viest vydal rozkaz o prechode armády na partizánsky spôsob boja.
- 3. novembra 1944 – V Pohronskom Bukovci Nemci zajali povstaleckých generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta.