Keď sa rozpadol miestnz sovchoz (štátny statok), v dedine nebola žiadna práca. Z civilizačných výdobytkov zostala len satelitná televízia, ale ani tu nemajú všetci. Sanitky či hasiči sem nechodia, pretože do dediny nevedie žiadna cesta, a tak odmietajú prísť pod akoukoľvek zámienkou.
V zime je to ešte horšie. Z ciest v dedine sneh neodpratávajú, a tak je Šuranová od novembra do marca pod snehom. Keď niekoho musia pochovať, ľudia vláčia nebožtíka na saniach cez záveje za dedinu, kde nie je ani poriadny cintorín a hroby sú hneď pri obytných domoch.
Ale aby smeli zosnulého pochovať, musí telo najprv prehliadnuť lekár a vystaviť úmrtný list. Dedina je však prakticky odrezaná od sveta, cestu sľubujú postaviť už 40 rokov. Do civilizácie možné dôjsť len po železnici a preto miestni vozili nebožtíkov vo vagónoch prímestských vlakov do najbližšieho mesta, ktoré sa volá Tajga (v Kemerovskej oblasti). Teraz je však tento prevoz neprípustný. Vlani v máji, keď našli syna Ľudmily Lebedevovej zmrznutého pri škole, policajti dopravili nebožtíka na lekársku obhliadku vlakom. Niekto z cestujúcich však napísal sťažnosť, a tak nebožtíkovi spiatočnú cestu po železnici zakázali.
Žije sa u nás ťažko, ale umierať sa nesmie.Sergej Šaričov, obyvateľ sibírskej dediny Šuranová
Dedinčanom zo Šuranovej ostáva posledná možnosť: objednať si motorovú drezinu, na ktorú sa musí prinajmenšom deň čakať – pokiaľ však objednávke vyhovie.
"Raz človek od nás zomrel v nemocnici v Tomsku. Požiadali starostku, aby sme si odviezli telo, ale drezinu nám nedali. Telefonoval som gubernátorovi, asi štyridsaťkrát, ale zakaždým bolo obsadené. Čo som mal robiť? Najali sme auto, doviezli telo do najbližšieho mesta a odtiaľ sem nákladiakom. Stálo to vyše 12-tisíc rubľov (asi 168 eur). Žije sa u nás ťažko, ale umierať sa nesmie, "hovorí Sergej Šaričov.
Čakanie na cestu
V dedine kedysi bývala škola, desaťtriedka. Od prvého do deviateho ročníka bolo po dvoch triedach a desiata trieda bola jediná. V každej triede bývalo 25 až 30 žiakov. Dnes sa v škole učí len 17 detí.
Bývala tu aj pekáreň. Ale keď vyhorela stanica, pekáreň zavreli. Cestuiúci musia vystúpiť na malom nástupišti. O kúsok ďalej stojí nevzhľadná budova, ktorá predtým patrila výpravcovi. Teraz tu je jediný obchod v dedine.
Kedysi mávali dedinčania aj ordináciu prvej pomoci. Teraz doktori pomaly nie sú ani v najbližšom meste, špecialisti tam dochádzajú z Kemerova.
Železnica predstavuje jednu z mála pracovných príležitostí. Všetci mladí však zo Šuranovej odchádzajú, dedina starne a starčekovia sotva udržia v rukách náradie. Kedysi sa v okolí vyskytovali aj ďalšie dediny: Svetlá a Bereuzovka, bývala tú píla, kam zvážali drevo. Teraz je všetko opustené.
„Pozeráš sa na správy (v televízii) a stále sa tam bojuje a bojuje. Ukrajina, alebo ešte niekto ďalší nás napadá. O zahraničnej politike je toho veľa, ale o domácej … Komu sme potrební?“ pýta sa osemdesiatročná penzistka Tamara Makrušinová. „Čakáme, kedy postavia cestu. Gubernátori sa striedajú, ale my všetci čakáme na cestu, ktorú sľubujú každý rok,“ vzdychá.
Sedemdesiatsedemročný Grigorij Kolčanov dodáva, že v dedine už nie je ani voda: „Obecní vodu nečistia nefiltrujú a niekedy z nej lezú červy.“
V dedine je veľa opustených domov. Mnoho rodín odtiaľ odvážajú starých ľudí len preto, že sa im nemôžu dovolať.