Odpad po sebe zanechali sovietske uránové bane vybudované po druhej svetovej vojne v rámci tajného vojenského projektu. V baniach pracovali politickí väzni, príslušníci „politicky nespoľahlivých“ národnostných menšín alebo vojaci Červenej armády, ktorí sa po druhej svetovej vojne vrátili z nemeckého zajatia. Do roku 1968, kedy ťažba skončila, vyprodukovala baňa dva milióny kubíkov rádioaktívnej hlušiny uloženej na svahoch tiesňavy pri Mailuu-Suu.
Rovnomenná rieka, tečúca na dne tiesňavy, ústi do rieky Syrdarja pretekajúcej Ferganskou kotlinou. Oblasť, územne rozdelená medzi Kirgizsko, Uzbekistan a Tadžikistan, je husto osídlená, žije tu vyše 14 miliónov ľudí. K zvýšenej rádioaktivite došlo v oblasti už v roku 1958, kedy sa na jednom z prítokov Syrdarje po záplavách a zemetrasení pretrhla priehrada a strhla so sebou do údolia odpad z kirgizských baní.
Sovietske úrady bilanciu nešťastia nikdy nezverejnili, ale podľa ekológov rádioaktivita zasiahla nielen obyvateľov údolia, ale aj dobytok, ryby a ryžu pestovanú na miestnych poliach. V Mailuu-Suu sú zhubné ochorenia dvakrát častejšie než je okolitý priemer, vysoký je počet ľudí s Downovým syndrómom a prakticky všetci trpia ochoreniami štítnej žľazy.
Podľa expertov Európskej komisie a Európskej banky pre obnovu a rozvoj (European Bank for Reconstruction and Development – EBRD) je k spevneniu úložiska rádioaktívneho odpadu v Mailuu-Suu alebo k jeho prevozu na iné miesto potrebných najmenej 30 miliónov eur. Ďalších 40 miliónov by si vyžiadala sanácia inej opustenej uránovej bane v neďalekom Tadžikistane.