Foto: AFP, Johannes Gewiess / Profime
Verejná rozlúčka so zosnulým spevákom Karlom Gottom sa bude konať v piatok od 08.00 h do 22.00 h v paláci Žofín na Slovanskom ostrove v Prahe. Slovenskí diváci budú môcť rozlúčku s Karlom Gottom sledovať na obrazovkách RTVS.
Sedela som v našej obývačke s dvoma básnikmi. Reč bola o dokumentárnom filme Válek, o Válkovej poézii, o jeho politickej angažovanosti či pomoci priateľom. (Mimochodom, predtým sme sa naťahovali o francúzskych filmoch a o tom, či je väčší fešák Belmondo alebo Delon!) Petr Borkovec, český básnik, „smekal“ pomyselný klobouk nad tým, aká je poézia mocná až všemocná čarodejka a Slováci, jej milovníci, až takí, že vďaka obdivu a láske k básničkám dokážu odpustiť Válkovi jeho politickú angažovanosť. To by sa vraj v Česku asi nestalo.
No a na druhý deň sa stalo čosi, čo si nik nevedel predstaviť, zomrel božský najbožskejší nesmrteľný Kája, Karel Gott, a začali sa diať veci…
Celý deň som mala pustenú českú spravodajskú stanicu a počúvala som jeho pesničky, ktoré autori relácií prekladali osobnými výpoveďami samotného Gotta, ale aj výpoveďami Karlových kamarátov či generačných spolupútnikov. Reč bola o živote aj o hudbe! Dojalo ma, že česká televízia venovala Karlovi Gottovi okrem krátkych správ celé vysielanie, urobili to viaceré denníky v Česku, niektoré dokonca vysielali správy priamo spred spevákovho domu. Dojalo a rozplakalo, no a, samozrejme, že som si spomenula na náš večerný rozhovor o Miroslavovi Válkovi, a uvedomila som si, že nielen poézia, ale aké je silné umenie!
Karel Gott bol náš všetkých! Úplne, úplne všetkých, aj tých, čo si to povedzme nemysleli! My, naša generácia, sme však boli „cieľovka“, to my, dievčence z Modry aj iných miest, sme mu písali listy, to my, moje rovesníčky, sme vedeli všetky jeho pesničky z rádia naspamäť, vedeli sme odspievať pred telkou celý koncert relácie Spieva Karel Gott, to my sme skúšali jeho trilky a jemné klokotanie kdesi v kuloároch hrdla, to my sme vedeli, kedy sa na platni zľahučka nadýchne, vedeli sme si predstaviť ten nádych, to ako jemne ohrnie hornú peru, to my sme vedeli, kedy sa v štúdiu pri speve určite usmial, ako to často pri speve robieval, počuli sme ten úsmev z platní, a to my sme napodobňovali trebárs v parku pred modranským kulturákom jeho neuveriteľné tanečné kreácie – takmer každé jedno dievča z nášho sídliska vedelo zatancovať na pesničku Trezor, ale len niektoré vedeli tak po gottovsky pracovať s kolenami…
My sme si lepili jeho fotky z komunisticky čiernobielych a sivých novín a časopisov do zošitov, na steny spální či na dvere, my máme doma poskrývané jeho fotky s podpisom!
Pamätám si, ako som ako malé dievča šla potajomky u babičky maškrtiť lekvár, otvorila som dvere na starom babinkinom kuchynskom kredenci a zvnútra na tých dverách som našla pozapisované slová niektorých Gottových pesničiek. Aj aká som bola prekvapená, keď mi babi povedala, že tie slová tam zapísali moja mama so svojou sestrou. Aj ony mali rady Gotta? Kto by ho nemal rád!
Iný už od začiatku
Karel Gott bol naozaj akýsi „pevný bod v meniacom sa svete“, svetový fenomén, ktorý nemal v Československu, v Česku a na Slovensku a možno ani nikde inde vo svete obdobu. Od roku 1964, keď prvý raz zvíťazil v hlasovacej ankete o Zlatého slávika za predchádzajúci rok, a, pozor, nemal vtedy vydanú ani jednu vlastnú platňu a dva roky predtým získal v tej istej ankete iba tri body, si v tejto ankete udržal suverénne postavenie až do smrti, ktorá nás všetkých napriek jeho chorobe či veku zastihla nepripravených!
Stal sa jediným spevákom, ktorý dosiahol významné postavenie takmer vo všetkých krajinách strednej a východnej Európy a v nemecky hovoriacich krajinách a podarilo sa mu tiež „dobyť územia“, na ktoré vstúpili len tí najväčší – Las Vegas a Atlantic City, viackrát vystúpil na Parnase všetkých country spevákov v Nashville, dvakrát v newyorskej Carneggie Hall, ale napríklad aj pred zakázaným mestom v Pekingu a toto vystúpenie sledovalo viac ako 600-milónov divákov vo svete!
Foto: Pravda
Pokúšam sa predstaviť si to: po ťažkých vojnových rokoch, po prevrate roku 1948 prišli „zlaté päťdesiate“ stalinskej totality… Parafrázujem jedno maďarské príslovie, keď kopcom bolo všetko, čo nebola jama! A tu, v 1958 roku, prichádza na scénu Karel Gott, učeň elektromontér, prihlási sa v pražskom Slovanskom dome do súťaže Hľadáme talenty a hoci odbornej komisii sa nepáči, obecenstvo očarí.
Od začiatku bol iný ako všetci ostatní. Zrazu vyčnieval úplne mladý, plný očakávania, celkom inak pekný aj oblečený spomedzi všetkých tých barytonistov, ktorým vtedy v Československu patrili pódiá – Cortésa, Chladila, Vašíčka, Hálu, a už vtedy stelesňoval hudobný štýl, ktorým zmenil tvár československej populárnej hudby. Začal spievať v jazzových kaviarňach Alfa a Vltava, odišiel z ČKD a stal sa študentom pražského konzervatória. Ešte predtým sa však pokúsil študovať maľbu, čo sa mu nepodarilo. Tej sa napokon venoval do konca života, svoje obrazy vystavoval doma aj v zahraničí.
Páni a paní, vím, jak se ruší žal
Jeho pedagógom na konzervatóriu sa stal Šaľapinov žiak, tenorista Konstantin Karenin, rozpoznal spevákov talent, technicky ho rozpracoval a vypestoval…
Moja generácia, my, sme vtedy boli úplne malí. Už vtedy, takmer od narodenia sa stal súčasťou našich životov. Takto si napríklad na Karla Gotta spomína spisovateľ Ľubo Dobrovoda, aby som v súvislosti s ním nespomínala iba ženskú časť publika. Nebola to len ženská záležitosť:
„Keď prišla noc a podposteľové príšery vystrčili pazúry po celej izbe, stál som zúfalo na mrňavej trojnožke a tisol ucho k malému rádiu dráťáku. Stál som pri ňom celé hodiny, lebo mama vystrkovala svoje červené pazúry v libereckých tanclokáloch a do studenej prázdnej izby s jedným malým ustrašeným Ľuboduchom v nočnej košeli a rádiom na stene ju to vôbec neťahalo. Bola mi zima a chcelo sa mi čúrať, ale o tom nemohlo byť ani reči, veď predsa tie príšery!
Plačem, a zrazu z rádijka počujem dám dělovou ráánu, a hneď revem bum bum bum bum, už je mi lepšie, a keď o chvíľu ten istý rádiový hlas zhora zaspieva Páni a paní, vím, jak se ruší žal, vcucnem slzy a tancujem tak, že padám zo stoličky. Kým spieva ten hlas, je „žal“ fakt úplne zrušený, už sa nebojím ani trochu. A potom si kávu osladil o trochu víc a mne opustenému osladil noci. Ešte přijela pouť a ja som sa roztočil na kolotoči a v tom hnusom podnájme plnom ploštíc bol taky parádny lunapark že až, no a keď hlas zaspieval Kovboja Woodyho, my sme hovorili komboja, bol som komboj aj s koltom. Ten hlas bol môj jediný kamarát a jediná dobrá spomienka z posraného detstva, My wey z ríše strachu. Česi mu hovorili Goťák, Karel, Kája, bol pre mňa strážny anjel tam z dráťákovej húry. Až oveľa neskôr som si uvedomil, nie anjel, ale Boh! To bol Boh, ktorému sa ma uľútostilo a urobil z mojej blchárne rozprávkový dom. Díky, za tě, Bože.“
Všetky dievčatá sa zrazu hrávali na speváčky a s paličkou v ruke, ako sme to videli v reláciách Ein Kessel buntes, Spieva Karel Gott či silvestrovských zábavných programoch, sme spievajúc schádzali dolu schodmi modranského kultúrneho domu. Vtedy všetci speváci a speváčky v telke schádzali v dlhých šatách po nejakých schodoch a spievajúc sa približovali k rozjasanému, no tichému publiku. Naše publikum bolo hlučné, obyčajne nielen v prestávkach zápasilo, kto ďalší bude vystupovať a ktorú pesničku bude spievať, a tak aj vystúpenia pred kultúrnym domom mali svoj šmrnc a príchuť dobrodružstva, lebo z času na čas boli prerušené správcom kulturáku pánom Švochom, ktorý nemal vlasy. Vybehol a zakričal: „Ale už aj sa odtiaľto pakujte!“ Odvtedy mali sídliskoví speváci aj ochranku. Vždy jeden strážil, či odniekiaľ nevybehne Švoch, ktorého sme sa báli ešte viac ako strašidiel v rozprávkach. Stačilo zakričať Švoch, a hneď sme všetci čušali. Nikdy nikoho nechytil.
A moja sestra Agáta spievala vždy pesničku od Olympicu Naše teta Agáta. Agáta zmenila na Agátka. Ja som spievala Kávu si osladím o trochu víc alebo Trezor, o Kávu bola vždy bitka. Volala som sa Lady Karneval.
Vždy bol a spieval!
Doma sme mali iba platne s vážnou hudbou a dve malé platne, ktoré zabudli v predajni z gramofónu vybrať, na tých ukazovali zákazníkom, že gramofón dobre hrá. A tak sme dookola počúvali Sedm dostavníků Waldemara Matušku a Lady Karneval Karla Gotta.
Tú pesničku sme mali dokonale naštudovanú! Vedeli sme ju frázovať, dýchať ako Karel Gott, tancovali sme na ňu ako utrhnuté z reťaze, boli sme utrhnuté z reťaze. Pod modranskou viechou hrával náš strýco Vilo a jeho slávna kapela. Tam sme chodievali celá rodina každú sobotu a niekedy aj v piatok. Odtiaľ sme poznali všetky, úplne všetky Gottove pesničky, ktoré sa vtedy hrávali, tancovali sme tak, že sme omdlievali od únavy, rodičia nás odtiaľ spiace odnášali, poznali sme ich slová!
Karlovi Gottovi sme písavali listy. O škole, o nás, o Švochovi, o pánovi Ilečkovi… „Nosila“ mu ich naša suseda Mia, ktorá robila na letisku a často cestovala do Prahy. Karel Gott sa s našou poštárkou nikdy nestretol, ale vždy nám niečo „odkázal“: napríklad, aby sme poslúchali, nenosili domov túlavých psov, to sme robili tiež, nekradli u maliara Ilečka tiktaky, neklamali, umývali si zuby a nevrieskali, keď sa kúpeme! Pamätám si, ako som na hudobnej hodine pani učiteľke Hrdlovičovej hovorila, že ja som s Gottom kamarátka.
Foto: TASR, Pavel Neubauer
Všetky sme boli jeho kamarátky! Všetky sme mu písali a niektoré dostali aj odpoveď – fotografiu s podpisom. Ja som mala vo svojom gottovskom zošite unikát – od pani profesorky Taubingerovej som dostala nemecký časopis, v ktorom bol veľký farebný obrázok Gotta v plavkách! Aj maminu fotografiu Laurenca Oliviera s podpisom som vymenila za Gotta.
Omdlievali sme, keď sme počuli pesničku k najkrajšej z rozprávok Tři oříšky pro Popelku! Zrazu sme však narástli a niekde zmizli všetky naše medvede, zošity, perá, autíčka aj bábiky, ktoré sme česávali, Malvínky, Zrzky… začali sme randiť, chodiť na stredné a vysoké školy, zaľubovali sme sa, prežívali radosti aj starosti, začali si uvedomovať, ako a kde žijeme, a hoci sme objavili iné druhy hudby, možno aj zaujímavejšie, lepšie, inšpiratívnejšie, on tu stále bol a stále spieval, spieval aj v časoch, keď iným nebolo do spevu, počúvali alebo počuli sme ho z rádií ráno, keď sme odchádzali z domu, počúvali ho šoféri v autobusoch, počúvali sme ho, keď sme sa vracali, bol tu, aj keď režim padol, v 1989, bol tu, aj keď sme si mysleli, že to všetko nemá význam, prežil niektorých našich rodičov a stále, stále spieval, stal sa súčasťou našich životov… Sám raz parafrázoval akýsi citát: chcete vidieť Boha, pozrite sa do zrkadla… Kamkoľvek sme sa pozreli, bol a spieval!
Keď rozhodlo publikum
Na tú „svoju“ fotografiu s podpisom som si musela počkať do dospelosti. Dostala som ju od otca, ktorý sa s Karlom Gottom stretol na nejakej spoločenskej akcii a povedal mu, ako som mu vypisovala. Dokonca mu vraj daroval moju knižku. A tak tú fotografiu opatrujem nielen kvôli Karlovi, ale aj tatovi, pre ktorého bola naša príchylnosť ku Gottovi terčom posmechu. Vždy počúval len vážnu hudbu, aj keď prišiel domov, namiesto pozdravu povedal: Vypni to! Zrazu mi však vypýtal od Gotta fotografiu s podpisom, dokonca mi vravel, ako sa pozhovárali, aj že si spolu pripili.
Nie všetci uznávali a počúvali hudbu, ktorú robil Karel Gott. Niektorí mu vyčítali, že sa politicky neangažoval a nevystúpil proti režimu, iní druh hudby. Jedno však nespochybnil nikto nikdy, a to jeho hlas, nádherný tenor ako stvorený pre všetky tie pesničky o láske a radosti, ktoré spieval aj v tých najčernejších chvíľach. Keď sa ho rakúski novinári opýtali, prečo nevyužil svoju pozíciu populárneho speváka a nebojoval proti systému, odpovedal: „Je něco jiného, když člověk doma píše a výsledek své práce předá do zahraničí, a to, když někdo ke své práci potřebuje koncertní pódium. Pokud bude mít zákaz na něj vstoupit, tak končí jeho pozice, popularita, a tím i vliv jeho názorů…“
Viacerí chceli Karla Gotta súdiť v súvislosti s antichartou či jeho neangažovanosťou, ale: „Naštěstí pro mě rozhodlo publikum, kterému nikdo nemohl zabránit přijít na koncert nebo poslat svůj hlas do ankety. Mezi mými nepřáteli se objevili staronoví známí. Připadali mně, jako by byli vyklonovaní, podobali se sobě jako vejce vejci. Dřív ale neměli dost odvahy a všimněte si, že v nové době neútočili na ty, kteří minulý režim vytvářeli.“
O tom, že zomrel Karel Gott, mi povedali v obchode v Modre, potom ďalší a ďalší cudzí ľudia na ulici, aj v reštaurácii U Jeleňa na námestí si baby hovorili o Gottovi, aj v čakárni u doktorky a v jednom z vlakov do Prahy kráčal vagónmi plačúci sprievodca a ohlasoval, že Karel Gott, náš a božský Kája, zomrel!
Čokoľvek sa dialo, vy ste vždy boli poslom dobrých správ a „štístko“ bolo kdesi nablízku! Maestro, nech je Vám zem ľahká!