Bože, nechaj nás nažive. Zažila som tak málo zo života. Nechcem zomrieť

, 26.09.2019 06:00

Túžila vychutnávať si život, ktorý mala pred sebou. Snívala, že sa stane poetkou. Cestu za šťastím však skrížila vojna. Jej vypuknutie znamenalo pre židovské dievča čoraz menej radosti a, naopak, čoraz viac strachu a utrpenia. Renia Spiegelová našla útechu v denníku. Písala si ho takmer štyri roky až do strašnej smrti. Do chvíle, keď ju zastrelili nacisti.

Renia na fotoportréte.
Renia na fotoportréte. Autor: Facebook, Archív rodiny Bellakovej

Niekoľko rokov po skončení druhej svetovej vojny sa denník dostal do rúk matky a mladšej sestry, ktoré mali šťastie, že holokaust prežili. Nenašli však odvahu prečítať si ho. Hlavne preto, že trpeli tým, čo prenasledovalo mnohých, ktorí sa počas holokaustu zachránili – ony dve sa síce zachránili, ale Reniu esesáci zavraždili. Jej denník uložili do rodinného trezoru.

Po dlhých desaťročiach sa 88-ročná Elisabeth (pôvodne Ariana) Bellaková, sestra zastrelenej, odhodlala zverejniť zápisky. Knižne najprv vyšli v Poľsku a tento týždeň v anglickom preklade, čím pre jazykovú prístupnosť pútajú celosvetovú pozornosť.

Renia napísala až 650 strán. Jej svedectvo je prirovnávané k svetoznámemu denníku Anny Frankovej, mladučkej holandskej Židovky, ktorá tiež zahynula počas holokaustu.

Denník ako dôverník

Renia Spiegelová sa narodila v júni 1924. Vyrastala v príjemnom prostredí až do Hitlerovho napadnutia Poľska v septembri 1939. Po vypuknutí vojny jej okolnosti už neumožnili, aby odcestovala za matkou do Varšavy z Przemyslu, kde bola u starých rodičov.

Písať si denník jej napadlo v januári 1939, čiže ešte približne trištvrte roka pred nacistickým vpádom do Poľska. Takpovediac len tak – bez konkrétneho dôvodu. „Prečo som sa rozhodla začať dnes s denníkom? Udialo sa niečo dôležité? Zistila som, že denníky si vedú moje kamarátky? Nie! Chcem mať iba kamaráta. Niekoho, komu môžem porozprávať o mojich každodenných starostiach a radostiach. Niekomu, kto cíti, čo cítim ja, a verím, že mu to poviem s tým, že nikdy neodhalí moje tajomstvá. Nijaký človek nemôže byť takým priateľom.“

Úvodné vety zakončila odkazom svojmu „najlepšiemu kamarátovi“ na papieri: „Dnes, môj drahý denník, je začiatok nášho veľkého priateľstva. Ktovie, ako to dlho potrvá? Môže to pokračovať až do konca našich životov.“

Svoj začínajúci denník Renia prirovnala k dôverníkovi: „V každom prípade sľubujem, že vždy budem k Tebe čestná. Na revanš počúvaj moje myšlienky a obavy, ale zostaň tíško ako začarovaná kniha, zamknutá na kľúč a skrytá ako na úžasnom hrade. Nikdy ma nezradíš.“

Prvá báseň. Uplakaná

Bývanie u starých rodičov v Przemysli ju nenapĺňalo šťastím, lebo jej chýbala matka, ktorá sa vo Varšave rozhodla vynaložiť čo najviac energie pre veľmi nádejnú filmovú kariéru mladšej sestry Renie. Stala sa z nej totiž malá herecká hviezdička.

Renia napísala do denníka prvú báseň, ktorá znie v neprebásnenom preklade takto: „Znovu potrebujem plakať nad sebou, keď spomeniem si na dni, čo boli. Lipy, dom, bociany, motýle. Vzdialené… Kdesi… Ďaleko od môjho zraku. Vidím a počujem, čo mi chýba. Vietor, čo uspával staré stromy. A nikto mi viac nehovorí o hmle, o tichu. Vždy budem počuť túto uspávanku.“

Šťastné detstvo pred vojnou. Renia nazerá na...
Šťastné detstvo pred vojnou. Renia nazerá na zmrzlinu, ktorú v kornútiku drží jej mladšia sestra. Dáma vľavo je ich matka. Autor: Facebook, Archív rodiny Bellakovej

Na druhej strane bola celkom spokojná v škole, ktorú v Przemysli navštevovala. Prekážala jej síce jedna spolužiačka, o ktorej písala, že je bucľatá krpaňa, ktorá sa zalieča učiteľom, ale pochvaľovala si, že sedí v lavici s dobrou kamarátkou.

Začiatkom apríla 1939 sa obávala, že veci v Európe sa uberajú veľmi zlým smerom. Už bolo po anšluse Rakúska a Adolf Hitler sa zahryzol aj do Československa. „Učím sa francúzštinu a keby nebola vojna, mohla by som ísť do Francúzska. Mala som tam predtým ísť, ale Hitler sa zmocnil Rakúska, potom Československa a ktovie, kto bude ďalší. Aj mne zasahuje do života."

Vypukla vojna. Bojujem a zvíťazíme!

Nemecko napadlo Poľsko v skorých hodinách 1. septembra 1939. Renia o niekoľko dní podčiarkla, že Anglicko a Francúzsko vyhlásili vojnu Hitlerovi. Zjavne dúfala, že obe mocnosti pomôžu krvácajúcemu Poľsku. „Nepriateľské lietadlá krúžia nad Przemyslom, hučia sirény. Ale vďakabohu zatiaľ nepadli na naše mesto nijaké bomby. Iné mestá ako Krakov a Varšava boli čiastočne zničené."

Napriek tomu, že bola iba tínedžerka, rozhodla sa pomôcť: „Všetci bojujeme, od dievčat po vojakov. Zúčastnila som sa vojenského výcviku pre ženy. Kopeme zákopy a šijeme plynové masky. Chodím zbierať potraviny pre vojakov. Bojujem po boku poľského národa. Bojujem a zvíťazíme!"

Prešlo len pár dní a už aj Przemysl sa stal terčom nemeckého náletu. „Ach, Bože! Môj Bože! Tri dni sme na ceste. Przemysl bol napadnutý. Museli sme utiecť. Unikli sme traja – ja, sestra Ariana a starý otec. Odišli sme na vlastných nohách z horiaceho mesta uprostred noci so svojimi taškami. Stará mama zostala. Bože, prosím, ochráň ju. Na ceste sme počuli, že Przemysl bol zničený."

V polovici septembra, keď sa nachádzala vo Ľvove, opisovala hrozné podmienky života. „Mesto je obkľúčené. Je nedostatok potravín. Niekedy vstávam za úsvitu a stojím v dlhom rade na chlieb. S výnimkou tohto sme celý deň v podzemnom kryte, počujeme strašné výbuchy bômb. Bože, prosím, zachráň nás."

Pokračovala, že počas náletov boli zničené mnohé činžiaky. Zázrakom v nešťastí bolo, že z trosiek jedného obytného domu po troch dňoch vytiahli niekoľko živých ľudí. Podmienky v podzemí ťažko znášala: „Sme žltí, bledí zo života v tomto bunkri a máme málo vody…"

Stále však dúfala, že jej vlasť sa ubráni proti zákernému nepriateľovi. „My Poliaci bojujeme ako rytieri. Nie ako Nemci, ktorí bombardujú domy civilistov, ktorí menia kostoly na popol, ktorí otravujú deti jedovatými cukríkmi kontaminovanými cholerou a týfusom. Bránime sa."

Nakoniec do Ľvova vstúpila Červená armáda, čo vyplývalo z tajnej dohody Ribbentrop-Molotov, v ktorej si Berlín a Moskva rozdelili sféry vplyvu v Poľsku. „Môj drahý denník! Aký čudný deň je dnes. Ľvov sa vzdal. Nie Nemecku, ale Rusku. Poľskí vojaci na uliciach boli odzbrojení. Niektorí so slzami v očiach odhadzovali na zem bajonety."

V októbri sa vrátila do Przemyslu. Smútila, že je stále bez mamičky, ktorá mala byť vo Varšave. „Nepočuli sme o nej. Sníval sa mi hrozný sen, že je mŕtva. Viem, že to nie je možné. Plačem celý čas."

Som opustená s mojimi myšlienkami

V januári 1940 Renia začína chodiť do školy spolu s chlapcami. Sovieti totiž považovali dievčenské a chlapčenské školy za prejav buržoázneho spôsobu života. Vôbec sa neteší, lebo má strach, že spolužiaci sa budú správať násilne. Už o tri dni zisťuje opak. „Chlapci sú také nevinné mladé veci. Veľa nevedia a sú veľmi milí. Zvlášť nie sú príťažliví, s výnimkou chytrého Ludwika a sladkého Majorka."

Vo februári sa musela veľmi potešiť, pretože dostala list od matky. Písala z Francúzska. Prízvukovala, že na všetkých myslí. „Starí rodičia sú ku mne dobrí, ale som opustená s mojimi myšlienkami," napísala Renia poslednú vetu do denníka ten deň v narážke, že jej chýba mama.

Renia na kolorovanej fotografii (použitím...
Renia na kolorovanej fotografii (použitím moderných metód zafarbenia starých snímok). Autor: Facebook, Archív rodiny Bellakovej

Na druhej strane škola sa stala pre ňu veľmi rýchlo príjemným miestom. Pochvaľovala si, že v školskom časopise jej vyšla báseň. Páčilo sa jej, ako si spolužiačkami vyspevujú, ako sa v zasneženej krajine obhadzujú snehovými guľami.

Zjavne si nepripúšťala, že hrôzy vojny by mohli pokračovať. Verila, že teraz žije v bezpečí a že sa to zmení k najlepšiemu, čo sa dá usúdiť z jej poznámok v marci 1940. Zmieňuje sa o skvelej kamarátke. „Nora a ja sme sa rozhodli, že od dnes o desať rokov, kdekoľvek budeme, či budeme stále priateľky, alebo sa budeme na seba hnevať, či v dobrom, alebo v zlom zdraví, stretneme sa alebo si napíšeme, aby sme si porovnali, ako sa nám zmenil život. Takže na zapamätanie: 16. marec 1950."

O tri mesiace to už, žiaľ, vyzeralo inak.

Smutné narodeniny

Rozpínavosť nacistického Nemecka sa uberala do západnej Európy. Renia vôbec necítila, že by mala oslavovať svoj deň. „Dnes sú moje narodeniny. Mám 16 rokov. Mal by to byť najlepší čas môjho života. Ľudia vždy hovoria, že, ach, mať tak znovu šestnásť! Ale ja som nešťastná! Francúzsko kapitulovalo. Hitlerova armáda zaplavuje Európu. Amerika odmieta pomôcť," napísala 17. júna 1940 s tým, že jej veľmi chýba mama, o ktorú sa veľmi bojí.

V septembri padol Renii do oka sympatický chlapec. „Dnes som stretla chlapca, ktorý sa volá Zygmunt. Nora sa priznala, že ho má rada, ale keď zistila, že je môj typ, nechala to tak." V poznámkach v jej denníku sa striedal smútok za matkou s radosťou, keď písala o Zygmuntovi. Ako napríklad 19. októbra, keď sedeli oproti sebe v jednom školskom krúžku. „Uprene sa na mňa pozeral, uprene som sa pozerala na neho. Keď som odvrátila zrak od neho, cítila som jeho oči na mne. Potom, keď mi povedal dve slová, cítila som sa pobláznená, plná nádeje. Cítila som, akoby sa sen stával skutočnosťou, akoby sa pohár dotkol mojich pier. Pohár je však stále vzdialený. Veľa sa musí udiať predtým, ako sa pery dotknú pier."

V novembri ju zaujalo premietanie filmu s názvom Mladý Puškin. Príbeh o ruskom básnikovi ju očaril. „Puškin je môj nový hrdina," napísala s tým, že ľutuje, že určite nedosiahne takú slávu ako Alexander.

Arogantný idiot. Ľúbim ako bláznivá

V rovnaký deň, ako ju nadchol Puškin, len trochu neskôr, sa veľmi nahnevala na Zygmunta. „Zdá sa, že moja romanca sa skončila. Aký hlúpy, vulgárny, arogantný idiot. Nestojí za to o ňom napísať." Pomstila sa tak, že mu napísala báseň s agresívnym obsahom.

V decembri však už boli znovu zadobre. Zdôverila sa denníku, že Zygmunta ľúbi ako bláznivá. „Je nádherný, nádherný, taký nádherný!" Zamilovaná až po uši zložila o nich dvoch báseň. Prvé dva verše zneli takto: „Hej, poďme piť naše víno, napime sa z našich pier."

Prvá láska napĺňala Reniu šťastím, ale občas vedela Zygmunta nahnevať. Napríklad v marci 1941, keď ju nežne pritisol k múru. Približoval sa k jej ústam a opýtal sa, čo má urobiť s jej očami. Uzemnila ho odpoveďou, aby jej dal slnečné okuliare, Zygmunt reagoval slovami, že je zlá.

V máji sa rozplývala znovu nad jeho výzorom. „Má zelené oči, ale najkrajšie sú jeho pery!" V druhej polovici júna sa opäť nadchýnala. „Ľúbim tie zelené oči. Dnes sme sa druhý raz pobozkali." O pár dní sa jej radosť skalila. „Nedokážem písať. Oslabil ma strach. Vojna, znovu vojna medzi Ruskom a Nemeckom."

Nacistické vojská postupovali rýchlo, okupovali celé poľské územie. Zároveň bol Hitler odhodlaný zlikvidovať všetkých Židov. „Zajtra spolu s ďalšími Židmi si musím navliecť na ruku pásku s hviezdou," napísala Renia. Následne sa prihovorila denníku. „Pre Teba navždy zostanem rovnaká Renia, ale pre iných budem nejaké podradné dievča. Budem Jude." (Slovo Jude v nemčine znamená Žid.)

Hitlerovci vytvorili v novembri 1941 v Przemysli geto, kam nahnali židovských obyvateľov. „Nariadili nám odísť z našich domov pred druhou hodinou popoludní s 25 kilami vecí," napísala Renia 7. novembra.

Keď mal Zygmunt 19. januára 1942 narodeniny, darovala mu zbierku svojich ručne písaných básní. Svojho židovského priateľa dojala. Ústne blahoželanie si nepripravila, chcela vedieť od neho, čo mu má zavinšovať k sviatku. „Povedal, aby sme prežili túto vojnu bez toho, aby sme sa rozišli." Obaja však vedeli, že nacistické chápadlá smrti sú nablízku. Židov deportovali do koncentrákov, kde ich vraždili v plynových komorách. Mnohých zabili priamo v getách. „Bože, môžeš ma zachrániť? Ach, prosím, urob zázrak!" poznačila si Renia do denníka v polovici mája.

Horor a jej smrť

O strašných scénach sa zmienila 7. júna 1942. „Kam sa pozriem, tam tečie krv. Hrozné pogromy. Vraždenie. Všemohúci Bože, pokorne pred Tebou Ťa prosím, zachráň nás! Bože, nechaj nás nažive. Úpenlivo Ťa prosím, ja chcem žiť! Zažila som tak málo zo života. Nechcem zomrieť."

O necelé dva týždne nacisti zhromaždili 1 260 židovských chlapcov, mužov a starcov, aby ich z geta deportovali do koncentráku. Zygmunt našťastie nebol medzi nimi. Začiatkom júla sa šíria správa, že Nemci chcú deportovať v blízkom čase polovicu Židov z geta.

Zygmunt sa rozhodol pre zúfalý pokus zachrániť Reniu s jej mladšou sestrou a so starými rodičmi. Oddelil ich od seba, našiel im skrýše v pivniciach. Sestra prežila, babku a dedka Nemci zavraždili.

A Zygmuntova láska? Neznámy udavač odhalil jej úkryt. Esesáci zastrelili Reniu v júli 1942, keď ju vytiahli na ulicu; mala 18 rokov. Zygmunt, ktorý mal priezvisko Schwarzer, našiel potom v útrobách domu jej denník. „Strašné výstrely… Najdrahšia Renia, posledná kapitola Tvojho denníka je uzavretá," napísal do jej poznámok.

Schwarzera deportovali do nacistického koncentráku v Auschwitzi. Našťastie prežil. Nevedno ako – či u niekoho, alebo niekde samostatne – pred deportáciou skryl denník, ktorý si po oslobodení zobral. Po vojne emigroval do USA. Podarilo sa mu nájsť Reniinu matku, ktorá tiež začala viesť nový život v Amerike spolu s malou Arianou, a tak sa denník dostal k nim.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Renia Spiegelová #holokaust
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku