Písanie je disciplína

, 28.09.2019 06:00

Ako škovránok vstáva o tretej ráno. Po výdatných raňajkách si s notebookom v lone sadá do obľúbeného kresla v obývačke a rozvíja príbehy postáv v rozpísanej knihe. "Všade je ticho, deti ešte spia a nikto odo mňa nič nechce," pochvaľuje si Zuzana Štelbaská, ktorej vyšla desiata kniha s názvom Experiment so Sofiou. Slovenská spisovateľka pre deti a tínedžerov hovorí otvorene o tvorbe, o svojej práci aj o panickej poruche.

Zuzana Štelbaská.
Zuzana Štelbaská. Autor: Ivan Majerský, Pravda

Rodáčka z Prešova má na svojom konte už desať kníh. Tá prvá – Mami, kúp mi psa! – vyšla pred šiestimi rokmi. Pocity pri jej vydaní vtedy Zuzana prirovnávala k tretiemu pôrodu. „Bola som dojatá, aj môj manžel. Odovzdala som sedemdesiatpäť strán textu a zrazu som v ruke držala kus knihy v tvrdej väzbe. Odvtedy mám z každej novej knihy obrovskú radosť. Stále to považujem za niečo neuveriteľné.“

Zuzana o príbehoch vo svojej hlave spočiatku nedokáže hovoriť. „Aj dva roky o nich len rozmýšľam. Keď sa mi príbeh udrží v hlave, viem, že ho mám napísať, a keď sa rozplynie, nestálo to za to.“ Postavy dostávajú stále reálnejšie kontúry a občas sa stane, že k nim nadobudne vrúcny vzťahy. Tak ako pri Sofii. "So Sofiou som sa tak zžila, že som dopísanie posledných kapitol stále odkladala. Pritom ja som v jej veku – na druhom stupni základnej školy – bola celkom iná. Nebola som uzavretá, ale veselá, hlučná.”

Otravné muchy? To nie!

Jednou z hlavných postáv príbehu o Sofii je mucha. Aj preto, že Zuzana má k hmyzu pozitívny vzťah. „Bez hmyzu by sme na našej planéte neprežili. Rada ho pozorujem aj fotografujem a svoje deti vediem k tomu, aby nepodľahli hystérii, keď zbadajú nejakého pavúka. Muchy sa u nás nezabíjajú – necháme ich pre pavúky alebo odchytíme do servítky a vyhodíme von.“ Knihu o Sofii a jej „skrotenej“ muche však posielala Zuzana do vydavateľstva s obavami. Mucha nie je práve hrdinka, ktorá by priťahovala dievčatá. Prečo radšej nie motýľ alebo lúčny koník? Kto si však knihu prečíta, vie, že to musí byť mucha. Tak ako hlavná postava, aj samotný príbeh detskej knižky sa inšpiroval prostredím, v ktorom vyrastal Zuzanin syn.

"Filip od piatich rokov hrával šach. Žiaľ, narodil sa do rodiny šachových ignorantov. Bol šachom taký posadnutý, že keď nikto z nás už nechcel a nevládal hrať, hral sám so sebou. Hľadali sme teda možnosti mimo našej domácnosti a v Klube šachových nádejí sme objavili nám dovtedy neznámy svet. Bolo zaujímavé pozorovať to, čo v sebe nemám. Silné rodičovské ambície, ktoré som dovtedy spájala len s hokejom či futbalom – športmi, v ktorých sa dajú zarobiť veľké peniaze. Keď som videla, ako nervózny rodič dýcha svojmu potomkovi počas turnaja na krk, pochopila som, že šach môže byť veľmi agresívny šport s veľkým napätím a ťažko prekonávanými prehrami.”

Zuzana trávila detstvo v telocvični, pri vrcholovej modernej gymnastike. Okrem toho veľa čítala. „Mojou obľúbenou knihou bola Čapkova Dášenka a neskôr Na hraniciach Zeme, kde sa bojovalo o južný pól. V tínedžerskom veku ma dostal Denník Adriana Mola.“ Zuzana číta aj svojim deťom. Po tom, čo sa Filip a Zorka navečerajú a oblečú do pyžám, pritúlia sa k mame a započúvajú sa do jej hlasu. Desaťročný FiIip vo voľnej chvíli už berie knihy aj sám do rúk, Zorka so samostatným čítaním ešte len začína.

„Knihy pomáhajú deťom pochopiť svet dospelých, dávajú im rozhľad a všeobecný prehľad. Dnešné faktografické knihy pre deti sú na vysokej úrovni. Ak ich budú čítať, získajú veľký náskok pred rovesníkmi,“ povzbudzuje do čítania Zuzana, ktorá sa k písaniu detských kníh dostala náhodou. „Ako tínedžerka som vypisovala do časopisu Dotyky a keď mi niečo uverejnili, bolo to ako dosiahnuť Mount Everest literárneho snaženia. Keď som v pätnástich začala pracovať v rádiu, písanie išlo bokom. Hoci aj tam bolo treba pred vysielaním robiť písomnú prípravu.“ Napísala mnoho televíznych scenárov pre dokumentárne filmy a publicistické programy.

Neskôr z pozície dramaturgičky prešla na písanie scenárov pre detské programy. „O deťoch som nevedela vôbec nič, ale postupne som nadobudla sebavedomie. Jedna z tém, o ktorých v tom čase rozmýšľala, jej ostala v hlave. Po tom, čo sa narodil Filip a Zuzana mala viac času, povedala si, že to dá do počítača. "Každá tvorivá matka začne pri svojich drobcoch niečo zo zúfalstva robiť. Jedna vyšíva, druhá namaľuje plot, ja som si sadla k počítaču a písala knihu pre deti.“ Tak vznikla jej prvotina Mami, kúp mi psa!, podľa ktorej sa v týchto dňoch pod vedením Tiny Diosi nakrúca rodinný seriál.

Zuzanin tvorivý čas prichádza medzi treťou a štvrtou hodinou ráno. „Aj na skúšky som sa učila v tom čase a na tréningy modernej gymnastiky som bez problémov vstávala takisto skoro ráno,“ zdôveruje sa bývalá športovkyňa. „Skoro ráno odo mňa nikto nič nechce. Písanie je disciplína a pri deťoch je časový manažment dôležitý. Dám si výdatné raňajky, sadnem si do kresla v obývačke a pri káve už píšem. V lete sa dobre pracuje aj na terase. Ak sú všetci doma, utiahnem sa do svojho kútika v spálni.“ Nie všetky dni sú však múzy spisovateľke naklonené. Čo robí, keď sa jej nedarí? "Písanie odložím a počkám. Mám obrovskú výhodu, že písať nemusím. Robím to len preto, že chcem. Knihu 15-roční som odložila na pol roka. Nevedela som pokračovať a keď som sa k nej vrátila, hneď som ju mala hotovú.

Tak ako text, aj ilustrácie v detských knihách sú podľa Zuzany mimoriadne dôležité. „Keď deti obrázky nezaujmú, môžete byť reinkarnácia Astrid Lindgrenovej, nepomôže vám to. Deti sú nekompromisné. Dávame si preto veľmi záležať na tom, aby už obálka knihy bola pekná.“ Ilustrátora alebo ilustrátorku, ktorej obrázky sprevádzajú Zuzanine knižky, navrhne redaktorka z vydavateľstva. "Prečíta si rukopis a so svojimi skúsenosťami vidí zvyčajne oveľa ďalej ako ja. Pri ostatnej knižke Experiment so Sofiou mi navrhla Petru Lukovicsovú. Aj s grafikom sme si od začiatku veľmi sadli.”

Bez šťastného konca to nepôjde

Musí mať kniha šťastný koniec? „Detská kniha má mať šťastný koniec. Ak malým deťom zoberieme nádej, čo im ostane? Nie som zástankyňou reálnych koncov pre deti. V prípade tínedžerov, prosím, tí už majú prvé drobné facky od života za sebou, vedia to pochopiť. Mnohé deti nemajú dobrý život a ešte by sme ich mučili knihami? Knihy majú zachraňovať, nie potápať. Všimla som si, že Rozprávky starých Slovákov od Samuela Reussa sú v detských kútikoch. Veď je to jeden masaker za druhým! Nemajú tam čo robiť, napriek tomu, že sú fantastické, ale pre dospelého čitateľa, ktorý chápe kontext. Tieto rozprávky neboli určené pre deti, ale na dlhé zimné večery, keď v domácnostiach neboli rádiá ani televízory.“

Na svojom blogu Zuzana okrem iného odporúča pekné knihy pre deti aj mládež. „V detskej literatúre text neraz prebijú obrázky a keď sa začítate, zistíte, že obsah je mizerný. Kúpila som už zle preloženú knihu s čechizmami či s gramatickými chybami.“ Dobrá kniha by podľa Zuzany mala zaujať aj dospelých. „Kedysi sme sa učili, že každý príbeh by sa mal končiť nejakým poučením. Nemusí to byť pravidlom. Snažím sa upozorňovať predovšetkým na slovenských a českých autorov, ale aj na kvalitnú prekladovú literatúru.“

Šéfdramaturgička magazínu Reflex by na Slovensku len z písania kníh nevyžila. „Môj muž mi zo žartu hovorí: Predaj jednu knihu do Číny a pôjdeme na dôchodok.“ Zuzana hovorí otvorene nielen o svojom písaní a práci, ale aj o panickej poruche, ktorá ju prekvapila pred rokmi. „Stalo sa mi to po mimoriadne náročnom asi trojročnom období. Mala som autohaváriu a obidve deti boli v aute, aj manžel mal autonehodu. Bol dochrámaný tak, že sa nevedel pohnúť. Okrem toho sme mali problémy s rekonštrukciou domu. A aby to nebolo málo, manžel bol práve na Haiti, keď začali vysielať v televízii správy o veľkom zemetrasení v tej oblasti. Nemala som o ňom žiadne informácie, nevedela som, čo je s ním. Na to všetko sa mi urobil na pokožke ekzém, ktorý skončil takmer otravou krvi a obidvaja s manželom sme prišli o prácu… Zamakali sme však, urobili sme za tým hrubú čiaru a začali sme budovať všetko od začiatku. Jedného dňa, po oslave dcériných druhých narodenín, som si sadla a prišlo mi zle. Ten stav trval niekoľko hodín a prejavoval sa veľmi zvláštne. Sprevádzal ho obrovský strach, že zomriem, tŕpla mi polovica tela, brneli mi pery, oblieval ma studený pot, mala som necitlivé ruky, sucho v ústach a strašné búšenie srdca.“

Po sérii vyšetrení Zuzane vylúčili tetániu, ktorá má podobné prejavy. Ďalšie vyšetrenia vrátane magnetickej rezonancie mozgu však na nič neprišli. „Kardiológ mi odporučil psychiatra, aby sa pozrel na to, či moje problémy nemôžu byť psychosomatického pôvodu. A mal pravdu. Môj stav spel k panickej poruche a keby som nezačala chodiť na terapiu, musela by som užívať lieky. Terapeutka mi hneď na začiatku dala do rúk niekoľko nástrojov, pomocou ktorých som sa učila prekonávať záchvaty. Boli to však roky práce. Ataky ešte občas prídu, ale ja už viem, čo sa bude so mnou diať, viem, že to bude trvať len chvíľu,“ dodáva spisovateľka.

Zuzana Štelbaská

Narodila sa 21. augusta 1978 v Prešove. Na Filozofickej fakulte v Prešove roku 2001 ukončila štúdium anglického jazyka a literatúry, rovnako aj estetiky a vied o umení. Pred nástupom do TV Markíza pracovala v prešovskom Rádiu Flash, v Rádiu Východ, STV Košice, STV Bratislava, Rádiu Expres a vo Forza Music/Opus. Za dokumentárny magazín City Folk Košice získala cenu V4, jej práca bola ocenená novinárskymi cenami za reportáže zo sociálne znevýhodneného prostredia, Special comments na PrixCircom za dokument InsideOffside v kategóriách Sport a Video Editing, získala Cenu Slovenského rozhlasu pre mladých autorov. Od roku 2014 pracuje v Markíze na pozícii šéfredaktorky magazínu Reflex. Je autorkou desiatich kníh pre deti, detské knihy z angličtiny a češtiny aj prekladá. Jej autorský debut je Kniha Mami, kúp mi psa!, v týchto dňoch je vyšla desiata kniha Experiment so Sofiou. Je vydatá, s manželom, so synom Filipom (10) a s dcérou Zorkou (7), žije vo Vysokej pri Morave.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Zuzana Štelbaská
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku