Sila tridsiatich národov v SNP

, 30.08.2019 06:00
francúzski dobrovoľníci, martin, snp,
Jednotka francúzskych dobrovoľníkov v Martine. Autor:

Na Slovenskom národnom povstaní sa okrem 130-tisíc Slovákov zúčastnilo aj približne 8 400 zahraničných príslušníkov. Proti Nemcom a ľudáckemu režimu bojovali po boku Slovákov Taliani, Španieli, Holanďania, Belgičania, Židia, Rumuni, Maďari, Srbi, Bulhari, Poliaci, Česi, Rómovia, Rusíni, ale aj Nemci. Neodmysliteľne - národy Sovietskeho zväzu: Rusi, Ukrajinci, Bielorusi, Arméni, Azerbajdžanci, Turkméni, Kazachovia, Tadžici, Uzbeci, Gruzínci. Takisto Američania, Austrálčania a jeden Novozélanďan. Dokopy vyše 30 národov zo štyroch kontinentov.

Historik Múzea SNP Marian Uhrin ich delí na dve základné skupiny. Prvú tvoria zahraničné misie, ktoré sprostredkovávali informácie, podieľali sa na zásobovaní a vyzbrojovaní povstaleckého vojska.

Účasť zahraničných príslušníkov pomohla legitimizovať povstaleckú armádu. „Bola uznaná ako súčasť antihitlerovskej koalície, čo je veľmi významný fakt.“

Druhá skupina sa do Povstania síce nezapojila na štábnej úrovni, no podľa Uhrina sa vyznamenala na frontovej línii. „Napríklad Francúzi, ktorí hrdinsky bojovali od prvého dňa Povstania. Takisto niektoré skupiny ruských partizánov.“

Väčšina zahraničných účastníkov Povstania nosila uniformy slovenskej armády. Niektorí nosili čiapky bez označenia, no iní si ponechali slovenský znak, podaktorí nosili dokonca aj slovenskú trikolóru.

„U dôstojníkov by sme našli aj československé označenie,“ naznačuje historik Múzea SNP v Banskej Bystrici Marian Uhrin. Partizáni slovenské vojenské rovnošaty kombinovali so sovietskymi uniformami. No nikto nenosil národné označenie. Výnimkou však boli Francúzi.

Americká misia v Korytnickej doline.
Americká misia v Korytnickej doline. Autor: archív Múzea SNP

Veliteľ Lannurien

„Sloboda je formou cti a na túto česť má každý právo.“ Myšlienka patrí René Picardovi, členovi francúzskej jednotky, zachytáva ju kniha Francúzi v Slovenskom národnom povstaní od Dušana Halaja, Ľubomíra Moncoľa a Jána Stanislava.

Podľa ruských prameňov sa do SNP zapojilo dokopy 400 Francúzov. Francúzsky historik Alain Soubigou ich počet spresňuje len na 200, čo však nijako nezmenšuje ich význam. Ich pôsobenie v SNP je podľa Soubigoua najväčším francúzskym hnutím odporu mimo Francúzska.

Do bojov sa zapojili okamžite, hneď ako sa začal prvý nemecký nápor na povstalecké územie pri Žiline. „Priamo v centre bojov pri Strečne bol nasadený francúzsky oddiel, ktorý patril pod 1. partizánsku brigádu generála M. R. Štefánika. Utrpeli tu pomerne veľké straty,“ hovorí Uhrin. Bránili prístupovú cestu do Banskej Bystrice, ohniska povstania. Vyzbrojení len ľahkými zbraňami, puškami a guľometmi od Sovietov, podarilo sa im však spomaliť nemeckú kolónu tankov. 56 z nich zahynulo, pri Strečne majú pamätník.

Velil im Georges Barazer de Lannurien, dôstojník a šľachtic z vojenskej rodiny. V čase Povstania mal 29 rokov. Jeho meno nesie aj ulica v Žiline. Na Slovensko ušiel s francúzskymi vojakmi zo zajateckých táborov v Maďarsku. Ďalšiu veľkú skupinu ich oddielu tvorili robotníci, ktorých Nemci presunuli z Francúzska do fabrík na Považí v rámci totálneho nasadenia.

Časť týchto robotníkov nevydržala ťažké podmienky v Povstaní a vrátila sa do tovární. „Boje predstavovali veľký nápor na psychiku. Množstvo ľudí utrpelo psychický šok. Nebolo to také jednoduché, ako by sme si to dnes predstavovali. V továrňach mali relatívne bezpečný život, zabezpečenú stravu, ubytovanie. No najmä nehrozila im smrť,“ vysvetľuje Uhrin.

V spomienkach pamätníkov rezonujú Francúzi svojím kultivovaným vystupovaním a „zaujímavým“ výzorom. Spočiatku chodili v civile s typickými baretkami. Niektorí nosili biely šál. „Snažili sa dostať spod partizánskej brigády pod armádu. Asi im nevyhovoval sovietsky spôsob fungovania, až nakoniec došlo ku kompromisu. Boli niečo medzi vojakmi a partizánmi, nosili rovnošaty slovenskej armády,“ dodáva Uhrin. A na rukávoch mali našitú francúzsku trikolóru.

Georges de Lannurien.
Georges de Lannurien. Autor: archív Múzea SNP

Tlmočili rodáci

Od začiatku roku 1944 začali bojové zväzy 15. americkej leteckej armády (US AF) intenzívne využívať vzdušný priestor Slovenska. Nad južným, západným a stredným Slovenskom prelietavali mohutné skupiny bombardérov a stíhačiek za cieľmi v Poľsku, na Morave a v Sliezsku. V júni už bombardovali aj Komárno, rafinériu Apollo a Zimný prístav v Bratislave. Neskôr Dubnicu nad Váhom, Dubovú. V bojoch stratili Američania 53 bombardérov, 8 stíhačiek. Desiatky letcov zahynuli. Tí, ktorí prežili, padli do zajatia a boli presunutí do zajateckého tábora v Griňave.

„Keď vypuklo Povstanie, veliteľ tábora aj s ostrahou naložili Američanov na autobus a odviezli ich na povstalecké územie,“ hovorí historik Uhrin. V Banskej Bystrici sa sústredili aj ďalší zostrelení letci, ktorí sa dostali zo zajatia. Už 1. júla 1944 dostala československá exilová vláda v Londýne návrh od amerického Úradu strategických služieb (OSS), aby boli na Slovensko vyslaní americkí spravodajcovia a styční dôstojníci. Mali pomáhať pri dodávkach zbraní na letisku Tri Duby a tiež pri návrate amerických letcov.

V prvej skupine vyslanej v lietadle B17G sa ocitli tlmočník seržant Joseph Horvath a dobrovoľník spravodajca John Schwarz pod krycím menom Križan. Obaja pochádzali zo Slovenska. Skupina podávala americkým veliteľom informácie o dianí na Slovensku, tiež pomáhali zabezpečiť odlet delegácie z povstaleckého územia do Londýna. Počas dvoch letov priviezli vojenský materiál a odviezli časť amerických letcov.

„Plánoval sa aj tretí let, no ten sa už neuskutočnil. Zvyšní americkí letci zostali s americkou misiu v Banskej Bystrici,“ pokračuje historik. Po potlačení Povstania sa stiahli do hôr. Niektorí zahynuli tesne pred Vianocami 1944 nad obcou Polomka, kde ich prepadla nemecká protipartizánska jednotka Edelweiss. Časť padla do zajatia, odviezli ich do Nemecka a popravili. Prežila len hŕstka.

Jedného z amerických letcov Roya Madsona zostrelili nad Sobotišťom, prežil vďaka Slovákom, ktorí ho zachránili a ukryli. „Potom sa sem niekoľkokrát vrátil. Mal veľmi srdečný vzťah k Slovensku aj k Múzeu SNP,“ prezrádza Uhrin. Práve vďaka Madsonovi sa v múzeu ocitlo vybavenie, oblečenie a rovnošaty amerických letcov. Kombinézy, obuv, nepriestrelná vesta palubného strelca. Madson daroval múzeu aj svoju koženú bundu s počtom bombardovacích letov a nápisom Slovenské národné povstanie.

Bulharský partizánsky oddiel Národný pomstiteľ.
Bulharský partizánsky oddiel Národný pomstiteľ. Autor: archív Múzea SNP

Nemcov preverovali

Do Povstania sa zapojili aj dvaja srbskí piloti. Arsenije Boljevič a Sava Poljanec. Obaja sa 2. septembra 1944 dobrovoľne prihlásili do 1. československej armády na Slovensku. Sava Poljanec sa stihol zapojiť do bojov pri Strečne, kde aj napriek prestrelenej nohe dokázal dokončiť svoju bojovú úlohu.

Svoju rolu zohrali aj antifašisti z radov karpatských Nemcov. Tí sformovali dokonca dve partizánske jednotky, obe pod rovnakým názvom – Ernst Thälmann.

V rámci medzištátnej dohody pritom mali Nemci pôsobiaci dovtedy v slovenskej armáde povinne narukovať do SS. Historik Marian Uhrin však zaznamenal príbeh poručíka Jána Lacka, Nemca z Kremnice, tankistu, ktorý sa narukovaniu do SS vyhýbal. „Priamo v kasárňach ho kolegovia ukrývali. O dva týždne vypuklo Povstanie a on sa hneď doň zapojil. Na Strečne velil tankovej čate, bol tam ťažko ranený. Snažil som sa ďalej pátrať po jeho osude, no zatiaľ neviem, kde po vojne žil, kde pôsobil.“ Lackov príbeh však nebol výnimkou, do SNP sa zapájali aj dezertéri z jednotiek SS.

Nemci, Maďari, ale ani Židia to v SNP nemali jednoduché. O Židoch, z ktorých mnohí pôsobili ako lekári alebo lekárnici v skladoch, sa šírili fámy, že sa len schovávajú v tyle. Nemcov takisto ťažko akceptovali. Množili sa udania zo spolupráce s fašistami alebo s ľudáckym režimom, mnohých internovali, no väčšina z nich bola znova priradená k vojnovým jednotkám. „Žiaľ, o tomto máme len torzá materiálov, nevieme to jednoznačne osvetliť. Zrejme boli preverení a poslaní späť ako spoľahliví,“ vysvetľuje Uhrin.

K Povstaniu sa pridalo dokonca aj 18 príslušníkov protektorátnej polície z Protektorátu Čechy a Morava, velil im poručík Karel Holas. Zapojili sa do bojov o Čremošné. „Všetko je o ľuďoch,“ uzatvára Uhrin. O tom, že niektorí sa neboja porušiť prísahu, hoci dezertovať z armády, ak cítia, že bojovať za správnu vec treba na druhom fronte.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Slovenské národné povstanie #ľudácky režim #75. výročie SNP
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku