Túto sobotu vo Víkende: Vincent Hložník: Štetec silný ako dláto

18.10.2019 15:50, aktualizované: 20.10.2019 17:00

Vincent Hložník je tu s nami už sto rokov. Spomíname naňho s historikom umenia Ľudovítom Petránskym, ktorý sa jeho dielom zaoberá vyše polstoročie, napísal o ňom knihy a pripravil aktuálne jubilejné výstavy. Rozhovor pripravila Helena Dvořáková.

Jeseň strávime s Vincentom Hložníkom. Máme sa na čo tešiť?

Áno, veď rok 2019 je rokom stého výročia narodenia Vincenta Hložníka. Verejnosť si pripomenie jubileum autora, ktorý svojím životom, tvorbou, pedagogickou a organizačnou prácou vstúpil v prvej polovici štyridsiatych rokov minulého storočia do našej kultúry. Je správne, že sa mu venuje pozornosť, ale musím poznamenať, že jej mohlo byť aj viac. S potešením som však zaregistroval, že viaceré inštitúcie pripravili výber z autorovej tvorby. Už vlani bola napríklad pozoruhodná expozícia ilustrácií v bratislavskej Galérii TOTO pod názvom Sila línie. Vincent Hložník navrhol ilustrácie a obálky pre takmer štyristo kníh z domácej i zo svetovej literatúry, je teda čo vystavovať.

A aj vychoval množstvo kvalitných ilustrátorov. Rozvíjajú jeho odkaz ďalej?

V rokoch 1952 až 1972 učil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, bol vedúci oddelenia voľnej grafiky a knižnej ilustrácie. Profesor Hložník pripravil, a do veľkej miery aj ovplyvnil, význačných predstaviteľov našej ilustračnej tvorby. Spomeniem najmä Vieru Bombovú, Albína Brunovského, Miroslava Cipára, Naďu Rappensbergerovú-Jankovičovú, Vladimíra Gažoviča, Dušana Kállaya, Jána Lebiša, Igora Rumanského, Emila Sedláka a Kamilu Štanclovú, ktorí spoluvytvárajú základ tohto umeleckého druhu na Slovensku a reprezentujú našu kultúru vo svete. A ešte treba dodať, že Hložník patril k rozhodujúcim postavám pri založení svetoznámeho Bienále ilustrácií v Bratislave (BIB).

Takže máme dôvod spomínať. Kde sa budeme môcť, pri príležitosti nedožitého jubilea, stretnúť s dielom Vincenta Hložníka?

Výstav bude viac, spomeniem len niektoré. V roku 1993 bol Vincent Hložník zvolený za čestného predsedu Spolku výtvarníkov Slovenska. Členovia spolku mu k jubileu pripravili – ako poctu – výstavu Stretnutie (potrvá do 3. novembra) v galérii Slovenského rozhlasu v Bratislave. Pod názvom Sto prác k stému výročiu pripravuje RTVS ďalšiu pozoruhodnú expozíciu v Slovenskom rozhlase. V roku 1993 totiž Hložník venoval výber zo svojho diela na Národný poklad Slovenskej republiky a výstava bude z tohto daru. Považská galéria v Žiline predstaví súbor z rozsiahlej kolekcie, ktorú venovala maliarova manželka Viera v roku 2009. Galéria Nedbalka sprístupní výberovú kolekciu diel z depozitu.

Chystá sa niečo aj mimo Bratislavy?

Art Galéria Schürger v Tvrdošíne pripravila výstavu, ktorá má dve rovnocenné časti. Prvá je priamo v priestoroch galérie v Tvrdošíne a pozostáva z obrazov, grafík a plastík z depozitára Oravskej galérie a od súkromných zberateľov. Druhá časť expozície je však opäť v Bratislave, a to v sugestívnom prostredí goticko-renesančného Kostola a kláštora klarisiek v historickej zóne Bratislavy. Tu, v pôsobivej atmosfére sakrálneho priestoru, môžeme vnímať súbor takmer dvadsiatich vynikajúcich originálnych návrhov na vitráže (realizovaných je štyridsať) pre Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Zborove nad Bystricou.

Nepripravuje sa otvorenie Hložníkovho múzea? Veľké mestá zdobia múzeá slávnych výtvarníkov…

Spomínam si, ako sme si spoločne s jeho zaťom, výtvarníkom Ľubomírom Zelinom, a aj so samotným Hložníkom pozerali sľúbené priestory pre jeho galériu v Bratislave. Zámer sa nerealizoval. Som presvedčený, že keby bola takáto inštitúcia vznikla, prispela by k tomu, aby Bratislava nebola len prechodným miestom záujmu turistov. Žiaľ, zatiaľ sa múzeum nečrtá.

Hoci Vincent Hložník zomrel v roku 1997, v jeho tvorbe je obsiahnuté už aj 21. storočie. Oblúk je veľkolepý. O to zaujímavejšie je pri príležitosti storočnice obzrieť sa: Čo bolo pre Hložníka podstatné v začiatkoch tvorby?

Už v začiatkoch zaznelo z jeho diela krédo, ktoré v jednom z našich rozhovorov aj vyslovil: „Človek, na prvom mieste človek.“ Ak teda v súvislosti s niekým môžem v našom výtvarníctve bez začervenania použiť ono biblické ecce homo, tak je to Vincent Hložník. To bol jeho svetonázor. A podopretý majstrovstvom. Kritika už v hodnotení jeho prvej samostatnej výstavy v roku 1942 konštatovala: „Výborný kresliar s precíznou kompozíciou, maliar s cítením farby ako výrazu vnútorného pocitu vnímanej skutočnosti (najčastejšie kontrast belasej a zelenej) a s dynamickým rukopisom vyjadrujúcim stav duše. Uvoľnenosť tvaru podlieha koncepcii celku.“ To bol dobový postreh kritika Jozefa Cincíka a podobne sa neskôr vyjadrovali ďalší (napr. Karol Vaculík, Miro Procházka).

Je vôbec Hložník pre teoretikov polapiteľný? Dá sa definovať?

Jestvujú pokusy jednoznačne zaradiť Hložníka do určitej vývojovej schémy, názorového prúdu, či vytrhávať niektoré sféry jeho práce z celkového kontextu. Nie je to možné. Zväčša navzájom súvisia a dopĺňajú sa. Aj keď niektoré svojím rozsahom a kvalitou (grafika, ilustrácia, kresba, maľba) sú predsa len dominantné. Skutočné jadro umelcovho prínosu však doceníme len v komplexnosti pohľadu na všetky súčasti jeho činnosti: umeleckej, pedagogickej aj organizačnej.

Celý rozhovor Heleny Dvořákovej s historikom umenia Ľudovítom Petránskym, ako aj portrét umelca, osobné spomienky jeho dcéry a vnuka a bohatý výber z legendárnych malieb, grafík a ilustrácií výtvarníka nájdete v prílohe Víkend v sobotu 19. októbra.

V aktuálnom Víkende nájdete aj:

Krach na newyorskej burze (a čo bolo ďalej)

Opäť sa píše a hovorí o finančnej či dlhovej kríze. Vraj sa už nezadržateľne blíži, má byť globálna a horšia než tá pred desiatimi rokmi. Ale kto dnes dá na podobné varovania? Ľudia si zväčša žijú celkom dobre a chcú myslieť pozitívne. Aj Veľkej hospodárskej kríze v roku 1929 predchádzala dobrá nálada. O to väčší šok vyvolal potom Čierny štvrtok na newyorskej burze, píše Vladimír Jancura.

Spomienky Vladimíra Godára na gruzínskeho skladateľa Giju Kančeliho

Osobnosť svetoznámeho gruzínskeho skladateľa Giju Kančeliho, ktorý 2. októbra vo veku 84 rokov zomrel v rodnom Tbilisi, je pozoruhodne spojená so Slovenskom. Veľký umelec tu pobudol neraz, dokonca bol aj na dlhšom tvorivom pobyte v Dolnej Krupej, kde dokončil jednu zo svojich skladieb – Liturgiu pre violu a orchester Oplakané vetrom.

S menom Gija Kančeli som sa po prvýkrát stretol roku 1971, keď Ivan Parík spomenul v rozhovore publikovanom v časopise Slovenská hudba (č. 1/1971), že si počas návštevy Tbilisi v októbri 1970 vypočul na skúške Kančeliho 2. symfóniu, „ktorej treba prisúdiť určitú osobitosť“. Vtedy asi nikto – ani Parík a, samozrejme, ani ja – netušil, čo táto symfónia, nesúca podtitul „Pesnopenija“, ktorej autor bol dovtedy spájaný najmä s jazzom, populárnou piesňou a filmovou a scénickou hudbou, spôsobí vo vývoji hudby 20. storočia.

Dokončenie Neznámej histórie Vladimíra Jancuru o 90. výročí prepuknutia Veľkej hospodárskej krízy aj spomienky hudobného skladateľa Vladimíra Godára na zosnulého gruzínskeho komponistu Giju Kančeliho čítajte v prílohe Víkend v sobotu 19. októbra.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vincent Hložník #víkend
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku